Čo bolo na mapovaní pralesov najťažšie? Dá sa na to pozrieť z rôznych perspektív. Z kognitívnej bolo náročné zachovať poker face pri neustálom bezargumentačnom spochybňovaní výsledkov mapovania časťou lesníckej verejnosti, ktoré stále trvá. Pri hejtovaní nášho úsilia, že ide o podvod, že je to neodborné, že nás ktovie aký jašter platí alebo že sme priamo zodpovední za zánik siedmich smrekových rezervácií a podobne, bolo naozaj veľmi ťažké pri osobnom stretnutí verbálne nevyzauškovať autorov výrokov.

Veľký nápor na morál, dá sa povedať až psycho, bolo zasa šliapať dve hodiny pod niektorý z nízkotatranských píkov a nájsť tam namiesto nádejného kandidáta na lesný chrám niekoľko desiatok hektárov veľké lesné zbúranisko. A kondičný tréner by dostal odpoveď, že v porovnaní s tým bolo škriabanie sa po krkahájoch to najľahšie z najťažšieho. Nebyť však mojej súputníčky, lieskovej bakuľky, mohlo to byť ešte oveľa ťažšie, úrazovejšie a iste menej objavné. O ťažkých miestami krkolomných tatranských terénoch a o jednej zvláštnej a nečakanej funkcionalite mojej paličky budú nasledujúce vety.

Sedem dní v Bielovodskej doline

Absolvovať predvstupovú prednášku od kráľa miestnych lesníkov, ako to "ochranári robia zle", pri príležitosti odberu povolenky na vjazd do doliny a potom cesta autom pomedzi nie práve priateľsky sa tváriacich turistov mi dalo zabrať. Stiahnuté okienko a ospravedlnenie, že im tu smradím a ponuka na zvezenie to nie vždy zhojilo. Niekto stvoril svet za šesť a siedmy už griloval, mne trvalo prejsť a zmapovať vytipovaný priestor od Žabej Bielovodskej po Ťažkú (Českú) dolinu sedem dní. Ukázalo sa to rovnako ťažké ako uhádnuť dve po sebe nasledujúce slová v prejave prezidentského kandidáta Andreja z Revúcej.

Začalo sa to však ako v rozprávke. Smrekový les popri Bielej vode pod táboriskom pod Vysokou. Baladička, balada. Dalo sa kochať meandrujúcim potokom, jeho občasnými ramenami, belostnými štrkovými lavicami, vzorkovníkom rôznych odtieňov zelenej, gubou rôznych druhov machov pokrývajúcich balvany a padnutými kmeňmi smrekových nebožtíkov. A smrekmi v najrôznejších polohách – velikánmi hrdo sa týčiacimi k nebeskej klenbe, aj tými, čo síce ešte stáli, ale už rozmýšľali, kde sa pri najbližšom silnom vetre uložia, až po pokojne sa rozkladajúce ležiaky tmavé. Do toho sa pletie mlaď a dorastenci rôzneho veku, čakajúci na svoju príležitosť zahrať si v prvej lige a vyhrať preteky na výslnie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vcelku v pohode bolo ešte mapovať lesy v Ťažkej (Českej) doline pod Ťažkým vodopádom. Keby som tu pobehoval s pohárom kávy v ruke ani by som nerozlial, taká to bola na začiatku brnkačka. Situácia sa ale radikálne zmenila, asi ako po minuloročných voľbách, keď som si to namieril do svahov pod Mlynárom. Tu som si naplno vychutnal kreativitu prírody, ktorá sa rozhodla svahy až po Žabiu Bielovodskú dolinu vyskladať suťami pohyblivými, spevnenými či pochovanými, balvaniskami, kamennými morami, skalnými rebrami, lavínovými dráhami a jarkami. A dych berúca dynamika. Tam, kde bol donedávna prastarý smrekový les, je po jednom „kýchnutí“ Mlynára hektárové kamenné more. Na lokomóciu v takomto teréne nie sme my dvojnožci stvorení. Asi sa niekde v šiesty deň stala chyba. A tak to aj vyzeralo... po dvoch, často po štyroch, ale prevažne opretý o tretiu, drevenú nohu. Bol aj ďalší dôvod, prečo preliezať územie tak podrobne. O tom o pár minút neskôr.

Oplatilo sa. Tunajší prales je nádherný a najväčší v Tatrách, má rozlohu 156 ha. Výmerou sa mu približujú iba pralesy Nefcerka (122 ha) a Osobitá (111 ha) v Tatrách. Členitý reliéf umožnil existenciu smrekovcovo-limbovým lesom, aj keď popravde smrekovec je tu veľmi zriedkavý. Najvyššie polohy okupuje limba, nie tak efemérne ako Rus Čechoslovákov, ale posledné tisícky rokov. Toto je zároveň jej posledná pevnosť. V časoch, keď sa v kotlinách pod Tatrami preháňali mamuty a srstnaté nosorožce, bola limba jedným zo stromov, o ktoré sa v riedkej tundre obtierali.

Ako sa otepľovalo, zlepšovali sa podmienky pre iné dreviny – smreky, duby, lipy, liesku, osiku, borovicu a tie postupne vytvorili zapojený les. A ten limbe nevyhovoval, a tak postupne ustupovala až tam, kde má stále dostatok svetla. Hore do skál, kde si iné dreviny okrem kosodreviny netrúfnu. Limby s vekom nad 500 rokov sú bežné, 700- až 800-ročné nie sú raritou a najstaršie majú iste cez tisícku. Predpokladáme, že najstaršie limby v Tatrách mohli zažiť pád Rímskej ríše, vpád Hunov do Karpatskej kotliny či príchod prvých Slovanov na územie pod Tatrami. Kto by chcel vzhliadnuť najkrajšie porasty límb, mal by sa vybrať do niektorého z pralesov Nefcerka, Brdárova zvonica, Javorová dolina, Dolina Bielej vody, Ostrva, Patria, Studené doliny či dolín Kôprovica a Krížne. Veľmi dobre sa dajú observovať z turistických chodníkov hadiacich sa Bielovodskou dolinou, dolinou Bielej vody, Mengusovskou dolinou či Studenými dolinami.

Do pralesov sa bude dať hádam čoskoro pozrieť so sprievodcom. Najvyššie rastúce stromy pod Mlynárom sú limby, vyššie sa šplhá len kosodrevina. A práve pri nej sa na okamih pristavím. Nie je kosodrevina ako kosodrevina, rovnako nie je ako nie je opica ako opica. Kto mal to šťastie predierať sa zeleným morom na dlhšom úseku, vie o čom je reč. Nejeden z nás túto drevinu preklial namiesto toho, aby si priznali, že skrátiť si cestu cez ňu bol nápad hodný minimálne nominácie na Darwinovu cenu.

Husté, miestami aj 4 m vysoké konáre neodpúšťajú žiadnu pohybovú či koordinačnú chybu. Ale je aj iná kosodrevina, veľmi láskavá k dvojnohým cicavcom. Vysoká je do pol metra s jemnými vetvami a hebkým ihličím plaziaca sa po balvanoch v podraste limbového lesa. Radosť cez ňu chodiť. Počas mapovania pralesov som naďabil iba na niekoľko takých miest, kde sa kosodrevina správala takto ústretovo. Aj keď v oboch vyhotoveniach ide o rovnaký druh dreviny, rozdiel medzi nimi je priepastný. Pre lepšiu predstavu, ako rozdiel medzi Hranolom a normálnym príčetným politikom.

Nižšie polohy pod Mlynármi až po Bielu vodu obsadili smrekové lesy rôzneho charakteru, také čo vytvárajú tri poschodia smrekov rôzneho veku a výšky, ale aj také ako by ich jedna mater mala, na prvý pohľad na nerozoznanie od smrekových monokultúr kdesi na Horehroní či na Orave. V čase mapovania ešte prevažne stáli, a tak pohyb okrem spomínaných príkorí sťažovali popadané smreky iba miestami. Hlavne vo vlhších žľaboch sa medzi smreky sem-tam priplietli javory horské, kade-tade hojne jarabina vtáčia, hojnejšie breza karpatská, zemolez čierny a celkom výnimočne osika, ríbezľa alpínska a čremcha skalná. Kde-tu smrekovec. Na balvaniskách si limby s kosodrevinou vegetili až pri doline. Krásne to tu príroda namixovala a človek jej do toho nekafral. Vládne tu krásny prírodný tvorivý chaos, taký rozdielny od chaosu vytáraného poslednou Igorovo-Edovou vládou. Viac informácií o bielovodskom pralese nájdete po reklame na pralesy.sk.

A ešte jeden poklad si Mlynáre strážia. Malú nenápadnú lianu, ktorá tu má trvalé bydlisko od čias mamutov. Linnéovku severnú - rastlinku pomenovanú po významnom švédskom prírodovedcovi, ktorý vytvoril taxonomický systém a dal rastlinám a živočíchom meno a priezvisko. Nájsť ju v tomto zelenom matrixe vôbec nie je ľahké, asi aj preto sme takmer 60 rokov nevedeli, či ju tu ešte máme, a považovali sme ju za nezvestnú. Počas mapovania pralesov sa postupne podarilo nájsť svedka dávnych dôb na deviatich lokalitách vo Vysokých Tatrách na na jednom mieste v Tatrách Nízkych. V dobe ľadovej rástla pod limbami v podtatranských kotlinách, zmeny prostredia v dôsledku otepľovania je vyháňali stále vyššie a vyššie až nakoniec ostali Tatry aj pre ňu jej poslednou pevnosťou. To je osud mnohých glaciálnych reliktov, ktoré buď našli útočisko vysoko v horách alebo na rašeliniskách.

Prvú jej lokalitu sa mi podarilo priamo pod Mlynárom. Pretĺkajúc sa dole chaoticky usporiadanými veľkými balvanmi ako narážacie autíčko, som pri jednom zoskoku na poslednú chvíľu zmenil miesto dopadu paličky a následne aj pravej nohy. Dôvodom bola malá, ani nie centimeter vysoká rastlinka, utopená v hustých všadeprítomných kobercoch machov pokrývajúcich balvany ako hustý vanilkový krém dukátové buchtičky. V zlomku sekundy som nemohol rozoznať, o akú rastlinku ide, to len výplň mojej lebky vyhodnotil objekt ako chybu vo vegetačnom matrixe. Ako niečo, čo tam nepatrí, čo je tam navyše. Ak stovky hodín pozorne čumíte na vegetáciu, tak sa vám procesy vyhodnocovania zautomatizujú. Jeden malý lístok, to môže byť oná bájna linnéovka severná. Istota to ale nebola, doteraz nás osobne nepredstavili a poznal som ju len z obrázkov. Lenže toto tu vyzeralo celkovo nejak inak, s odstupom času som sa divil, že som mal hneď pomyslenie na túto kytku. Mierne vytrženie je najvýstižnejší opis môjho rozpoloženia.

Každý ďalší krok medzi balvanmi som si dobre premyslel, vyzeral som ako bocian, čo spomalene chodí v močiari z nohy na nohu a zháňa si večeru. Nik normálny by sa tadiaľ ne...plahočil. Riadna wilderness. Pozorne som skenoval vegetáciu, postupne som nachádzal väčšie a vyspelejšie rastlinky a keď som našiel celý porast pokrývajúci povrch pomerne veľkej skaly s byľami dlhými aj pol metra, padajúcimi cez okraj skaly, bol som si istý. Od radosti som vykríkol a porušil písané aj nepísané prikázanie - „Nevyrušíš a zachováš pokoj a ticho“.

Nález dvoch bielych kvietkov na jednej stopke ma už len utvrdil, že ide o Twinflover, ako ju príznačne nazvali tí, čo ľutujú, že opustili úniu a z pitia horúceho nápoja z listov čajovníka si zrobili mučivú národnú tradíciu. Moje presvedčenie, že do týchto miest dlho ľudská noha nevkročila, pri ďalšej návšteve od základov zbúrala plechovka od piva Żywiec, ukrytá ako piskor pod jedným z kameňov. Nie, nemajte obavu, nechystám sa do podrobností opisovať nález každej lokality, ale po okolnostiach nálezu ďalších troch sa predsa len zmienim.

Jedného dňa som sa dlho motal na pravej strane Žabej Bielovodskej doliny. Viac ako mapovaniu pralesov som sa venoval hľadaniu obľúbenej Linného kvetinky. Po 4 hodinách som to vzdal a schádzal som k Žabiemu potoku s úmyslom ho prekročiť a vytvoriť si predmostie na zmapovanie ľavej strany doliny. Zostupujúc po strmom svahu mladším smrekovým lesom popri lavínovej dráhe spolovice porastenej kosodrevinou mi myseľ zamestnávala dilema, ako idem prekročiť rozvodnený tok. Chýbalo mi iba pár metrov k potoku, keď sa liesková palica rozhodla zahrať si so mnou preskakovanú. Nedala vedieť, a tak, keď sa mi priplietla medzi dolné končatiny, potkol som sa a aký som bol dlhý a krátkozraký, už kĺžem dole svahom. Paličku inštinktívne pustím, aby som haksne mohol použiť na dobrzďovanie. Keď pohyb ustal, hodnotím škody. Iba menšia odrenina na ruke a ego na črepiny. Ponižujúcim spôsobom som išiel k zemi za celý čas mapovania iba jediný raz.

Bol čas opäť sa postaviť na vlastné. Vtedy si všimnem tesne nad ľavou rukou ťahajúce sa 20 - 30 cm dlhé lianovité poplazy severskej krásky. Iný deň, tá istá téma. Stúpam Ťažkou (Českou) dolinou a mám chodenia plné zuby a aj hlad sa prihlásil. Veď už aj bol čas kŕmenia. Chladnejšie počko velilo nájsť si miesto na výslní. Kamenné more pod prvým skalným prahom – ideálne miestečko. Tri rožky, francúzska nátierka, paprika a pol litra vody z potoka. Ešte Kofilka a chuť do mapovania bola späť.

Vystrelím hore skoro ako šprintér po výstrele zo štartovacej pištole. Po pár minútach mi doplo, že mi niečo chýba. Kua, kua, palička. Batoh dole a rezky späť na miesto stolovania. Palička bola opretá o kosodrevinu. Ako ju beriem, zošuchla sa a spadla medzi jej konáre. Len som sa k nej zohol a bolo mi jasné, čo tam palička našla. Linnéovku. Sic! A aby toho nebolo dosť, ešte jeden zážitok.

O rok na to ma mapovanie zaviedlo do doliny Bielej vody. Nedalo mi a čítajúc zelený tatranský matrix sa túlam hore-dole. Už sa nebolo kam veľmi pozrieť. To je najlepší čas nechať žuvacie svaly zaposilovať si a premyslieť ďalší postup. Jedlo zmizlo v tráviacej sústave, Urpínik v prietokovom ohrievači, ale plán som stále nemal. V jednom však bolo jasno, tým smerom ako doteraz už nepôjdem. Nezvyknem voliť tento prístup, ale nechaj to na osud, povedal som si. Nech mi palička – keď je taká múdra – ukáže kde hľadať, kadiaľ ísť. Využil som veľký plochý kameň, položil tam paličku a roztočil.

Strelka ukázala smer, ktorým sa mi chcelo ísť najmenej, trmácam sa ním už viac ako tri hodiny. Ani nie do dvoch minút robím fytocenologický zápis na jednej z najbohatších lokalít linnéovky na Slovensku. Neverím v žiadne mystické postavičky ani v špagetové monštrum, ale nezačať veriť pátracím schopnostiam mojej paličky by vzhľadom na napísané bolo ehm... Pošetilé. Získala moju úctu a má ju podnes. Čo dodať? Liesková palička mala čuch na vzácnosť ako virguľa na vodu. Strážil som si ju ako oko v hlave, aj tak sa mi párkrát stalo, že niekde zostala zabudnutá. Vždy som sa po ňu vrátil.

Raz dokonca zorganizujem kvôli nej pátraciu akciu v štýle Zachráňte vojaka Ryana. Po mapovaní pralesa v Novej doline zostala opretá o stenu sklepa na Podspádoch. Nemal som chuť valiť takú diaľku znova na druhý deň, a tak požiadam nezávisle troch známych z Tatier, či by sa tam nešli mrknúť a dvaja tak zrobili. Ale paličku nenašli, nebolo jej. Nedalo mi, a tak si o pár dní naplánujem mapovačku v tej oblasti a do sklepa zájdem. Vyspovedám pani, čo tam predávala, ale nič. Dala mi číslo na majiteľa i keď nechápala, prečo robím také caviky kvôli obyčajnej paličke. On si spomenul, že pred časom "nejakú palicu našiel a šmaril ju do lopúchov na kraj lesa". Do pár minút som ju našiel a prosil o odpustenie.

Iný raz v Bystrej doline bola opakovane použitá na prebrodenie potoka a pri prehadzovaní cez potok sa dostala do dravej vody. Iba rýchly zásah môjho mrštného kámoša zabránil tomu, aby ju zobrala voda. Bola to moja palička botanička. Dnes je na zaslúženom dôchodku, počas mapovania sa išla priam zodrať, je o 37 cm kratšia, ako keď som ju urezal.

Už mám za ňu náhradníčku, ale odvtedy som žiadnu linnéovku nenašiel.

Fotogaléria k článku

+28 ďalších fotiek