Keď blúdim prstom po turistických mapách, často ma upútajú lokality s nezvyčajným názvom. Tak som objavila aj vrch s názvom Mesiac kameň.

Stáť na Mesiaci, to je sen mnohých ľudí. Zdá sa, že zatiaľ to ešte bude dlho len sen. Ja som si povedala, že keď nemôžem stáť na Mesiaci (niežeby som po tom nejako zvlášť túžila), tak budem stáť aspoň na Mesiac kameni! A manžel mi k Mesiac kameňu prihodil ešte Hlavu a Sásky vrch. To aby som si Mesiac kameň zaslúžila!

Trasa

Prenčov – Hlava – Sásky vrch – kóta 705 m - Mesiac kameň – Svätý Anton

Vystúpili sme z autobusu v Prenčove, v pôsobisku nášho posledného polyhistora Andreja Kmeťa. Prehliadku obce dnes vynechávame a kráčame k severnej časti obce, kde je most cez Štiavnicu. Pokračujeme dolinou Bukovinského potoka dobrou lesnou cestou, ale v tomto čase poriadne zaľadnenou. Nechce sa nám naťahovať protišmykové návleky, a tak kráčame raz jedným a raz druhým nezaľadneným okrajom cesty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Celkom sa potešíme, keď náš vodca odbočí z cesty na starú lesnú cestu. Je poriadne strmá a zapadaná kameňmi a konármi, ale aspoň pošmyknutie na ľade nehrozí.

Hlava

Cestou sme sa dostali k starej drevenej ohrade a popri nej sme začali vystupovať na vrch Hlava. O chvíľu sa nám do cesty postavilo rozsiahle balvanovisko. Časť partie ho obišla a bočnou stranou vystúpila na hrebeň. No ale my, milovníci skál, sme sa pustili rovno cezeň. Bol to jeden z najkrajších úsekov trasy, ale samozrejme len pre toho, kto sa vie pohybovať v chodecky náročnom teréne. My sme si to užívali a foteniu nebolo konca–kraja.

Teraz nás čakal pomerne dlhý úsek hrebeňom Hlavy. Úzky hrebeň, so strmými skalnatými okrajmi naznačoval, že kráčame po rozpadajúcom sa lávovom prúde. Aj keď bez chodníka, kráčali sme pomerne pohodlne hrebeňom, len občas nám cestu skrížilo protivné černičie a pichľavé kriaky. Tešili nás občasné výhľady do krajiny, hlavne na Sitno.

Zišli sme do sedla na križovatku lesných ciest. Stojí tu stará, pekná lesnícka chatka, ale žiaľ, roky už nepoužívaná, a tak pomaly chátra.

Sásky vrch (Saský vrch)

Zo sedla sme si to zamierili presvetleným hrebeňom na Sásky vrch. Aj tento vrch je kamenistý. Na úpätí sú len nenápadné malé šutre, ale ako sme stúpali, menších i väčších skál pribúdalo. Blížili sme sa ku skalnatému vrcholu a videli sme, že rýchlejšia časť našej partie postáva v kruhu a nad dačím medituje. Pridali sme do kroku. Veď aj my sa chceme zapojiť, aj keď nevieme, o čom je reč!

To, nad čím meditovali, bol nápis vyrytý na plochej skale. Nedokázali sme všetko rozlúštiť, ale ROZHLEDNA, SASKY VRCH, 1920, boli dobre čitateľné.

Spomenula som si, že manžel už doma hovoril, že niekde zachytil zmienku, že na Sáskom vrchu by mal byť nápis vyrytý do skaly. Ale, že ho nájdeme priamo na vrchole, to sme nečakali. Ja som si myslela, že to budú zase nejaké novodobé „runy“, akých je po Slovensku pomerne dosť. Tento má však uvedený rok a informáciu o rozhľadni.

Doma sme sa prácne dopátrali v diele Andreja Kmeťa - Sitno a čo z neho vidieť, k zmienke o tom, že na Saskom vrchu stála filagória, v dnešnom ponímaní vyhliadkový altánok. To znamená, že pred 100 rokmi bol Saský vrch navštevovaný a známy. Nečudo, veď v tejto časti Štiavnických vrchov je to vrch široko–ďaleko najvyšší a naozaj musel byť z neho pekný výhľad.

Podobných filagórii bolo v Štiavnických vrchoch viac, napríklad na Sitne a nad Vyhňami až štyri (na Kamennej, Amálinom vrchu, Grenzovej a Dlhom vrchu).

Sásky vrch sa volal kedysi Saský vrch a naznačoval, že naň chodili Sasi, čiže Nemci, ktorí tvorili v tejto časti krajiny významnú zložku obyvateľstva a samozrejme bohatšiu a vzdelanejšiu. Spokojní s týmto objavom, sme sa vybrali k tretiemu vrchu nášho programu.

Kóta 705 m

No nebola to priama cesta! Sutinovým terénom sme zišli do sedla pod Sáskym vrchom a tu nás prekvapili staršie modré turistické značky. Na starých mapách sme potom doma zistili, že značka vychádzala z Hontianskych Nemiec, prechádzala popri Koháriho dube, popod Sásky vrch do Žibritova a odtiaľ do Banského Studenca. Dnes z nej zostal značený úsek len zo Žibritova do Banského Studenca. Kráčali sme ďalej, veď smer sme mali jasný – Mesiac kameň, no do cesty sa nám postavila bezmenná kóta 705 m. Jej vrchol bol skalnatý, no tak poďme naň.

Ľubko už stál na vrchole a ukazuje na skalu pod ním a hovorí mi: „Čítaj“! S prekvapením pozerám na skalu a na skale podobný nápis ako na Sáskom vrchu, ale ešte menej čitateľný. Rok 1920 bol však jasný.

Na vrchole je malá čistinka a pôsobilo to útulným dojmom, že sme sa tu rozhodli naobedovať. Hrebienkom sme po obede zišli dole na lesnú cestu. Cestou sme však museli prekonať nepríjemný zarastený priesek.

Mesiac kameň

Chvíľu sme išli po pohodlnej ceste, ale potom manžel zavelil, že dole svahom. Prečo? No predsa v duchu hesla: „Sem už asi druhýkrát neprídeme!“ Proste, treba si teraz pozrieť všetko, čo sa dá. Svah bol poriadne strmý a sutinový, ale dlhoročný tréning takýmito svahmi nás tak vycvičil, že sme sa len začudovali, ale neprotestovali. Zišli sme pod skalný rad, poobdivovali pekné skalné útvary, zahrali sa trochu na geológov, a potom ešte raz kúsok „strmhlav dole“ sme zišli na chodník. Kopaný a na niektorých úsekoch spevnený chodník nás doviedol k vysokému skalnatému výčnelku. Spevnený chodník ho dookola obchádza.

Andrej Kmeť spomína výlety smotánky do okolitých vrchov, najmä na filagóriu. Výlety do prírody boli na prelome 20. storočia u tejto vrstvy veľmi populárne. Pôvodne doslova murovaný kamenný chodník (podobný ako v Tatrách) okolo „brda“ mohol mať tiež podobný účel. Ale, možno aj nie! To sme už neskúmali, lebo začal byť pokročilý čas a my, hlavne ja, sme chceli stáť na vrchu Mesiac kameň.

Tak sme sa zvrtli a chodníčkom pokračovali pod Mesiac kameň. Cestou sme pribrali Sláva, ktorému pod hornými skalami vypadol foťák a kým sme my obdivovali skaly, on sa musel šplhať hore strmým svahom a potom zase naspäť strmo aj dole.

Chodník, žiaľ, neviedol na vrchol, ale traverzoval náš vrch, preto sme opäť šplhali sutinami. Na peknej skalnatej vrcholovej plošine stojí pár starých dubov a žiaľ, už si tu svoje miesto našla náletová drevina. Veľmi potešili v tomto mimovegetačnom období ďaleké výhľady na Banskú Štiavnicu, kalváriu a krajinu vôkol. Potešilo tiež pekné označenie vrchu a Janku vytúžená keška. Mesiac kameň je veľmi príjemné miesto, mali sme z neho naozaj radosť.

Zostup do Svätého Antona

Do Svätého Antona je cesta ešte dlhá, preto sme sa dali na zostup. Najskôr z vrcholu krátkym sutinovým svahom a potom nekonečne dlhou zvážnicou, ktorá poctivo kopírovala všetky doliny a dolinky. Nakoniec nás to prestalo baviť a pustili sme sa strmým svahom rovno dole.

Či to bola dobrá voľba, ťažko povedať. Svah bol nielen strmý, ale aj poriadne tvrdý, lebo pôda bola ešte zamrznutá. Navyše na povrchu bola voľná drobná šotolina, po ktorej nohy išli rýchlejšie ako telo. No, čo už! Zvládli sme to. Okrem jedného pristátia na zadku sme zišli všetci bez úhony dole. A autobus sme v pohode stihli.

Záver

Doma sme čoskoro zabudli na náročný terén, ale zato dlho v nás doznievali zážitky. Hlavne nám stále vŕta v hlave Sásky vrch. Verím, že raz poodhalíme niečo z jeho histórie a snáď sa dozvieme o vzniku skalných nápisov. A rada by som sa na Sásky vrch a Mesiac kameň ešte niekedy vrátila. Veď, keď už nemôžem stáť na Mesiaci, tak na Mesiac kameni môžem!

Fotogaléria k článku

+32 ďalších fotiek