Ďalšie zimné dobrodružstvo našich spoločných potuliek s parťákom Palim. V klasickom termíne cez víkend v polovici februára opäť spájame sily a vyrážame spoznávať neokukané končiny hôr. Tentoraz sme prst do mapy zapichli v severovýchodnej časti Veľkej Fatry medzi Ľubochňu a Ružomberok. Kombinácia lúčnych partií Kútnikovho kopca, Chabzdovej a Šiprúňa s lesnými úsekmi je presne podľa našich predstáv. Snehu vo vyšších polohách je dostatok, počasie má byť priaznivé, a tak sa opäť vrháme nasávať ticho a krásy hôr.

Trasa

Ľubochňa – Nad Hlbokou – sedlo Poľana – sedlo pod Červeným grúňom – Chabzdová – Nižné Šiprúnske sedlo – Vyšné Šiprúnske sedlo – zrub pod Šiprúňom – Vyšné Šiprúnske sedlo – sedlo pod Vtáčnikom – Vlkolínske lúky – Pod Kalváriou – Kalvária – Ružomberok

V ústrety senníkom

V piatok po obede sa stretávame v Ľubochni na námestí, kde si na lavičke ešte vychutnávame ruch civilizácie. Snehu tu takmer niet, ale okolité kopce sa belejú, a tak máme snežnice v pohotovosti na batohoch. Modrá značka nás okrajovou uličkou s domčekmi s kúpeľnou architektúrou vedie pod les, do ktorého sa po chvíli vnárame. Serpentínami sa dostávame pod diaľkové elektrické vedenie, kde spočiatku pozvoľna a neskôr prudšie naberáme výšku. Keďže je zamračené, do lesa sa pomaly vkráda prítmie. Pri podchádzaní Kútnikovho kopca (1064 m) snehu značne pribudlo a brodíme sa po kolená. Snežnice však nenasadzujeme, lebo cieľ je na dohodenie kameňom.

Ocitáme sa na lúčnom hrebeni v lokalite nad Hlbokou. Kúsok poniže sú dva zrenovované drevené senníky, ku ktorým mierime. Máme výhľad na protiľahlé kopce nad údolím Váhu (Ostré a Kečky). Vchádzame do jednej z rozprávkových stavbičiek a začíname s klasickým večerným rituálom. Prezliekanie, varenie a rozkladanie spacákov na mäkkom sene. Neskôr sa ešte dohadujeme na zajtrajšom programe a potom usíname s nádejou na slnečnejší deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ránko je so slnkom

Už dávno som sa v horách tak dobre nevyspal, takže som dokonale pripravený na náročný deň. Cez noc napadol jemný snehový poprašok a okolité prostredie je ešte o čosi príťažlivejšie. Po raňajkách v snežniciach šliapeme k vyvrátenému smerovníku, pri ktorom je náučný panel. Vrcholy Šípskej Fatry pomaly vyhrávajú svoj boj s oblačnosťou a dokonca vzadu registrujeme Osnicu v Malej Fatre.

Pokračujeme odlesneným hrebienkom a tešíme sa, že postupne preberá vládu slniečko a modrá obloha. Dostávame sa na hranu svahu a pod sebou vidíme sedlo. Na horizonte pred nami ešte identifikujem rovinatý masív Tlstej (Krstej) hory. Pali zostupuje ako prvý, ale v sedle Poľana pri tabuľkách ho opäť doháňam. Odtiaľto lesíkom a lúčkou traverzujeme vrch Kýčera a následne lesnou cestou dosahujeme rázcestie v sedle pod Červeným grúňom.

Náročná modrá hrebeňovka

Začína tu zelená značka lesnou cestou podchádzajúca masívy hôr. My však máme smelší plán, pokračovať modrou smerom na Chabzdovú. Z minulosti viem, že ide o hrebeňovú hojdačku, ktorú zimné podmienky isto ešte vyšperkujú. Úsek začína zhurta, keďže stúpajúcim traverzom podchádzame vrchol Červeného grúňa (1139 m), čo je v snežniciach trochu nepríjemné. Dostávame sa do sedielka, kde cez riedky les svieti slnko. Odtiaľto opäť stúpame, tentoraz po ostrejšom hrebeni, kde sa nám do cesty stavia niekoľko snehových vĺn.

Začíname si to postupne užívať a navyše nás povzbudí výhľad z menšieho výseku smerom na veľkofatranský Kľak i belejúci sa hrebeň Krivánskej Fatry. Vychutnávame si hory, ticho a neporušený prašan všade navôkol. Hrebeň sa pozvoľna rozširuje a v prudkom ohybe značenej trasy sa pomedzi košaté smreky z malej lúčky kocháme pohľadom na Veľký Choč a Západné Tatry. V ďalšom úseku narážame na pomerne čerstvé vlčie stopy, čo len podčiarkuje fakt, že sa nachádzame v pravej divočine. Znova strácame výšku a v krátkom slede míňame dve sedielka.

Následné stúpanie patrí k výživnejším a my v ňom cítime každý krok. Navyše pribúda snehu a les je v tieni tajomný. Pali trochu zaostáva, mňa ženie túžba po výhľade. Hrebeň sa vyostruje a narovnáva a po čase konečne dosahujem nenápadný, ale o to zaujímavejší vrch Magura (1309 m). Na toto miesto som sa tešil od rána, a keďže je popoludní, skladám batoh a vyberám čosi do žalúdka. Doráža Pali a spolu si vychutnávame parádny polkruhový výhľad na juh a západ. Vidíme prakticky celý turčiansky hrebeň VF a na horizonte aj jej najznámejšie vrcholy: Borišov, Ploskú, Čierny kameň a Rakytov. Taktiež hrebeň Chochúľ i nízkotatranský Salatín, na ktorom sme spolu bojovali minulú zimu. Terén sa pod našimi nohami láme a lavinóznymi žľabmi padá strmo do doliny. Slnko svieti, je teplo a nám sa vôbec nechce pokračovať.

Hôľna oblasť Chabzdovej a Šiprúňa

Po hodinovom oddychu krátko schádzame a šliapeme po rovinke, aby sme následne narazili do steny. V mape nenápadné, no v realite o to strmšie stúpanie na masív Maďarovej nás slušne prefackáva. V hlbokom snehu v tieni idem rýchlosťou 4 kroky a oddych. Keď konečne dosahujem horný okraj lúk v lokalite Chabzdová, padá mi kameň zo srdca. Pali doráža s vyplazeným jazykom a spoločne pozorujeme masív Šiprúňov, Nízke, Západné aj Vysoké Tatry. Prostredie sa tu konečne viac otvára a v podstate až do cieľa nás čaká len hôľny úsek. Zostup dole lúkou v mäkučkom prašane na rázcestie je po predchádzajúcom výkone odmenou. Modrá značka, ktorá nás viedla z Ľubochne, sa tu končí a striedame ju za červenú.

Deň sa nachýlil a mne v hlave skrsla šialená myšlienka, stihnúť posledné svetlo v okolí Nižného Šiprúnskeho sedla. Nápad pekný, ale pred nosom mám síce posledný, ale dlhý a tiahly stupák, v ktorom pôjde doslova o minúty. Parťáka nechávam za chrbtom a snažím sa zo seba vyžmýkať posledné sily. V snežniciach stúpam popri lyžiarskej stope a pri tom sa ešte trochu snažím vychutnať krásne okolie. Z lúčneho svahu vidím nielen Šípsku Fatru, ale aj nezameniteľnú malofatranskú trojicu: Stoh, Veľký Rozsutec a Osnicu. Nad stromami tróni Veľký Choč. Obloha sa trošku mračí a slniečko tieňuje snehovú pláň. Nakoniec sa konečne dostávam na druhú stranu bezmenného kopčeka kúsok nad sedlo. Stihol som to len tak-tak.

Priamo pred sebou mám oba smrečinami porastené Šiprúne a hlbokým snehom pokryté lúky vôkol. Na horizonte rozpoznávam siluety Borišova či Ploskej, ale keďže slnko sa rozpíja v mrakoch, celá scenéria nie je taká fotogenická, ako som očakával. Napriek tomu je atmosféra veľmi príjemná. Robím pár dokumentačných záberov a vyčkávam na Paliho. Popri tom pijem čaj a obliekam si bundu, lebo tu nepríjemne prefukuje.

Večer v chátrajúcom zrube

Spoločne to doklepneme do Nižného Šiprúnskeho sedla, kde zároveň po dlhšej dobe dosahujeme výraznejšie známky civilizácie. Od Jánošíkovej kolkárne smerom na Malinô brdo je tu totiž vyjazdená hlbšia lyžiarska stopa. Vďaka nej šetríme sily a do susedného Vyšného Šiprúnskeho sedla prichádzame behom chvíle. Stromy sú tu vďaka celodennému tieňu obsypané snehom, ale v šere sa fotiť nedá. Krátko vystúpime lúkou na hrebienok pod samotný Šiprúň (1461 m) až na jej okraj. Plánujeme totižto prenocovať v zrube pod Šiprúňom, ktorý sa má nachádzať vo svahu v lese kúsok pod nami. Medzi košatými smrekmi je slušná tma, a tak smer kontrolujeme s mapou v mobile. Za okamih Pali hlási úspech a stojíme pred naším súkromným ubytovaním.

Za vchodovými dverami je predsieň plná haraburdia a vedľa nej jedna prázdna miestnosť. Zrub na mňa zvonku pôsobil väčší než v skutočnosti je. Na prvý pohľad vidieť, že má trochu porušenú statiku a v strope na mieste komína je diera, cez ktorú sem napadal sneh. Na stene sú poličky, kde s prekvapením nachádzame dve plné plechovky piva. Nemôžeme odolať a jedno si dávame na privítanie. Potom na zemi rozkladáme karimatky so spacákmi a roztáčame kolorit varenia večere a čaju zo snehu. Následne sa prezliekame do "pyžama" a zaspávame s vierou, že nám cez noc nepadne náš "interhotel" na hlavu.

Krásne ranné výhľady a prví ľudia

Po pokojnej noci ráno v kľude jeme a balíme sa. Spravíme si dokumentačné fotky zrubu, ktorému sme vďační, že nás prichýlil, a vystúpime naspäť na lúky v okolí Vyšného Šiprúnskeho sedla. Nad nami je modré nebo, ale južnejšie cez Malú Smrekovicu sa prevaľujú mraky. Výstup na Šiprúň zavrhujeme a radšej sa kocháme nádherným výhľadom z okolitých zasnežených lúk. Zrak nám putuje od Kubínskej hole (Minčol) cez Veľký Choč, Západné, Vysoké až po Nízke Tatry. Dole vidíme masív Sidorova (Hýrová, 1099 m), pod ktorým leží snáď až svetoznáma rázovitá dedinka Vlkolínec.

Krátko debatujeme s párikom lyžiarov, ktorí sú vlastne prvými ľuďmi na našom putovaní. Po 1,5 dni samoty je sociálny kontakt trochu zvláštny. Postupne mierime zelenou značkou smerom k sedlu pod Vtáčnikom. Na mierne sa zvažujúcej lúke si ešte naplno vychutnávame parádny prašan a slnko, lebo dole nás bude čakať jar. V lese prekonávame krátky strmší úsek a znova vychádzame na lúkach v okolí vŕšku Vtáčnik. Slniečko zašlo za oblaky, a tak okolie nie je také fotogenické. Zľava sa pripája značka z Čutkovskej doliny, ale my zastavujeme až na rázcestí v sedle pod Vtáčnikom.

Mediálne hviezdy

Prichádza k nám pani na bežkách a s ňou chlapík s väčšou kamerou. Púšťame sa s nimi do rozhovoru, z ktorého vysvitne, že tu natáčajú jeden z dielov do relácie Bežkopotulky. Pani zaujme naše putovanie horami na snežniciach natoľko, že s nami natočí krátky rozhovor na kameru. Po ňom ešte Pali vtipne poznamená: "Včera sme nestretli ani jediného človeka a dnes nás už točí telka." Následne doráža moderátor Ján Žgravčák a pridáva sa do debaty. Potom sa lúčime a každý pokračujeme svojim smerom.

Zelenou značkou lesom mierne klesajúc podchádzame vrchol Malinô (1209 m) a osviežujeme sa z prameňa. Opäť vychádza slnko, čo sa prejavuje aj tým, že sneh začína pomaly vlhnúť a lepí sa na snežnice. Keď však vchádzame do dolinky Suché Hrabovo zasa sme v tieni, kde mrzne. Potom dosahujeme rozsiahle, ešte zasnežené Vlkolínske lúky medzi masívom Sidorova a lyžiarskym strediskom Malinô brdo. Nad nami sa dvíhajú parádne skaliská zvané Haliny a my mierime k prístrešku na rázcestí značiek.

Keď sa zima do jari preklopí

Je tu pomerne rušno, okolo sa špacíruje viacero ľudí aj rodín s deťmi. Vyzúvame si snežnice, pijeme čaj a relaxujeme na lavičke. Do Ružomberka odtiaľto vedie asfaltka údolím popod hrebeň Sidorova. My však šliapeme modrou a žltou značkou úzkym chodníčkom vo svahu tesne nad ňou. Trasa vedie hustým smrekovým a neskôr borovicovým lesom a spočiatku si ešte musíme dávať pozor na udupaný šmykľavý sneh. Povrch sa neskôr mení na blato a korene stromov. Sem-tam obchádzame zaujímavé skalky.

Na okraji lesa sa žltá odpája do strediska Hrabovo. My modrou po spomínanej asfaltke dorážame na rázc. Kalvária. Otvárajú sa odtiaľto výhľady na protiľahlý Čebrať i masív Choča a samotné mesto pod nami. Po ceste popri jednotlivých zastaveniach kalvárie pozvoľna vchádzame medzi domy. Preplietame sa uličkami až na námestie pri mestskom úrade. Odtiaľ dosahujeme rieku Váh a definitívne končíme na stanici. Spoje nám idú onedlho, a tak sa lúčime so želaním ďalšej spoločnej túry v budúcnosti. To ešte netušíme, že o pár dní na svete naplno vypukne covidová pandémia a život sa radikálne zmení.

Záver

Musím povedať, že sme opäť trafili lokalitu podľa nášho gusta. Lesné úseky síce prevažovali, ale výhľady od senníkov pod Kútnikovým kopcom, z vrchu Magura a najmä z lúk v okolí Chabzdovej a Šiprúňov nám to plne vynahradili. Snehu bolo akurát, že sme si zamakali, ale nezničili sa úplne. Počasie bolo opäť perfektné, ako na objednávku. To že severná časť Veľkej Fatry nebude v zime príliš navštevovaná sme očakávali, ale že prvé dva dni nestretneme nikoho, nás aj tak trochu prekvapilo. Bol to proste dokonalý relax a reset pred realitou, ktorá nás následne čakala dole v civilizácií.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek