17. 6. Donovaly – Kráľova studňa – 19,4 km, 1500 m; 417 km

Raňajkujem chlebík s bryndzovou nátierkou a čaj, časť si balím na cestu a poďho na Zvolen! Obdivujúc pekné kvety popri chodníku sa vcelku bez problémov dostávame na vrchol. Začína fúkať, tak si urobíme rýchle fotky, prihodíme ďalšiu vrstvu oblečenia a čiapky a ideme ďalej. Cez Motyčiansku hoľu a krásne lúky pokračujeme do sedla Veľký Šturec, Prašnického sedla, kde si trochu oddýchneme a zase cez kopce a lesy hore-dolu do Rybovského sedla. Odtiaľto začína výstup na Krížnu. Úprimne, dosť zaberačka, ale pomaličky sa to dá. Odmenou na kopci sú úchvatné výhľady, príjemná atmosféra s ostatnými turistami a dokonalé počasie. Vychutnávame si to ešte hodinu, posedávame, opaľujeme sa a tešíme sa z toho, že máme krásne chvíle. Potom len kúsok na Kráľovu studňu. Objednala som si vopred izbu, kde spím sama. Náležite si to užívam, Sprcha, pranie, večera, rýchle nabitie mobilu a spať. Podarilo sa mi ho nabiť na 53 %, takže pohoda (na chate o 22.00 h vypínajú prúd).

18. 6. Kráľova studňa – kláštor kapucínov Kremnické Bane – 36 km, 1100 m; 453 km

Do rána mi to padlo na 4 % - nechápem... Tak bežím dolu, kde našťastie majú v kuchyni funkčnú zásuvku na solár. Dobíjame si mobily a zatiaľ pri raňajkách debatujeme s víkendovými turistami, ktorí nám skladajú obdiv za náš výkon. Tu si začínam prvýkrát uvedomovať, že naozaj sme prešli hodný kus cesty a máme byť na čo hrdí. Keď ukazujeme v diaľke vysielač na Suchej hore (Skalka), kam sa chystáme, neveriacky krútia hlavou. My sa však v ten deň dostaneme ešte ďalej. Vlastne od tejto chvíle idem so skupinkou, ktorá je dosť rýchla a ja takisto stupňujem tempo... Po ôsmich km štrkovou cestou sa dostávame do sedla Malý Šturec, potom stále hore dolu cez les, čučoriedkové porasty až na Skalku. Tesne pred tým sa mi podarí zle odbočiť, dostanem sa až k chate Cabanka, ale našťastie je to iba polhodinové zdržanie. V Guldineri na Skalke stretávam ostatných. Dávame si večeru, kofolu a pokračujeme ďalej k bratom kapucínom. Je to dlhá a namáhavá cesta a záverečný asi 7-kilometrový úsek sa doslova vlečieme. Ale nakoniec to stálo za to. Miesto je čarovné. Pocestný tu nájde všetko dôležité, aby si oddýchol a nabral sily. Krásna sprcha v búdke, koryto na prepranie vecí, zásuvky na dobitie mobilov vyvedené z kostolíka a milí kapucíni, ktorí sa o to starajú. Dokonca stavajú novú útulňu. My sme spali štyria v strieške nad vstupnou bránou do cintorína.

19. 6. kláštor kapucínov – Jasenovo (Vyšehradské sedlo) – 42 km, 980 m; 495 km

Ráno vyrážame o 8-mej. Zastávka v potravinách v Kunešove (Kuneshau), potom pokračujeme cez lúky na Bralovú skalu, odkiaľ je pekný výhľad na Handlovú. Ďalej ideme cez Chrenovské lazy na Vyšehrad. Na vrchol je to síce len 160 výškových metrov, ale po 35 km máme čo robiť... Z posledných síl ešte schádzame do Jasenova, kde nás čaká milá pani kastelánka a vedie nás na faru - bývalú školu, kde dnes prespíme. Potom pizza v dedinke, neskôr obvyklé činnosti ako sprcha, pranie vecí, pomodliť sa a spať. Zajtra nás čaká nový deň.

20. 6. Vyšehradské sedlo – Čičmany – 33 km, 1600 m; 528 km

Ráno pred pol siedmou stojíme na zastávke, a tešíme sa, ako sa vyvezieme do Vyšehradského sedla autobusom. Dlho nám radosť nevydrží, pretože šofér nás odmietne vziať, resp. tam zastaviť. Partička - Zdenka a dvaja chalani začnú stúpať po ceste do kopca, mne a Milanovi sa podarilo stopnúť ochotného pána, ktorý nás vzal do sedla. Potom sme vošli cez lúku do lesa, ja popredu... Ešte som sa obzrela, či ide za mnou, ale bolo to poslednýkrát, čo som Miňa videla. On potom dokončil SNP-čku tri dni po mne. Má môj obdiv, lebo mal problémy s nohou, ale keďže kráčal, aby vyzbieral peniažky pre postihnutého chlapca, nevzdal to a napokon prišiel do cieľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta bola potom hore-dolu cez Hadvigu, Vrícke sedlo, veľa lúk a páliaceho slnka. O jednej sme sa dostali do Fačkovského sedla, kde sme si v kolibe dali obed. Potom strmo hore zjazdovkou v najväčšom teple, ďalej cez lúky a lesy, posledný kopček Javorinka a zostup do Čičmian. Dali sme si pivko v penzióne Javorina, urobili zopár fotiek s maľovanými domčekmi a ubytovali sa v penzióne u sv. Bystríka. Tretí deň po sebe máme ubytko s náboženským motívom. Je tu škola v prírode, všade po chodbách pobehujú deti, je to roztomilé. Večera v jedálni - perkelt s kolienkami, jedno z najlepších jedál na Ceste.

21. 6. Čičmany – Horná Poruba – 26 km, 1186 m; 554 km

Raňajkujem horalku a hrušku. So Zdenkou potom začíname šliapať na Strážov. V polovici kopca nás dobiehajú ostatní. V Zliechove si doplňujeme zásoby. A potom cez lúky, lesy, zvážnice, po horúcom slnku pokračujeme ďalej. Výstup na Vápeč po celodennom kráčaní je náročný. Ale ako vždy – výhľad nám námahu vynahradí. A po výstupe samozrejme zostup, tentokrát do dedinky Horná Poruba. Moji spolupútnici tu majú dohodnutý nocľah, mňa čaká otec. Servis u maminky, domáca strava a odvoz a dovoz na červenú je na nezaplatenie.

22. 6. Horná Poruba – Drietoma – 36 km, 993 m; 590 km

O piatej ma otec dovezie do Hornej Poruby späť na značku. Začínam šliapať. Po chvíli vchádzam na premočenú lúku, v topánkach mám okamžite bazén, a takto čvachtajúc pokračujem ďalej. Idem úplne sama cez hmlu, pološero lesom... Pred deviatou som v Trenčianskych Tepliciach. Na lavičke v parku si vyzúvam topánky, jem rožok, ktorý mi pripravila mamina, zas si dávam mokré ponožky a topánky a idem ďalej. Potom cez Opatovskú dolinu do Kubrej. Po zastávke pri kubrianskej kyselke nasleduje únavný prechod Trenčínom. Práve túto časť som si predstavovala trochu inak. V Trenčíne som sa totiž narodila a mám mesto veľmi rada, ale bolo to fakt trápenie. Horúčava, asfalt, mokré nohy a únava. Trochu som pookriala v tieni na ďalšej kyselke, tentokrát záblatskej. Potom hojdačka s výhľadom na mesto a zostup do dediny Drietoma. Tu ma opäť čaká tatino, ktorý ma vezme domov. Večer strávený s rodičmi a skvelá večera. Ešte vyzdvihnúť na stanici Peťku, ktorá pôjde s nami nasledujúce dva dni, a spať. Hneď nasledujúci bude veľmi ťažký, pretože chceme potiahnuť na Holubyho chatu na Veľkej Javorine.

23. 6. Drietoma – Holubyho chata – 37 km, 1450 m; 627 km

Ráno nás otec vyložil pri hríbiku v Drietome. Vošli sme do lesa a začali stúpať. Bolo veľmi dusno a išlo sa ťažko. Dobieha nás Maťo s tým, že Zdenka z pracovných a Paťo zo zdravotných dôvodov prerušujú SNP-čku (nakoniec ju dokončili pár dní po nás). Cez Sokolí kameň vychádzame na vrch Machnáč, čo je najvyšší vrch v drietomskej oblasti. Fotka pri kríži a ide sa ďalej. V chate Vyškovec si dávame oddych. Tu prechádzame cez moravskú zem. Cesta je ale dosť fádna, samé asfaltky. Cez Mikulčin vrch a Javořinu sa dostávame na Veľkú Javorinu. Pomaličky, zdĺhavo stúpame vyčerpaní hore. Na vrchole je pekný vysielač a odtiaľ ešte krajší výhľad. Potom nasleduje kratučký zostup k Holubyho chate. Má zrejme (hlavne čo sa týka izieb a spoločných spŕch) najlepšie roky za sebou. Ja som však vďačná za posteľ, teplú vodu a jedlo. Takže po večeri, sprche a zopár pesničkách, ktoré sme si púšťali na izbe, pomodliť sa a spať.

24. 6. Holubyho chata – Dobrá Voda - 42,5 km, 733 m; 669,5 km

Pred siedmou vychádzame za hmlistého počasia na cestu. Vysielač je takisto zahalený do hmly. Neustále v týchto miestach striedavo prechádzame z moravskej na slovenskú stranu a opačne pomedzi hraničné kamene. Je to zaujímavé. Cez Poriadie sa dostávame do Myjavy. Po neúspešnom hľadaní reštaurácie sme sa na odporúčanie výborne najedli v Bokovke, ktorá je za mestom. Potom smer Bradlo. Zastavenie v Chate pod Bradlom, ktorá sa nachádza tesne pod úpätím – výborné koláčiky a domáce limonády... A neskôr tradičné fotenie s pomníkom.

Tu sme naozaj za hrdinov. Ľudia nás spoznávajú ako SNP-čkarov, chvália a obdivujú nás. Čím bližšie sme k Devínu, tým to ľudia viac riešia, a my si tiež začíname uvedomovať, že sme asi fakt dobrí. Mala som v hlave dôjsť len potiaľto, veď Štefánikovu magistrálu som prešla v marci... Ale ono je to ako droga. Keď máš šťastie na počasie a si v pohode, jednoducho musíš ísť ďalej! Zišli sme potom do Brezovej pod Bradlom, rozlúčili sa s Peťkou, ktorá išla na autobus do Bratislavy a pokračovali sme. Krátka zastávka na námestí, kde sa konali bežecké preteky. Potom sme unavení, doslova na zotrvačnosť prišli do Dobrej Vody. Cesta vedie priamo cez cintorín. V penzióne, ani v krčme nevarili, tak sme zjedli tri balíčky chrumiek, naplánovali v mape nasledujúce dni a išli spať. Malé Karpaty chceme prejsť za tri dni.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek