Opačným smerom

Turisti väčšinou zdolávajú Cestu hrdinov SNP z východu na západ, mňa tentokrát zlákal opačný smer. Je to však aj preto, že z Dukly na Devín som ju už raz absolvoval, v lete a za veľmi priaznivých podmienok.

Pochádzam z Bratislavy a preto štart z Devína na mňa neurobil taký dojem, ako keď som pred 1,5 rokom začínal na Duklianskom priesmyku. Tunajšie lesy od Devínskej Kobyly cez Kamzík až po Pezinskú Babu dôverne poznám a preto som sa nemohol zbaviť dojmu, že je to len ďalšia prechádzka cez Malé Karpaty. Aj keď s takmer dvadsaťkilovým ruksakom na chrbte.

Prvú etapu som preto zobral zhurta a prvých sto kilometrov som zdolal za dva dni. Zlomový okamih v tom, že som konečne na diaľkovej turistike, prišiel niekde na Vápennej, kde som si začal uvedomovať desiatky kilometrov v nohách, aj čoraz viac meniacu sa krajinu. Tu Malé Karpaty miestami pripomínajú väčšie kopce a výhľady sú čoraz atraktívnejšie.

To, že idem zimnú esenpéčku, mi zatiaľ pripomínala len ranná srieň na stromoch a postupne prvý mráz či mínusové teploty, ktoré štípali najmä na vrcholoch karpatských sedemstoviek.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za najkrajší moment Malých Karpát považujem spanie v útulni Jozefa Maka na Mihalinovej, ktorá ešte stále vonia novotou. Je to krásne miesto, síce bez prameňa vody či latríny, no ponúka naozaj atraktívne spanie v lone prírody. Cez víkendy sem prichádzajú turisti z okolia, cez týždeň je mimo sezóny útulňa prázdnejšia. Keď si tu človek zakúri v krbe, postačí mu na zakrytie slabší trojsezónny spacák.

Len sedem či osem hodín svetla

Nevýhodou zimnej turistiky je, že človek má denne k dispozícii len sedem alebo osem hodín svetla. Mnohé miesta tak neuvidí alebo uvidí len s čelovkou na hlave.

Turista, ktorý prechádza zimnú Cestu hrdinov SNP sa tak musí zmieriť s tým, že približne o štvrtej poobede zapadne slnko a vyjde opäť až niekedy po siedmej ráno. To je v porovnaní s letným prechodom cesty prvý veľký rozdiel, ktorý nemusí byť všetkým príjemný.

Na menej denného svetla tak treba myslieť už pri plánovaní prechodu. Hodí sa mať aspoň dve čelovky, náhradné batérie, prípadne možnosť dobíjania energie prostredníctvom powerbanky. Ja som so sebou nosil kempingové osvetlenie.

Ubytovanie je lotéria

Mnohé ubytovacie a stravovacie zariadenia sú v zime na trase zatvorené. To je samozrejme pochopiteľné, pretože je to mimo hlavnej turistickej sezóny. To so sebou prináša opäť väčšiu potrebu plánovania, zisťovania dostupnosti ubytovania vopred a menšie možnosti improvizácie priamo na túre.

Napríklad v obľúbenej ubytovni Spoločenský dom v Myjave nemali problém ubytovať unaveného turistu. Je to však skôr výnimka. Častejšie sa človek stretne v podobných ubytovacích jednotkách s oznamom na dverách, kde je napísané: ZATVORENÉ. V mnohých prípadoch však stačí zdvihnúť telefón, vytočiť číslo na majiteľa a dohodnúť si výnimku. Mám to odskúšané, funguje to.

Zatvorená bola Holubyho chata na Veľkej Javorine. To však považujem za moju chybu, pretože som toto ubytovacie a stravovacie zariadenie navštívil v stredu. Spať som tu síce nechcel, no nefunguje ani bufet. A tak človek chtiac-nechtiac siaha na svoje vlastné zásoby jedla.

Na Veľkej Javorine som smerom od Bratislavy zažil prvý poriadny sneh. Za noc tu napadla približne dvadsaťcentimetrová snehová pokrievka. To ešte zvládam v nízkej turistickej obuvi, no sneh mierne spomalil rýchlosť chôdze. Nič to nemení na tom, že na vrchole Veľkej Javorine zažívam úplné bezvetrie a rozprávkové podmienky.

Do hitparády zatvorených chát pripájam českú horskú chatu Vyškovec, ktorá je v zime otvorená len cez víkendy, ale aj o tom mám mierne pochybnosti. Dokonca zmizla z moravskej časti trasy rozhľadňa U Křížku, kde som počas letného prechodu spal. Podľa informácií dostupných z internetu som sa dozvedel, že ju pre zlý technický stav museli odstrániť. Škoda.

Najbližším miestom na ubytovanie je útulňa na Žľabe, ktorá je v zime skôr núdzovým spaním. Zohriať sa tu možno len založením ohňa pred útulňou a na prespatie určite treba zimný spacák s vhodným teplotným rozsahom. Prípadne lepší trojsezónny spacák a cez neho ešte ultraľahký, no páperový quilt, ktorý som používal.

Ďalší sneh až na Strážove

Vápeč a Strážov patria medzi západoslovenské legendy našej najdlhšej turistickej magistrály. Aj keď trasa oficiálne nevedie cez vrchol kopcov, mnohí turisti sa počas zdolávania červenej trasy vyberú aj sem. Dôvod je prostý - široký rozhľad do okolia a naozaj pekná panoráma.

Najmä, ak je to súčasť diaľkovej turistiky, má to celé inú príchuť. V Zliechove dostávam, ako to už býva v oblasti zvykom, upozornenie na medvedicu s mladými. Informáciu beriem s rezervou, pretože rovnaká pani ma vo večierke strašila aj pred 1,5 rokom v lete a v decembri by šelmy mali ešte stále byť uprostred zimného spánku.

Po medveďoch na Strážove ani stopy, zato snehu je tu dostatok. Nasadzujem prvýkrát retiazky a dokonca si hovorím, že už by to miestami bolo na snežnice.

V Čičmanoch vchádzam do jedinej otvorenej prevádzky cez pracovné dni a tou je penzión Javorina. V júni 2022 som sa tu otrávil bryndzovými haluškami, no povedal som si, že tomu dám ešte jednu šancu. Všetko dobre dopadlo. Dokonca aj na nie veľmi príjemnej trase z Čičmian do Fačkovského sedla, kde chodník vedie priamo cez zjazdovku. Tu pri zostupe prvýkrát testujem dôležitosť retiazok a paličiek. Všetko drží, aj keď je to pomerne nepríjemné ísť nestabilným svahom s topiacim sa snehom.

Málo známa história

Do roku 1974 viedla Cesta hrdinov SNP cez malofatranský Kľak a Gaderskú dolinu až na Krížnu vo Veľkej Fatre. Za Čičmanmi dokonca aj dnes nájdete historické značenie. Ako som tak prechádzal okolo, prišlo mi ľúto, že trasa už tadiaľ nevedie. Je to podľa mňa jeden z najkrajších kopcov na Slovensku.

Dnes si možno málokto pamätá, že z pohľadu dĺžky zmenených úsekov v rámci esenpéčky je úsek Čičmany – Kráľova studňa najdlhším spomedzi všetkých. Ani ja si to samozrejme nepamätám, no o zaujímavosti som sa dočítal na webe cestasnp.sk. Pôvodnú šesťdesiatkilometrovú trasu nahradila takmer stokilometrová línia vedúca cez Fačkovské sedlo, Kremnické Bane, Skalku a sedlo Malý Šturec.

Najnebezpečnejší úsek

Prvú a verím, že aj poslednú lavínu na zimnej esenpéčke vidím v Kordíkoch pri ceste na útulňu Cabanka. Teším sa, že útulňa je čoraz populárnejšia, o čom svedčí nová piecka či komín. Prameň pred zrubom chutí rovnako dobre ako naposledy a po krátkej pauze sa môžem pobrať do ďalšieho cieľa, ktorým je Veľká Fatra.

A ako to už v Kremnických vrchoch býva zvykom - je tu hmla a totálne mystické počasie. Medzi Cabankou a Kráľovou studňou zažívam zimnú rozprávku a tento úsek si aj napriek prekvapivým prevýšeniam užívam naplno. Navyše, už nešliapem sám, no prišli ma podporiť kamaráti.

Krížna patrí medzi najnebezpečnejšie úseky zimnej esenpéčky. Presne pred sto rokmi tu padla najtragickejšia lavína, ktorá vtedy zabila 18 ľudí. Výstup na tento kopec preto treba starostlivo naplánovať.

Mojej psychike nepomohlo, že približne týždeň pred túrou na Krížnej padlo niekoľko lavín, resp. základových dosiek. Avšak svoj nápad som konzultoval aj s lokálnou horskou službou, ktorá ma ubezpečila, že trasa po červenej bude v poriadku.

Krížna nás síce privítala silným vetrom a slabou viditeľnosťou, no nenechali sme sa odradiť. Na vrchole sa dokonca na pár sekúnd ukázalo slnko, čo nás posmelilo k prechodu cez najťažšiu časť esenpéčky, vedúcu z vrcholu Krížnej smerom na Východné Prašnické sedlo až do lyžiarskeho strediska Donovaly.

Úsek považujem za fyzicky a psychicky najnáročnejší, a to ako v lete, tak aj v zime. Počas zimného prechodu tu bolo v lese množstvo mokrého snehu, ktorý na podklade z listov funguje ako šmykľavka. Napočítal som päť pádov, zatiaľ žiadne zranenie.

Hrebeň Nízkych Tatier až na tretíkrát

Nízke Tatry predstavujú zrejme najkrajšiu, no nepochybne aj najťažšiu časť Cesty hrdinov SNP. Zimný prechod hrebeňom je výzvou aj pre skúsených turistov. V zime totiž všetky túry objektívne trvajú dlhšie, plus na chrbte pri hrebeňovke treba odniesť viac vybavenia, čiže viac kíl.

Ani príprava a zimné vybavenie však na zdolanie stokilometrového úseku z Donovál po Telgárt nemusí stačiť. Treba sa pripraviť na nevyspytateľný ľad, rôzne druhy snehu, silný vietor, sneženie, hmlu a treba neustále sledovať predpoveď počasia a opäť lavínové výstrahy.

Na etapu Nízkych Tatier sa ku mne pridáva skúsený parťák Miro, ktorý zdolal niekoľko najväčších kopcov Európy. Prechod sme si naplánovali na štyri dni. Od známych z okolia Nízkych Tatier som dostal informáciu, že hrebeň je natoľko rozfúkaný, že nebudeme potrebovať ani snežnice.

Mýlili (sme) sa. Cesta na Kečku síce bola prešliapaná a rýchla, no v ďalších úsekoch sa objavili prvé problémy. Na Kozom chrbte sú desiatky centimetrov snehu, ktorý treba krok po kroku prešliapať, čo neskutočne vyčerpáva.

Úsek, ktorý by nám v lete trval pár hodín, ideme celý deň. Pod Prašivou tak musíme urobiť dôležité rozhodnutie. Ísť pätnásť kilometrov po hrebeni na útulňu pod Chabencom v tme, neprehľadnom teréne a navyše so silnejúcim vetrom alebo to otočiť a skúsiť inokedy. Nechceme, aby sa turistika zmenila na boj o život, a tak pokorení a smutní opúšťame Nízke Tatry.

Na druhý pokus som sa vybavil všetkým potrebným, no musel som akceptovať aj to, že vietor môže na hrebeni v nárazoch dosahovať až sto kilometrov za hodinu. Dostal som sa po Ďurkovú, kde vietor tak zosilnel, že jedinou alternatívou bol ústup, resp. zostup dole. Na druhý deň to totiž malo byť ešte horšie.

A tak som si povedal, že dám Nízkym Tatrám poslednú, tretiu šancu a ak to nevyjde, končím. Počkal som si na periódu lepšieho počasia a vyrazil tak skoro ráno, ako to len išlo. Vrátil som sa na hrebeň Nízkych Tatier a bol som prekvapený, aký veľký rozdiel je to v porovnaní s poslednou návštevou.

Netraverzuj v snežniciach

Úsek medzi Ďurkovou a Derešmi možno považovať za jeden z technicky najťažších. Vedel som, že to bude fyzicky aj psychicky náročné, no aj tak ma náročnosť prekvapila. Pamätám si, ako som sa v snežniciach dostal do veľmi nepríjemného traverzu pri Kotliskách. Bol som v šikmom uhle a hroty snežníc odrazu prestali držať kontakt s podkladom, čo ma tesne pod hrebeňom dostalo do úzkych. Nemohol som si sadnúť, pretože by to znamenalo pád.

S ťažkým batohom a obutými snežnicami som sa nedokázal ani otočiť, no dostal som sa sem vlastnou chybou, a tak som veril, že sa z toho vysekám. A tak som sa prvýkrát v živote prezúval zo snežníc do mačiek v traverze a nad priepasťou dúfajúc, že mi postačí zapierať sa rukou o trekovú palicu. Našťastie stačilo. Zobralo mi to veľa síl, času, ale vyviazol som z toho živý a s novými skúsenosťami.

Po zdolaní ťažkého úseku som vedel, že z najhoršieho som vonku a čakajú ma samé pekné veci. Pivo na Kamennej chate, výhľady z Ďumbiera a parená buchta na Štefánikovej chate.

Nekonečná cesta na Andrejcovú

Prišli Vianoce a Silvester, takže na Čertovicu som sa vrátil až tesne po Novom roku. Pobyt s partiou na chate pod Čertovicou bol mimoriadne veselý, cesta z Čertovice na útulňu Andrejcová už menej. Teda, spočiatku áno. Na červenú som sa vrátil v dobrej nálade. Potom som si však spomenul, že ma čaká úsek, ktorý nie je bohatý na výhľady, zato stúpaní a klesaní je tu dosť.

Na tomto úseku som kvôli slabšiemu značeniu, polámaným stromom a takmer žiadnym stopám turistov či bežkárov takmer trikrát zablúdil. V sedle Priehyba som vedel, že som takmer v cieli a to mi dodalo nádej, že sa to dobre skončí. Na Andrejcovú som prišiel neskoro večer, totálne zničený. Až tak, že som zaspal so zubnou kefkou v ústach.

Ďalší deň bol vykúpením v podobe fantastických podmienok na hrebeni. Veď ako často sa stáva, že máte na Kráľovej holi absolútne bezvetrie? Záver Nízkych Tatier bol balzamom na dušu a užil som si ho naplno. Hrial ma tiež pocit, že som zdolal najťažší úsek zimnej Cesty hrdinov SNP.

Rozdiel takmer 25 stupňov Celzia

V Telgárte som si musel dať pauzu, pretože práca a povinnosti nepustili. Keď som sa však vrátil na trasu, zistil som zvláštnu vec. Prišlo prudké oteplenie a sneh sa začal roztápať aj vo vyšších polohách. Zima sa dala na ústup a ja som sa tak začal viac ponáhľať, aby som ju ešte stihol.

Keď som skončil hrebeňovku Nízkych Tatier, dosahovala teplota vzduchu mínus dvanásť stupňov Celzia. Už o týždeň neskôr však bolo v Slovenskom raji dvanásť stupňov. Rozdiel takmer dvadsiatich piatich stupňov je v prírode ihneď cítiť. Cítia ho zvieratá a turisti pochopiteľne tiež. A tak síce zhadzujem teplé oblečenie, no tajne dúfam, že jar ešte neprichádza a nebudem musieť plašiť už aj tak vyplašené medvede.

Volovské vrchy sú aj v zime jedinečné miesto. Stále platí, že tu nestretneš takmer nikoho a namiesto ľudských stôp sú tu najmä zvieracie. Tiež platí, že ak ideš esenpéčku druhýkrát, často sa ti stáva, že sa ti na konkrétnych miestach vynárajú spomienky. Jednu z najkrajších mám na útulňu Gálová, kde bolo naozaj krásne vrátiť sa a dojem mi nepokazil ani topiaci sa sneh.

Novinkou na útulni je nová hromadná hojdačka v altánku pred útulňou či solárne panely na streche, vďaka ktorým je na chate osvetlenie či možnosť nabiť si elektronické zariadenia.

Mierne pokazenú náladu som však mal z toho, že hrebeň Nízkych Tatier som absolvoval v ťažkých topánkach Garmont Pinnacle GTX, navyše v snežniciach a táto kombinácia mi spôsobili veľmi nepríjemné otlaky a zliezajúce nechty na palcoch oboch chodidiel. Od tohto momentu to tak bol boj s bolesťou, ktorú som doposiaľ nepoznal. V lete zvyknem mať len minimum otlakov. V zime som zase pešo nikdy nešiel tak ďaleko.

Chata Volovec je v zime otvorená len cez víkend, prípadne na včasnú objednávku aj inokedy. Mne sa tam objednať ešte nikdy nepodarilo, ale možno som mal len zlé telefónne číslo na chatára. Platí, že prameň vody pred chatou je stále silný a chutí fantasticky.

Nová útulňa a zrekonštruovaná Lajoška

Od Pipitky až po Osadník to stále vyzerá ako v postapokalyptickom filme. Môže za to kalamita a výrub veľkého pásma lesov. Predsa len nejaké novinky tu však sú. Napríklad krásna, nová útulňa Jána Kruteka pod Kloptaňou, vsadená do magického prostredia Volovských vrchov.

V okolí útulne vidím množstvo zvieracích stôp, najviac vlčích a sem-tam nejaké stopy medveďa, ktorého zrejme tiež prekvapili spomínané vyššie teploty.

Novinkou východnej etapy je zrekonštruovaná Chata Lajoška, ktorá bola od roku 2020 zatvorená. Momentálne sa vďaka svojej ponuke, pohostinnosti a atmosfére stáva jedným z najmilších prekvapení na trase.

V Košiciach si dávam pár dní prestávku kvôli počasiu. Striedavo sneží a prší. V noci to všetko zamŕza a je z toho nepríjemný mix, kvôli ktorému si už pri prechode radšej ani nevyzúvam svoje mačky. Blato strieda ľad, korene stromov a neprehľadný terén, čo postupne ničí ich hroty. Ale neprekáža, veď Dukliansky priesmyk je "len stopäťdesiat kilometrov odtiaľto".

Vo východniarskych obciach zažívam ďalšie príjemné deja-vú. Chata Čergov je síce (tiež) zatvorená a na rozhľadni Žobrák sú slabšie výhľady ako naposledy, no aj tu vzniká nová drevená útulňa, čo je ďalšia skvelá správa pre esenpéčkarov. Prví turisti sa tu vyspia tento rok.

Tiché finále

O mojich plánoch prejsť esenpéčku v zime vedela len jedna osoba, moja manželka. Fotografie, dojmy a pocity som počas cesty nezdieľal na internete. Preto ma na Dukle nikto nečakal. Finále na Dukle tak bolo studené, tiché a bez zbytočných ovácií. Presne tak, ako som si to naplánoval. Veď som to prešiel druhýkrát, tak na čo by aj!

Ak ťa môj článok zaujal, môžeš si ho vizualizovať. Vyšiel bezplatne ako dokument na YouTube.

Rozhovor Prechod Cesty hrdinov SNP za 19 dní

12. 4. 23 Tatiana Filipková

Fotogaléria k článku

+57 ďalších fotiek