S blížiacim sa termínom je nám jasné, že bežky môžu zostať doma. Podľa predpovedí počasia budeme radi, keď prejdeme niečo peši a nestrávime celé daždivé dni pri kartách v penzióne. Krušné hory nás síce privítajú snežením, ale po dvoch centimetroch, ktoré večer napadali, nie je ráno ani stopy. A súvislá vrstva snehu nie je ani v najvyšších miestach pohoria. Iba kde tu nejaký fliačik.

Prvé dva upršané dni venujeme ukrytí pod dáždnikmi spoznávaniu Karlových Varov a histórii na hrade Loket. Aspoň na sobotu je predpoveď počasia priaznivá, naplánujem si teda výstup na 991 m vysoký Špičák. Dnes sem zrazový autobus nemá cestu, presúvame sa teda autom do najmenšieho mesta v Českej republike - Přebuz. Leží v nadmorskej výške 886 m, žije tu niečo málo cez sedemdesiat stálych obyvateľov. Prvé písomné zmienky pochádzajú z roku 1553, kedy boli obci udelené práva mesta. Najskôr sa tu ťažilo striebro, neskôr cín.

Už cestou v aute nám je smutno, že po snehu nie je ani stopy. Vyzerá, že by tu boli krásne nenáročné terény pre bežkárov, je to tu taká náhorná plošina. Určite by sme si prišli na svoje. Zaparkujeme na parkovisku neďaleko kostola a po hlavnej ceste prejdeme popri mestskom úrade a po pár desiatkach metrov odbočíme vľavo na zelenú TZT. Obdivujeme pôvodné stavby, ale aj novostavby, ktoré dnes slúžia len pre rekreačné účely. Za poslednými domami sa po ľavej strane nachádza bývalá Ritterova cínová baňa (Ritterův cínový důl). Šachta bola pôvodne hlboká 28 m a volala sa Čerstvé štěstí (Frischglück). Na mieste sa dnes nachádza len betónový skelet transformátorovej stanice.

Pokračujeme po cestičke, imitujeme pohyb na bežkách a predstavujeme si, ako by sme sa tu kĺzali, pričom dnes kráčame rozmočeným terénom, no sme radi aspoň za to, že nám neprší na hlavy. Vchádzame do smrekového lesa zarasteného machom a „borůvčím“, nachádzajú sa tu zvyšky snehu, stane sa nám, že z ničoho nič sa prepadneme aj po priehlavky do blata. Pripadá mi to tak, ako keby bol spodok premrznutý a na ňom je 10 - 15 cm mäkkej vrstvy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkom klesaní sa dostaneme na asfalt, ktorí turisti nemajú veľmi v láske, ale my sa potešíme pevnej zemi pod nohami. Netrvá to však dlho. Ocitáme sa v mesačnej krajine. Okolo nás sa nachádzajú len vyvrátené pne. Vietor sa tu pred rokmi musel poriadne vyblázniť. Pokračujeme krátkym stúpaním mäkkým terénom. Míňame drevenú sochu vyrezanú z pňa hrčatého smreku a čím viac sa blížime k Špičáku, tým sochy pribúdajú. Pekné spestrenie turistickej trasy. Od odbočky k vrcholu míňame vedro s vylievajúcou sa vodou, anjelské krídla, knihu či hada strážiaceho poklad... Všetko vyrezané z dreva.

Vrchol Špičáku je skala, v ktorej sú vytesané schodíky a na najvyššom mieste je umiestnený kríž. Pod vrcholom je altánok s lavičkami, ale po dažďoch je všetko premočené. Neďaleko sa nachádza ohnisko, kde sa rodinka so psom snaží z mokrého dreva založiť oheň. Kvôli oblačnosti vidíme len blízku dedinu Bublava, nad ktorou sa z kopca Olověný vrch hadí vysnežená zjazdovka. Niečo malé zbodneme, prichádzajú nemecky hovoriaci turisti, posunieme im vrcholovú knihu, ktorej sme sa na chvíľku zmocnili a oni ju márne hľadajú v schránke.

Vraciame sa na kúsok po rovnakej trase a pokračujeme k rázcestiu U Fischerova pramene. Do Přebuzu sa vieme vrátiť po žltej alebo zelenej TZT. Keďže som si už dopredu trasu naplánoval a viem, že si chcem pozrieť skalné mesto pod Šišákem, som rád, že chlapi neprotestujú a nechajú sa viesť najmladším členom výpravy. Čaká nás klesanie po starej asfaltke, sem tam sa v lese objaví kamenný útvar, ale to najlepšie príde neskôr.

Najskôr si vyjdeme po zvážnici na vyhliadku nad skalným mestom, aby sme sa vrátili späť na značku a po chvíli sa ocitáme medzi kremencovými skalnými útvarmi. Je tu vybudovaná zaistená cesta s obťažnosťou C-D/E s dvomi lanovými mostíkmi. Nám však stačí pevná zem pod nohami a bez výbavy a istenia sa v trojici pomotáme po chodníku pomedzi skaly. Po dažďoch je tu šmykľavo, treba dávať pozor, kam človek šliape. Štvrtý člen nás bude istiť zo základného tábora, z cesty, na ktorú sa vraciame aj my a privedie nás do Rájeckého údolia.

Robíme si srandu, že ako rýchlo sme sa presunuli späť na Slovensko. Len tu je navyše jeden dĺžeň v názve. Do Přebuzu budeme pokračovať po cyklotrase. Míňame jubilejný háj, ktorý vznikol pri príležitosti 10-teho výročia vzniku Československa. Kúsok od neho rastie pamätný strom „Klen na konci světa“. Je to javor klenový s výšou 29 m a obvodom kmeňa 255 cm (merané v roku 2002), na ktorom rastie lišajník Usnea filipendula, ktorý patrí medzi ohrozený druh. Pamätných stromov je v údolí podľa mapy hneď niekoľko.

Keďže sme dosť hlboko klesli, teraz musíme stratených 270 výškových metrov znova vystúpať. K autu nás čaká ešte 7 km. Kráčame popri potoku, ktorého podložie je zaujímavo sfarbené (niekde do červena, inde do žlta), v kľudnejších zákutiach potoka sa tvorí pena, ktovie aké všetky minerály sú tu rozpustené. Určite vieme, že tu bude cín, veď Krušné hory sú jeho ťažbou povestné a aj cesta, po ktorej kráčame má v mape názov Cínová.

Ocitáme sa na opačnom konci mesačnej krajiny, na ktorú sme sa doobeda pozerali zhora. Podľa smerovníka zistíme, že sa to tu volá pod Smrčinou. Smrečiny je tu už pomenej, no Smrčina (kopec s výškou 946 m) tu ostane aj bez stromov. Pred dedinou si to strihneme krížom cez lúky a ocitneme sa na dvore s tabuľkami zákaz vstupu. Je tu však ľudoprázdno, tak si to strihneme krížom cez dvor k hlavnej ceste.

Po ceste k autu nás čaká jeden z najstarších objektov v západnej časti Krušných hôr. Dom č. 46 (pôvodne 72) býval zájazdovým hostincom. Stojí tu zrejme od čias neskorého baroka, od polovice 18. storočia. Kruh sa uzatvára a sme opäť na parkovisku. Spoznali sme ďalší zaujímavý kút sveta, do ktorého sa určite oplatí znova vrátiť. A hovorím si, že keď budem chcieť, aby ma nikto nenašiel, tak sa isto zašijem do týchto končín.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek