Trasa

Šahy – Olvár, letisko – Rieka Litava – Plášťovce – Kaštieľ – Kalvária – Brezovo – Tŕstie – Medovarce – Pri Krupinici – Hontianske Nemce

Je o mne známe, že vizuálne nemám rád skorú jarnú krajinu marca až apríla. Tento rok sa príroda stala včasne jarnou už v extrémne teplom februári, ktorý si takto asi málokto predstavoval. Preto sa najmä v marci vydávam do južnejších časti krajiny, kde je krajina jemne zelenkavá.

Tento rok si vyberám, podobne ako vtáky tiahnuce z juhu na sever, avšak v oveľa menšom meradle, trasu zo Šiah do Hontianskych Nemiec. Pôvodne som si ju chcel rozdeliť na dva dni, ale keďže som po slabej zime dobre rozchodený, odhodlám sa na jednodňový a pre mňa nadpriemerne dlhý úsek. Okrem užitia si krás prírody v nádherný jarný deň sa mi však prihodí aj pár nepríjemností.

Úvodná rozcvička a prvá rana

V skoré a hmlisté ráno cestujem do Hontianskych Nemiec. Keďže vlak do Šiah odchádza o 8.31 h mám v pláne zaparkovať ďalej a „odkrojiť“ dva kilometre z dlhého úseku. O 7.30 h parkujem v otvorenom areáli družstva v časti Krasačník. Neďaleko si všímam pána pôsobiaceho ako poľovník a keď odchádza, nakrátko ho zastavím s otázkou, či nie je problém, že tu parkujem a oznamujem, že sa idem prejsť. Hovorí mi, že je to v poriadku a pýta sa, či idem na turistku?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly sa teda vydávam zablatenou cestou k Hontianskym Nemciam. Po vlhkom lúčnatom úseku sa dostávam na krátky zostup lesom. Tu ma pri vykonávaní potreby prekvapí stredne mohutný diviak. Zbadám ho skôr a rýchlo sa ozvem, pretože smeruje rovno na mňa. Diviak spozornie, rýchlo mení smer a uteká.

Potom sa dostávam do dediny, kde mám v pláne zastaviť sa v obchode. Ten je však na druhej strane obce a preto plán vzdávam. Krátko pred odchodom vlaku si prezerám spustnutú železničnú stanicu. Všímam si oznam o SMS lístku, ale hovorím si: „Kúpim si ho vo vlaku.“ Kde som s tým zatiaľ nemal nikdy problém, aj keď som „baj-očko“ postrehol, že vraj nastali zmeny.

Vo vlaku alebo malom motoráčiku ku mne prichádza revízor, ktorý sa mi hneď vyhráža pokutou. Oznamujem mu, že si kúpim lístok cez SMS. „Na to je už neskoro,“ hovorí. Nemám chuť sa s ním hádať a zdá sa mi, že ho moja budúca pokuta celkom teší. Moje prvá, menšia „finančná rana“ je na svete. Ale aspoň si budem pamätať, že na lístky vo vlaku sa nedá spoliehať. Moja vina.

Zo Šiah do Plášťoviec a druhá rana

Po 9-tej hodine vyrážam zo železničnej stanice Šahy k štátnej hranici. Po pár sto metroch som tam a vyrážam modrou trasou do centra mesta. Nikdy som tu nebol a asi tadiaľto ani neprechádzal a preto je pre mňa všetko zaujímavé. Pozorne sledujem južnú časť mesta a blížiac sa do historickej, severnejšej časti si z mosta ponad Ipeľ fotím historickú časť a kláštorný kostol Nanebovzatia Panny Márie. Pohľad ma veľmi zaujme a nadšený smerujem ďalej. Všímam si bývalý Župný dom a následne cez severné sídlisko opúšťam mesto mierne stúpajúc na Studený vrch.

Cestou pomedzi šíre polia smerujem takmer stále na sever. Plaším čriedu srniek, pasúcich sa na prvej jarnej zeleni. Čoskoro sa blížim k majeru Ďuro, pred ktorým plaším ďalšiu čriedu spomínanej zveri. Majer vyzerá aktuálne prázdny, aj keď vidieť, že je využívaný.

Pri odbočke na Selecký les sa ku mne blíži cyklista v smere od Stredným Turoviec. Cik-cakovo vedenú trasu „strihám“ priamo cez trávnatý porast. Blížim sa k letisku na Olvári. Napriek tomu, že som z minulých článkov z tejto oblasti videl nejaké zábery, som zvedavý ako to tam v skutočnosti vyzerá. Rovinatá plocha s pásom asfaltu fakt pôsobí letiskovo, aj keď výrazne spustnuté. Za „letiskom“ v časti Žigov Olvár sú dva zrekonštruované domce, kde si všímam pár áut i ľudí. Miesto ma však nezaujme.

Na ceste predo mnou vidím mladého muža tlačiaceho kočík. Sú s ním tri menšie psy. Dva z nich sa ku mne rýchlo rozbehnú. Čakám divý štekot a reakciu pána. Psi prichádzajú zúrivo ku mne, avšak pre ich malý vzrast sa nejak neobávam. Po pár sekundách však zacítim ako ma do lýtka jeden z nich uhryzne. Rýchlo sa otočím a švihnem turistickou palicou s nadávkou na dotyčného štvornohého, ktorý ma svojim útokom prekvapil. Psíky sú poriadne zúrivé a svižne smerujem k pánovi, že ma jeden z nich uhryzol. Pôsobí vyľakane. Pýtam sa ho, či sú zaočkované, ale pán mi prezradí, že nevie. Vraj sú to psy jeho šéfa. Následne nasleduje ďalší útok, ktorému sa však vyhnem. Už sa z letargie preberá aj chlap a po psoch kričí. Odísť sa mi však podarí bez ďalej ujmy.

„Mohol som si vypýtať aspoň číslo na majiteľa psov,“ pomyslím si. Keď si vyhrniem tepláky, vidím, že mám malú krvavú ranu – druhú ranu, fyzickú. Nadávajúc na malého zmrda pokračujem ďalej k Plášťovciam, všímajúc si charakteristicky tvarovanú krajinu planiny so strmšími, kamenistými a suchými svahmi a širokými, rovinatými vrcholmi.

Plášťovce, Medovarce a rajská dolina Krupinice

Po polhodinke sa objavujem na okraji obce s viacerými historickými stavbami. Sú to najmä kostol sv. Juraja a kaštieľ Palásthyovcov, vytŕčajúce ponad malé dedinské domčeky. V obci pulzuje život a hľadám miesto na kratší oddych. Po prvom nezdare so zrušenou krčmou pri malom obchodíku, nachádzam na opačnej strane námestíčka druhú, útulnú krčmičku, kde si objednávam rovno dve pivá. Mám pred sebou ešte 20 kilometrov a to už necelé 4 hodiny šliapem. Pivá padnú vhod a celkom zaujímavá je aj slovensko–česko-maďarská vrava vo vnútri. Po polhodinke zariadenie opúšťam a krátko sa zastavujem pri spomínanom kaštieli. Následne tiahlo stúpam ponad dedinu k vrchu Šípka. Na svahoch si všímam prvé jarné kvietky a vyššie sympatickú jarnú krajinu v rôznych odtieňoch hnedej, žltej a bledej.

Nasleduje pokojný úsek typický pre túto oblasť popri samote Brezovo. Akurát počujem, že ponad hlavu lieta stíhačka. Špekulujem, čo je zač, keďže my by sme už žiadne nemali mať. Napadá mi však možnosť českej stíhačky chrániacej náš vzdušný priestor, prípadne z vojenského priestoru Lešť. Po krátkom čase vidím na lesnej ceste človeka. Blížiac sa k nemu si všímam kôpky dreva a tiež, že ide o pilčíka. Dávame sa do debety o robote, turistike, Slovensku aj o medveďoch. Dalo by sa s fajn pánom pokecať aj dlhšie, ale mám pred sebou ešte hodný kus cesty. Lúčime sa a ja svižne smerujem opäť na sever do Medovariec. Počas nasledujúceho úseku mám o netradičný program postarané. Asi sedemkrát nado mnou spraví krátky okruh spomínaná stíhačka a opakovane pri strmhlavom lete šikmo dolu mizne za svahy planiny až sa po pár sekundách opäť ukazuje na oblohe. Je mi jasné, že trénuje takýto manéver.

Míňajúc Tŕstie, kde sa trasa stáča prudko vľavo si všímam mohutný džíp zaparkovaný pri posede. Veriac, že nenarazím na nepríjemného poľovníka, keďže je čas zhadzovania parožia a tu to berú dosť vážne, sa pomaly blížim. Pár desiatok metrov pred autom už viem, že je to vrak pár rokov zaparkovaný na tomto mieste a slúžiaci možno na pohodlnejšie spanie alebo sledovanie počas poľovníckej postriežky. Prípadne mi napadne aj špekulatívna možnosť, že pochádza z trestnej činnosti a niekto ho sem zašil.

Klesajúc do Medovariec mi padne do oka zaujímavý jarok prítoku Ďapúcha. Početné meandre aj malý vodopádik ma potešia rovnako ako staré skalné pivnice nad Medovarcami, o ktorých som netušil. Po krátkej prehliadke pokojnej obce zisťujem, že pivnice sú taktiež na opačnom svahu Brala.

Čoskoro zisťujem, že ma čaká náročnejší, málo frekventovaný úsek popri rieke Krupinica. Po prekonaní prvej časti svahom Brala sa dostávam na úžasné krásne sady s jemnou zelenou trávičkou pôsobiace ako z biblického raja. Neviem sa vynadívať na nádheru síce pustnúcich sadov, ale vládne tú úžasná atmosféra. Po polhodinke sa opäť blížim k meandrom Krupinice a znovu svahom prekonávam užšiu časť, tentokrát popod skalnaté svahy Havranovej chrasti. Kochám sa aj čarovnými zákutiami rozvodnenej Krupinice a viackrát plaším stáda danielov, srniek a muflónov. Priam rajskú záhradu doliny Krupinice opúšťam v lokalite Selcké lazy. Tu sa trasa stáča opäť na sever na Hradskú púť a samotám Holcer a Krasačník nad Hontianskymi Nemcami.

Hontianske Nemce a rana posledná

Zo suchého svahu sa postupne otvárajú pekné pohľady na dolinku Krupinice v podvečernom slnku. Všímam si Selčiansky mlyn podo mnou a zas raz užasnutý krásou Slovenska pomaly fučím strmším svahom zabúdajúc na trable dnešného doobedia.

Na lúkach a poliach Hradskej púte plaším stádo vysokej a prekvapene si všímam pár jeleňov s parohmi. Tipoval by som, že v extrémne skorú jar budú mať začiatkom marca všetky parožia zhodené. Ale nie je tomu tak. Nepoteší ma dobre zabezpečený plot okolo poľnej cesty a nemôžem sa tak vybrať priamo k spomínaným samotám. Po poslednej polhodinke prichádzam k autu a balím sa. Keď už-už nasadám, všímam si nenápadný kúsok kartónu na čelnom skle. Je na ňom napísaný text: „PYTLIAK ZHODÁR !! VYPADNI Z REVÍRU ČÍM SKôR !!! JE ČAS OCHRAANY PRÍRODY A ČAS KLADENIA MLÁĎAT.“

Niečo podobné sme zažili s kamarátmi pred 12 rokmi tiež v tomto okrese, ale vtedy dotyčný pán, premotivovaný poľovník, pridal aj číslo telefónu, na ktoré máme volať. Toho času to skončilo až pohovorom s kriminálkou.

Nuž, nie každý má v hlave len revír a zhody. Hlavne, že som ani jednu tabuľu, že sa nachádzam v revíri počas 38-kilometrovej trasy nevidel. Čo však nie je samozrejme podmienka, ale padlo by to aspoň vhod.

Na záver kontroverzného dňa som teda dostal nespravodlivú urážku a mikro psychickú ujmu ako ranu tretiu. Po skontrolovaní gúm, výfuku a podvozku som sa opatrne pustil svahom na okraj dediny a následne domov.

Záver

Spoznávačka južných partií stredného Slovenska od Šiah cez vŕšky, planiny a doliny Krupinskej planiny bola „obohatená“ aj o nepríjemné zážitky. Za niektoré som si mohol sám, za ďalšie zas nie. Nemôžem povedať, že na ne zabudnem rýchlo, ale viem, že si budem pamätať najmä krásu trošku zeleného juhu, príjemné dedinky Plášťovce a Medovarce a rajskú záhradu doliny Krupinice, ktorá ma totálne dostala.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek