Trasa

Sivá Brada – Spišské Podhradie – Spišský hrad – Bijacovce – Ordzovany – Oľšavica (Ольшавіця) – Bišar – Tichý Potok (Тихый Потік) – Bišar – Oľšavica (Ольшавіця) – Nad Pavľanmi – Pod Krúžkom – Uloža

Začiatkom marca sa mi pre presunutú akciu na útulni Gálová na Smrečinke naskytá voľný víkend. Špekulujem, kam vyraziť v tomto pre mňa menej lákavom období. Aj keď sa pár mesiacov v mape rozhliadam nad Bachurňou, rozhodnem sa, si lákavé pohorie nechať na krajšiu, zelenšiu časť druhej polovice jari. O kúsok západnejšie sa spomínaná Bachureň stretáva s východnou časťou Levočských vrchov. Práve sem sa rozhodnem ísť a pozrieť toto, už mne trochu známe pohorie aj v menej lákavom, sivohnedom, včasne jarnom vydaní.

Menší otáznik nastáva pri myšlienke, kde strávim noc? Vhodne padajú Štelbašské senníky pod Bišarom, pri ktorých som však nikdy nebol. Aj na našej stránke je posledný komentár o ich stave z roku 2015. Oslovujem teda s tou otázkou miestneho turistického barda a kamaráta Henricha Tomáša. Ten mi cez sociálnu sieť odpovedá, že tam tiež dlhšie nebol a preto otázka nocľahu v nestálom počasí zostáva otvorená. Napriek tomu nestrácam zo svojho optimistického naladenia a ráno vyrážam.

Zaujímavosťami východného Spiša za jemného mrazu

Keďže mi pre menšie ranné povinnosti ujdú vlaky na východ, vyrážam tam po dlhšej dobe autom. Po diaľnici som na Spiši nečakané skoro, a preto o pol deviatej vyrážam od chránenej lokality Sivá Brada na východ. Popri travertínoch a tzv. Spišskom Jeruzaleme s kaplnkou sv. Kríža, ktoré si krátko pozriem, sa presúvam ďalej k známej Spišskej Kapitule. Aj keď som si lákavé miesta viackrát všimol cestou na alebo z východu, nikdy som tu nebol a rovnako ani na Spišskom hrade. Preto sú to pre mňa veľmi zaujímavé, nenavštívené miesta aj napriek menej vábivému počasiu s jemným mrazom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Viacero kaplniek a krížov skutočne evokuje, že sa nachádzam na nábožensky významnom mieste Spišskej diecézy. Aj skrz spomínané tajomné počasie tu vládne podmanivá atmosféra, ktorá mi spolu s mrazom preniká až pod kožu. Za vŕškom sa objavuje spomínaná Kapitula, popri ktorej sa dá pekne prejsť, čo som ako tunajší nováčik vôbec netušil. Preto si za pár minút obzerám tunajšie sakrálne stavby a historickú kanonickú ulicu vedúcu k nej. Vzadu za Dolnou bránou sa z hmly vynárajú slabo viditeľné obrysy charakteristického Spišského hradu. Obraz ma uchváti a preto sa krátko zastavujem na pár záberov.

V uliciach malého mestečka pulzuje víkendový život. Trošku ma láka zájsť na jedno pivo a tuším aj zazriem otvorenú krčmičku. Nakoniec však odolávam a naordinujem si „čistý deň“, pokračujúc ďalej k Spišskému hradu. V stúpaní naň sa slušne zahrejem. Popri fučaní do kopca sledujem jeho v hmle miznúce veže a vychutnávam si trošku tajomnú atmosféru. Teší ma, že už pri ňom nie je veľký stavebný žeriav, ktorý tam esteticky špatil posledný rok, ak nie viac. Samozrejme, malo to svoj význam ako sa o pár minút neskôr nečakane presnejšie dozviem. Za dobrého počasia sa od hradu dajú vidieť Tatry, a preto si žltú turistickú trasu zo Žehry nechávam na krajšie podmienky nabudúce.

Zostupujem asfaltovou cestou do Bijacoviec. Popod diaľnicu ma predbieha pokojne jazdiaca kočka na bicykli. Zastavuje pár desiatok metrov predo mnou na malej odstavnej ploche vedľa cesty. Zdá sa mi ako by si fotila svoj bicykel a trošku sa pousmejem nad jej aktivitou. Keď však prichádzam bližšie, všímam si, že nefotí bicykel, ale smeti v "garáde". Je ich tam celkom dosť a baba vraví, že to asi niekde pošle. „Nech sa s tým skôr, či neskôr urobí,“ dodáva.

Kúsok pokecáme o mojej a jej trase a pridá pár tipov z okolia. Dostávame sa k téme žeriav pri Spišskom hrade. Hovorí, že za zloženým žeriavom je nešťastný ľudský príbeh. Pán žeriavnik vraj nežije, pretože nezvládal platiť dlhy. Či je to tomu naozaj tak, to neviem. Na pozitívnu nôtu ešte pridá, že vraj bol zo žeriava úžasný výhľad na okolie, čo si viem predstaviť. S povzbudením sa lúčime a obaja vyrážame každý svojou rýchlosťou do Bijacoviec.

Zašitá dedinka Podproč a vrchárska Olšavica

Pred dedinou si všímam miestnu pálenicu a smejem sa, že som správne. Prechádzam popri neskorobarokovom Čákiovskom kaštieli z obdobia rokov 1780 - 1785, ktorý však pôsobí trošku spustnuto, ale nie je to zas najhoršie. Krčma je zatvorená a preto s čistou mysľou postupujem do susedných Ordzovian. Medzi dedinami ma krátko osloví starší pán ťahajúci, asi v rámci tréningu a malého prilepšenia si do drevárne, "kluchtu" dreva z lesa. „Vraj si myslel, že som niekto známy z dediny,“ hovorí. Následne sa zdravíme a odchádzame každý po svojom.

V Ordzovanoch ma poteší pár pekných domčekov a bez dlhšej prestávky obec opúšťam. Za ňou si všimnem peknú kaplnku pod mohutným dubom a následne stúpam z podhoria do vyšších partií Levočských vrchov. Po polhodinke stúpania sa dostávam na vrcholovú, už rovnejšiu lesnú cestu a poza vrch Žolmák (Žolnák, 862 m) sa blížim k malej dedinke Podproč. Som nadšený, čo ma čaká a či tam vôbec niekto bude. Prekvapivo ma na lúkach pri obci míňa partia prevažne turistiek. Následne sympatická psičkárka, ktorá do éteru vysloví vetu: „A čo to tu dnes teľo turistov?“ Uškŕňajúc sa odpovedám, že neviem, že ja som sám a spomenutú partičku nepoznám a nie som s nimi.

Aj s ňou sa dávam kúsok do reči a pýtam sa na v úvode spomenuté Štelbašské senníky pod Bišarom a nocľah v nich. Pani mi s prehľadom pravého patriota odpovedá, že stoja a dá sa tam kľudne prespať. Informácia ma poteší a opŕchajú tak zo mňa posledné zbytky neistoty.

Potom sa vnáram do tajov zašitej dedinky, kde nevedie žiadna asfaltová cesta. Na počudovanie tu počuť život a všímam si chatu na prenájom. Možno naivne dúfam, že nie je využívaná na hlučne pitky v tichom regióne v lone prírody. V určitom zmysle, i keď s o čosi odlišným osudom, mi pripomína mne blízke vyhorené a neobnovené pamiatkové Kalište. Dozvedám sa, že poslední stáli obyvatelia domy opustili v 70. rokoch minulého storočia. Tu sa však ešte žije, respektíve prevažne chatárči, ale na konci obce si všímam malú farmu s dobytkom. To značí, že tu niekto musí bývať natrvalo, čo je príjemné vedieť. Asi polhodinku sa motám osadou, fotím a nasávam atmosféru starého sveta.

Potom sa popri plote malej farmy vnáram do takmer zarastených svahov predtým hospodársky využívanej krajiny. Rovnako takmer zarastený chodník vedie viditeľne terasovitými svahmi, ktoré pred rokmi mohli byť políčkami so zemiakmi alebo lúkami. Úsek v smere Oľšavica ma celkom potrápi. Je tu po síce slabej, ale predsa len zime a možno aj dlhšie, viacero napadaných mnoho stromov a konárov. Prácne ich obchádzam, podliezam a prekračujem. Viackrát strácam ledva poznateľný chodník, ale po čase sa naň opäť dostávam. V závere najťažšej časti dňa ma poteší pekne upravená studnička, z ktorej vyteká jeden z prítokov Marcegianky.

Ako sa vymaním z lesa, počujem a všímam si vrčiaci traktor stúpajúci na hospodársky využívaný vrch Pozavan. Popri nepekne pôsobiacom hnojisko-smetisku sa blížim k obci. Rázovitú Oľšavicu (Ольшавіця) si prejdem s úmyslom pozrieť si obec a prípadne sa zastaviť na občerstvení. To však nenachádzam a preto sa uspokojujem s pár peknými drevenými stavbami. Z centra sa kúsok vraciam a pomaly začínam stúpať popod svahy Spišskej k vzdialenému Bišaru. Okolitá krajina je v sivohnedom marcovom šate a bez slnka dosť smutná. Slnko sa však nechce prebiť cez oblaky a musím si tak vystačiť s tým, čo ponúka. Za hodinku stúpania sa dostávam na krásne horské lúky pod Bišarom, porastené pestrou zmesou prevažne solitérne rastúcich stromov. Brezy, smreky, smrekovce i bučky vytvárajú krásne spoločenstvo a v tomto momente ľutujem, že nie je máj, október alebo pekne zasnežená zima. Prestavujem si aké to tu musí byť prekrásne. Do karát mi hrá neďaleká trasa z Nižného Slavkova, na ktorú sa určite nabudúce vyberiem v krajšom ročnom období a počasí.

Noc v senníkoch pod Bišarom

Po krátkom zostupe vidím pred sebou drevené stavby, o ktorých správne tuším, že ide o Štelbašské šeňiky. Miesto ma okamžite uchvacuje a kochám sa okolím. Všímam si blízky tretí a štvrtý senník. Popri obdivovaní sympatických stavieb si všímam v akom stave sú na nocľah. V prvom seno nie je, ale je tam pár odpadkov. V druhom je staré, plesnivé seno a do tretice nachádzam bohatú „perinu“ zo sena. Pri lese vidím mohutného jeleňa, s ktorým sa pár desiatok sekúnd pozeráme jeden na druhého až potom sa pán s hrdo vypnutou hruďou kľudným krokom skryje v lese.

V treťom senníku sa teda rozkladám, aj keď sa pohrávam s myšlienkou zbehnúť večer do Tichého Potoka. O tom, že sa tam nachádza pohostinstvo ešte netuším a zistím to až zajtra ráno, pretože nakoniec si trasu odložím do rána.

Večer idem pohľadať prameň pri poľovníckej chate, ktorej strecha trčí spoza svahu lúk. Za pár minút si naberám vodu z hadičky pri chate. V nutnom prípade by sa dalo prespať na úzkej terase chaty, ale to nie je môj prípad, keďže to v jednom zo senníkov vyzerá lákavo. Vraciam sa teda pomaly tam a vychutnávam si pokojné chvíle. Krátko pred zotmením sa idem ešte kúsok prejsť k ostatným senníkom.

Za tmy zalíham do spacáku na sene a o dve hodinky zaspávam. V noci cítim, že cez zrubové steny s výraznými medzerami medzi brvnami slušne prefukuje. Spí sa mi však fajn a poteší tiež fakt, že sem zrážky zo západu vôbec nedorazia.

Skoré ráno v Tichom Potoku a návrat

V skoré ráno sa ešte za tmy najem, zbalím veci a batoh skrývam v sene. Len naľahko s osobnými vecami a drahou Goretexovou vetrovkou smerujem do doliny potoka Černákovec. Po pol hodinke sa rozvidní, a tak si všímam potok, kde by mal byť 5-metrový vodopád. Ten však cestou dolu nenachádzam.

Zastavujem sa až na okraji koncovej dedinky Tichý Potok (Тихый Потік). Všímam si výrazný kostol východného obradu Zosnutia Presvätej Bohorodičky. Na ceste za Štelbašskou drevenicou vidím obchod a funkčne pôsobiace pohostinstvo s otváracími hodinami. Vyzerá to tak, že sa tu včera „ordinovalo“, ale netušil som, že zariadenie funguje. A ani internet nebol múdrejší. „Nevadí, čistý deň určite poteší najmä pečienku,“ hovorím si v duchu.

Po krátkej obhliadne spomenutej drevenice sa vraciam dolinou hore. Míňa ma Lada Niva. Na spiatočnej ceste podľa zvuku nachádzam vodopád na Černákovci. Je to naozaj pekné spestrenie trasy. Aj keď takmer celý tok spomínaného potoka je na viacerých miestach členitý a stojí za to ho aspoň občas sledovať.

Na lúkach pod Bišarom si vyzdvihnem batoh a stúpam na Bišar. Doslova cítim ako mi „klesá cukor“, pretože sa mi ide dosť ťažko a fučím, akoby som bol vo výške 6500 metrov. Po asi polhodine ako zjem keksík, je „sila opäť so mnou“, ako sa hovorí v známej sérii Hviezdnych vojen a svižnejšie klesám k Oľšavici. V nedeľné ráno nie je v dedine ani ducha a preto bez váhania stúpam popri miestnom cintoríne na lúčne svahy Krigova. Po ceste vidím blížiace sa dažďové oblaky a dúfam, že počkajú aspoň 2 hodinky, kým dôjdem do Ulože. Obdivujem okolie s neďalekým Braniskom a opäť smútim, že nie je krajšie ročné obdobie alebo aspoň nesvieti slnko.

Nad Pavľanmi míňam malú kaplnku a z vŕšku nad družstvom pochopím okľukou vedenú turistickú trasu. Priama trasa je zahatená pastviskom alebo vizuálne skôr hnojiskom s jalovicami. Obchádzam teda družstvo a následne stúpam nad dedinu.

Poslednú 1,5 h budem striedavo mierne klesať a stúpať cez nevýrazné vrchy Hradisko, Prostredný hrb a Krúžok. V tomto úseku začína jemne mrholiť, ale nie je to nič tragické. Na asfaltovej ceste v lokalite Pod Krúžkom sa nepoteším zavretému občerstveniu, aj keď som vlastne o ňom ani nevedel, ale potešilo by. Keďže som trasu do Ulože išiel, smerujem tam čo najrýchlejšie po asfaltke. Rozpršalo sa a chcem čo najskôr byť pod strechou na autobusovej zastávke Uloža, kde môj výlet končí. Akurát musím ešte absolvovať dve cesty autobusom, najskôr do Levoče a následne do Spišského Podhradia.

Záver

Po dvoch slušných túrach a jednej vychádzkovej návšteve Levočských vrchov, kedy som pohorie videl v krajšom zelenom alebo jesennom vydaní, som si pozrel krajinu v marcovom šate. Smutnej a pochmúrnejšej atmosfére nahrávalo prevažne zamračené počasie. Napriek tomu som sa potešil z čarovnej atmosféry Šteblašských senníkov pod Bišarom, zo zašitej, prevažne chatárskej osady Podproč a tajomnej hmlistej atmosféry v okolí Spišskej Kapituly a Spišského hradu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek