9. 6. Úhornianske sedlo – Chata Volovec - 11,6 km, 530 m; 249,7 km

Po skvelých raňajkách od pani Machovej a debate s ňou nás čakal miestny mladý muž, aby nás odviezol späť na značku. Cez sedlo Krivé a známu skriňu Avia kráčame polomami, striedavo nás naháňa dážď a búrky. Nič moc, miestami bežím z lesa do lesa, lebo blesky na čistinke a otvorenej ploche sú dosť nepríjemné. Na Skalisku schádzame zelenou značkou na Chatu Volovec, hoci náš pôvodný plán bola útulňa Gálová. Počasie a predpoveď nevyzerá vôbec dobre. V altánku pri chate už chalani rozložili oheň. Tak si sušíme veci, opekáme slaninku, klobásu a bavíme sa. Rado a Alex okolo druhej pokračujú do Gálovej, zvyšok sme sa rozhodli po telefonáte s chatárom ostať. Prišiel o šiestej, dokonca s parťákom. Myslím, že sme urobili dobre. Chlapi priniesli vynikajúcu kapustnicu s fazuľou, a mali sme zas krásny spoločný večer.

10. 6. Chata Volovec – Dobšinské sedlo – 28,2 km, 880 m; 277,9 km

O 5.30 h máme raňajky – praženicu na cibuľke a čaj. Ja vyrážam prvá. Výstup na Skalisko, ktoré je opäť v hmle, je fakt strmý. V daždi pokračujeme ďalej. Menšiu prestávku máme v sedle Súľová. Niečo po 12-tej prichádzame na útulňu Gálová. Sú tu správcovia, ktorí rekonštruujú útulňu, avšak je stále k dispozícii turistom. Pohostia nás ich obedom. Opečeným chlebíkom s bryndzou, navrchu vyškvarenou slaninkou, klobáskou a cibuľkou. Úplná delikatesa... K tomu Jägermeister a Birell. Útulňa je úžasná, aj ľudia, čo sa o ňu starajú. Atmosféra tiež, ťažko sa nám odchádzalo. Čaká nás však cesta na Dobšinský kopec. Volovské vrchy sme definitívne nechali za sebou. Príroda je tu úplne iná, krásne lesíky a lúky. Stihli sme akurát autobus k hotelu pri Palcmanskej Maši. Večer som bola mimoriadne unavená, uzimená, nevládala som ani prejsť na večeru. Peťka mi priniesla vývar. Keď som ho zjedla a zohriala sa pod perinou, bolo mi oveľa lepšie. Pomodlila som sa a s nádejou, že zajtra bude dobre, som zaspala.

11. 6. Dobšinský kopec – Telgárt - 22,5 km, 720 m; 300,4 km

Ráno sa zobúdzam ako nový človek. Potajomky v hotelovom bare dávam zovrieť vodu a zalievam v hrnčekoch pre mňa a Peťku kašu. Potom taxíkom na Dobšinský kopec, a pokračujeme ďalej. Začína opäť pršať, vyťahujeme pončá. Cez sedlo Besník sa dostávame k prameňu rieky Hron a do Telgártu. Najprv však ikonický Chmarošský viadukt a fotka s ním - môj veľký sen dokráčať sem od Dukly. Je to úchvatné miesto, krásna stavba. Hneď oproti povinná zastávka v Depo Cafe. Odkrojili sme práve spoločne 300 km z našej cesty, stále odhodlaní ísť ďalej... ale tentokrát rozdelení. Naša partia sa lúči obedom v Telgárte. Peťka sa vracia do Bratislavy, Miro ide na Kráľovu hoľu, Majo sa chystá zajtra, a my s Milanom až napozajtra, lebo na hrebeni stále hlásia zlé počasie. Ostávame teda dve noci v krásnom penzióne u Hanky.

12. 6. Oddychový deň

Prechádzka k viaduktu, kávička v Depo Cafe, servis s vypraním vecí a obed v penzióne. A najkrajšie spestrenie inak nudného dňa - krátka návšteva môjho muža, ktorý sa tu zastavil po ceste na služobnú cestu do Košíc a priniesol mi compeed-y na boľavé prsty a hroznový cukor. Jedna etapa sa teda skončila, uvidíme čo nám prinesú ďalšie dni, čo majú pre nás prichystané Nízke Tatry. Som nedočkavá, zvedavá a zároveň mám obrovský rešpekt.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

13. 6. Telgárt - útulňa Andrejcová – 18 km, 1230 m; 318,4 km

Dnes nás čaká obávaná Kráľova hoľa - kopec s najväčším prevýšením. Po skvelých raňajkách nakupujeme v potravinách a ideme na to! Pomaly stúpame, prechádzame potokom alebo ho preskakujeme. Častejšie zastavujem, Kráľovka nič neodpustí. Po prekročení asfaltky vidíme vysielač, cesta k nemu však trvá ešte hodinu. Hore fúka, ale nič hrozné. V závetrí vysielača oddychujeme. Padla domáca slivovica, klobáska. Nazbieralo sa nás tam asi osem. Potom pokračujeme po hrebeni. Výhľady sú úchvatné! Užívam si to, zaplavuje ma pocit šťastia a vďačnosti. Pocit, že teraz naozaj žijem. Nahlas sa vyznávam zo svojich pocitov. Môžem si to dovoliť, široko-ďaleko nikto nie je, lebo sme sa roztrúsili. Príde mi to ako sen. Niečo, v čo som dúfala iba v kútiku duše.

Po Andrejcovú sú len dve menšie stúpania na Orlovú a Bartkovú. Pri Orlovej stretávame dvoch jazdcov na koni, ktorí idú z Oravy. Jednoducho nádhera! Na krásnej útulni Andrejcová so skvelým personálom si dávame kapustnicu. Posedávame najprv vonku, neskôr dnu, debatujeme. Potom zaľahnem do spacáka. A okolo desiatej, pokiaľ sa chlapi pri stole rozprávajú a zabávajú, sa mi pomaličky akoby začínajú vzďaľovať a ja zaspávam...

14. 6. útulňa Andrejcová – Čertovica - 27 km, 1136 m; 345,4 km

Po prebudení nás čaká nádherný výhľad na Vysoké Tatry. Po raňajkách (rožok a džem), vyrážame o 6.30 h. Bude to náročný deň... Zabrať nám dáva Veľká Vápenica, a hlavne Kolesárová spolu so zostupom do Priehyby. Nasleduje Oravcová, Zadná hoľa, potom oddych pri útulni Ramža. Ešte 7 km a konečne sme dorazili na Čertovicu, konkrétne do Domčeka Horskej služby. Dnešný deň bol okrem zopár výhľadov na začiatku, iba o kosodrevine, predieraní sa pomedzi kríky, prekračovaní koreňov a neustálom stúpaní a klesaní. Domček HS je výborné miesto s príjemnou obsluhou. Sprcha, pranie, večera, zápisky, pomodliť sa a spať.

15. 6. Čertovica – útulňa Ďurková - 25 km, 1490 m; 370,4 km

Po šiestej vyrážam z ubytka a začínam šliapať strmo do kopca na Lajštroch. Počasie je skvelé, výškové metre ubúdajú. O desiatej som na Štefánikovej chate pod Ďumbierom. Dám si polievku a ide sa ďalej. Po riadnom stúpaní sa konečne zjaví Chopok a Kamenná chata. Je pekne prerobená. Túto chvíľu si tiež užívam, lebo sa mi splnil ďalší sen - dať si preslávenú buchtu Chopok na Kamienke. V tomto momente viem, že po Donovaly dôjdem keby čo bolo, a teda polovicu Cesty zvládnem. Po obede vyrážame ďalej. Na Derešoch stretávame kamzíkov, sú to nezabudnuteľné chvíle. Slniečko sa často schováva a zas vykúka. Dva veľké stupáky nás ešte čakajú, a potom len zostup k útulni Ďurková pod Chabencom. Prichádzame okolo šiestej. Dobre mi padne fazuľovica a kofolka. Potom obvyklé rituály, poprať veci, umyť zuby a spať. Chytila som miesto pri stene a okienku. Spí nás tu asi tridsať.

16. 6. útulňa Ďurková – Donovaly - 27,2 km, 1024 m; 397,6 km

Vyspala som sa relatívne dobre napriek tomu, že do polnoci sa jedna česká hlučná partička lúčila so slobodou. Na útulni!? Okolo pol siedmej vyrážame. Dávame si do tela pri výstupe na Košarisko, Veľkú Chochuľu a potom pri nepríjemnom zostupe z Prašivej. Potom cez Kečku a lúky nekonečným klesaním na Donovaly. V kolibe si objednávam báječný kurací perkelt. Zabalia mi tiež bryndzovú nátierku, čo ocením na druhý deň. V apartmáne sprcha a pranie. Zaspávam s dobrým pocitom, že polovica SNP-čky je zdolaná, ale tiež s miernou obavou z nasledujúceho dňa, kedy máme vyjsť na Krížnu a prekonať ďalšie veľké prevýšenie. Stále sa mi však ide dobre, telo poslúcha, až som z toho prekvapená. A hlavne mám chuť a užívam si to.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek