Na jeho vrchol vedie turistická značka a po technickej stránke je výstup bez náročnejších miest. Po kondičnej stránke ide o poctivý vysokotatranský výšľap, na ktorý si je dobré rezervovať celý deň.

Trasa

Starý Smokovec – Hrebienok – Slavkovská vyhliadka – Štrbavý hrebeň – Slavkovský nos – Slavkovský štít a späť

Lámanie presvedčenia

Jeseň 2022 priniesla do Tatier výdatnú snehovú nádielku už v septembri, čím sa pre mňa jesenná tatranská sezóna skončila skôr, ako začala. Bolo mi jasné, že také množstvo snehu sa neroztopí a síce obdivujem zasnežené Tatry, ale výhradne iba z odstupu. Chýba mi všetko – výstroj, skúsenosti aj odvaha – a na tom sa už nič nezmení. Tak som Tatry toho roku pustil z hlavy. Až do dňa, keď sa môj synátor zmienil, že jeho spolužiak bol na Slavkovskom štíte, len v jesenných topánkach a bolo to úplne bez problémov.

Chrobák v hlave bol nasadený. Ak to prešiel maturant, tak by som to mal prejsť tiež. Chvíľu som svoje dlhoročné predsavzatie musel lámať, ale nakoniec padlo rozhodnutie skúsiť to. Nič však nenechávam na náhodu a objednávam si protišmykové návleky na topánky. Len čo sú doma, pre istotu volám na Horskú službu, v akom stave je chodník. Síce to netušili, ale žiadne pohoršenie v telefóne som nezachytil, z čoho som usúdil, že sa tam asi bežne chodí. Tak teda idem na to.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Úvodné komplikácie

Z teoretickej prípravy na webe sa dozvedám, že výstup je zdĺhavý, monotónny a dá sa zablúdiť v kosodrevine. Navyše netuším, ako ma spomalí sneh. Rozhodujem sa preto pre skorší budíček, v októbri rozumej za tmy. A pozerám, že ak ho posuniem ešte o čosi skôr, mohol by som stihnúť východ Slnka na Slavkovskej vyhliadke. Ako to už býva, ráno strácam štvrťhodinku doma, štvrťhodinku na ceste, takže do Starého Smokovca prichádzam s meškaním, ktoré sa mi cestou na Hrebienok nepodarilo nijako skrátiť.

V praxi to znamená, že východ Slnka je výrazne ohrozený. Pre tento prípad mám v zálohe plán B a to použiť chodník vedúci popri bývalej zjazdovke. Je to skratka, mala by pomôcť. Veľmi dlho som zvažoval, či nasledujúce odstavce vôbec písať, keďže v nich rozhodne nevyznievam v pozitívnom svetle. Hlavne z odstrašujúcich dôvodov to tu nakoniec nechávam.

Urputné dobýjanie Slavkovskej vyhliadky

Na Hrebienku je ešte tma, svieti len zopár lámp pri budove a východný obzor sa práve začína zapaľovať náznakom prvého svetla. Za budovou vchádzam do úplnej čiernoty, nasadzujem si čelovku. Zjazdovka je zospodu zarastená porastom, žiadny viditeľný vstup. Náhodne vchádzam medzi stromy a skúšam nájsť chodník. Nasleduje 10 - 15 minút zúfalého blúdenia v nočnom poraste, no nikde ani náznak chodníčka. S ohľadom na divú zver by to mohlo byť aj vrcholne nezodpovedné, utešujem sa len myšlienkou, že snáď žiadny medveď alebo diviak neodpočíva 50 metrov od najbližších budov.

Nanajvýš po štvrťhodinke vyhlasujem kapituláciu, plán so skratkou sa práve zrútil. Navyše som prešustroval presne toľko času, že definitívne padol východ Slnka po značke, určite ho nestihnem. Naozaj skvelý začiatok! Schádzam teda z porastu smerom, kde tuším Tatranskú magistrálu, keď sa zrazu objavím v prieseku, ktorý vedie kolmo hore s viditeľným chodníčkom – bývalý lyžiarsky vlek. Sú tu stĺpy aj akési oceľové lano na zemi, vyzerá to priechodne až dokiaľ dosvieti čelovka. Hľadal som chodník hore, tu mám jeden, tak idem. Vybavujú sa mi hmlisté spomienky, ako ma tu kedysi dávno ťahal vlek. Teraz je to tvrdá drina kolmo do strmého svahu.

Keď po dosť dlhom čase vidím posledné stĺpy, bočím doprava na svah. Vlek určite nekončí na modrom chodníku pred Slavkovskou vyhliadkou. Na jednej mape je vyznačený krátky chodník z horného okraja bývalej zjazdovky na modrú značku. Na ten mierim. Pár metrov pomedzi stromy a vynáram sa z lesa. Som na hornom konci bývalej zjazdovky, modrá značka nie je ďaleko. Zobúdzanie nového dňa medzitým pokročilo natoľko, že čelovku môžem odložiť. Rýchlo nachádzam náznak chodníka vedúceho hore, tak sláva. Lenže po pár metroch mieri nezadržateľne do kosodreviny.

Kosodrevinová hradba

V rozpakoch sa obzerám okolo seba, no je to jediný chodník naokolo. Tak teda vchádzam do kosodreviny. Najprv musím skloniť hlavu, potom sa ohnúť v pase a nakoniec nepomáha ani to. Proste to neprejdem! Ale chodníček na zemi v tráve je stále zreteľný. Vôbec to nechápem, zo zúfalstva si sadám na zem. Len do pol metra od zeme je tam aký-taký prechodový profil. Chodník snáď udržujú líšky. Nenechám sa predsa odradiť nepriazňou osudu, tak batoh dole a teraz pozor – po štyroch, ťahajúc batoh jednou rukou za sebou, pokračujem vo výstupe na Slavkovský štít!

Viem, že značený chodník nie je veľmi ďaleko, ináč by som sa do takého zúfalého dobrodružstva nepustil. Napriek tomu som takto po kolenách musel preliezť asi 50 metrov kosodreviny (odmerané doma na mape). Zdala sa nekonečná. Keď sa konečne môžem opäť postaviť, všetko okolo mňa je zaliate silným oranžovým svetlom. „Práve som zmeškal východ Slnka,“ bolo prvé, čo mi napadlo, no sú to stále iba ranné zore. Takže bleskovo otriasam všetko ihličie zo seba a pridávam riadne do kroku.

Východ Slnka na Slavkovskej vyhliadke

Po krátkej chvíli som na značenom chodníku (aká úľava) a po ďalšej chvíľke som na Slavkovskej vyhliadke. Slnko stále nevyšlo, takže hurá, nakoniec sa podarilo. Vyberám pichajúce zbytky ihličia zo všetkých možných záhybov oblečenia, nachystám si foťák a obdivujem do oranžova rozžiarený východný obzor. Cez teleobjektív vidím, že dohľadnosť je dnes nadštandardná, za Vihorlatom je krásne ostro vidieť Východné Karpaty na Ukrajine, vzdialené takmer 200 km.

Po pár minútach vychádza Slnko. Dávam si raňajky a pohodlne usadený dosýta regenerujem po najťažšom výstupe na Slavkovskú vyhliadku v histórii ťažkých výstupov na Slavkovskú vyhliadku. Medzitým okolo mňa prechádzajú prví turisti, ktorí, ani tu nezastavujúc, mi pripomínajú, že teda rozhodne ešte nie som v cieli.

Konečne výstup na štít!

Po raňajkách a dostatočnom oddychu pokračujem vo výstupe. Hodinu vedie cikcakovitý chodník kosodrevinou, pričom sa opakovane vracia k hrane Veľkej Studenej doliny, kde sú ďalšie vyhliadky podobné Slavkovskej. Potom zhruba hodinu kráčam Štrbavým hrebeňom, plným všakovakých skalných útvarov, z ktorých by v inom pohorí každý mohol platiť za samostatnú prvotriednu vyhliadku. Hrebeň ma postupne privedie pod Slavkovský nos, asi najvýraznejší skalný výčnelok, vo výške 2273 m. V týchto miestach sa objavuje prvý sneh. Na Slavkovskom nose si dávam foto-prestávku. Výhľady do krajiny sú z neho skvelé, avšak veľmi podobné tým z vrcholu Slavkovského štítu, ku ktorému to nie je ďaleko, presnejšie menej ako 200 výškových metrov.

Kúsok nad Nosom, na malej rovinke pred záverečným strmákom, je niečo ako základný tábor. Viacero ľudí si tu nasadzuje zimnú výstroj, keďže odtiaľ začína súvislé snehové pole. Vyťahujem tiež svoje novučičké „mačiatka“, len aby som zakrátko zistil, že sú mi skoro na nič. Vplyvom Slnka opierajúceho sa do svahu je 30 - 40 cm snehová vrstva konzistencie, že oblepí všetky hroty, ktoré tým úplne strácajú svoju funkčnosť. Len čo sa však prehryziem strmým úsekom, sklon svahu sa zmierni a vrstva snehu výrazne spevnie, hneď cítim, ako dodávajú istotu na každom kroku.

Sneh vo vrcholovej partii úplne prekryl skaly a suť, ktoré tu ináč znepríjemňujú záver výstupu, takže si vykračujem po príjemnom snehovom chodníčku. Zakrátko je tu vrcholový kríž. Zo Slavkovskej vyhliadky mi to trvalo 2,5 hodiny pohodového výstupu, plného neustáleho fotenia a točenia, keďže ranná výborná dohľadnosť pretrváva po celý čas. Aj vďaka tomuto faktu nemôžem potvrdiť povesť o nudnom a nekonečnom výšľape.

Na vrchole

Je tu tak 10 - 15 ľudí, čiže pohoda. Pofukuje slabý, ledva postrehnuteľný vetrík, ktorý počas fotenia ani neregistrujem. Po 15-tich minútach sedenia mi však začína prekážať, nachádzam si preto skalku meter pod hranou hrebeňa na strane doliny. Závetrie, slniečko, magické výhľady, dokonalá pohodička. Trošku sa tu teda zdržím.

Počas dlhých meditačných chvíľ si púšťam myseľ na špacír a predstavujem si, ako asi vyzerali Vysoké Tatry predtým, než dostali dnešnú dramatickú podobu. Nie som geológ, takže je to číra amatérska fantázia. Celkom dobré vodítko predstavuje južný svah Slavkovského štítu, dvíhajúci sa od Starého Smokovca až k vrcholu, keďže je prakticky nedotknutý ľadovcovou eróziou. Takto nejako vyzerali „Prototatry“ pred niekoľko miliónmi rokov. Vysoká, zaoblená hrča v krajine. Gigantický skalný peceň chleba. Strmý svah padajúci na juh sa odvtedy zásadne nezmenil, no od hrany Veľkej Studenej doliny, na ktorej sedím, bolo všetko úplne ináč.

Virtuálny prechod Pratatrami

Kdesi tu začínala oblá, zvlnená náhorná planina. Asi by som tu videl plytké údolie či nevýraznú kotlinu. Zo západnej strany sa terén postupne dvíhal až k dnešnému Gerlachovskému hrebeňu. Na druhej, severozápadnej strane, sa zvlnená stráň dvíhala k dnešnej línii Ľadový - Pyšný - Lomnický štít. A zo severozápadu bola kotlina ohraničená zhruba líniou dnešného hlavného hrebeňa (Javorový štít).

Vyberám sa na virtuálne putovanie severným smerom. Niekde na úrovni dnešného Ľadového štítu stojím na jednom z najvyšších miest náhornej planiny. Nadmorská výška sa blíži k hranici 3000 m. Ďalej na sever terén klesá. Postupne schádzam až kdesi k dnešnému Jahňaciemu štítu. Okolo mňa stále iba zvlnené obliny, žiadne štíty, kolmé skalné steny či strmé žľaby. Avšak tento charakter krajiny tu náhle končí.

Sivá, kryštalická tatranská žula je prekrytá bielymi vápencovými útesmi, vysokými desiatky, ak nie stovky metrov. Pozostatok plytkého dna mora, ktoré sa vyzdvihlo spolu s jadrom Tatier. A keďže je na okraji zdvihu, bývalé dno mieri priamo do nebies. Celý vápencový masív je dnes známy ako Belianske Tatry. Nejako sa štverám (stále virtuálne) na jeho vrchol, odkiaľ vidím jeho strmé severné svahy, prudko spadajúce dole, kde je dnes obec Ždiar.

Takto nejako vyzerali Pratatry celé milióny rokov. A potom, zhruba pred miliónom rokov, prišlo ochladenie, doba ľadová a ľadovce spolu s vodou vymodelovali Tatry do podoby, na ktorú sa teraz pozerám zo Slavkovského štítu. Pohľad stojí za to. Vďaka širokému záveru Veľkej Studenej doliny má Slavkovský štít istý odstup od hlavného tatranského hrebeňa, čo z neho robí úžasný pozorovací bod. Pre svoju polohu na južnom okraji pohoria je zároveň skvelou pozorovateľňou krajiny pod Tatrami, čo v dnešnom čistom vzduchu platí dvojnásobne.

Zostup

Aj preto sa tu zdržím dosť dlho, nakoniec to ale odpískam a ide sa dole. Zostup je ultravýhľadový, Slnko sa presunulo viac doprava, takže mám pred sebou ničím nerušené juhovýchodné pohľady, ktoré boli zrána priamo proti Slnku. Celý Spiš ako na dlani. Strmý úsek v mäkkom snehu viac zošmykávam (na protišmykových hrotoch!) ako schádzam. Pod Slavkovským nosom zo dvakrát opúšťam chodník, ako čumím do krajiny viac ako pred seba. V kosodrevine nad Hrebienkom rozumiem tomu, že sa dá stratiť chodník, ale už nerozumiem, že až tak, že treba volať záchranu. A zo Slavkovskej vyhliadky idem poslušne po značke, ani mi nenapadne testovať skratky.

Záver

Mám za sebou prvý dotyk so zimnými podmienkami v Tatrách. Slavkovský štít je na to ideálny kandidát. Nočný nástup v Smokovci, škandalózny výstup na Slavkovskú vyhliadku, ďaleké výhľady za úsvitu, výstup z jesene do zimy, pohľady na snehom prizdobené štíty, vynikajúce výhľady do krajiny, myslím, že dnešná túra stála za to. O nude či monotónnosti nemôže byť dnes ani reči. A Slavkovský štít potvrdil, že za vhodných podmienok je dokonalou rozhľadňou, najmä teda pre východnú časť nášho územia. Výstup naň je síce štandardná tatranská drina, ale aspoň bez technických komplikácií. Čistokrvný stopercentný choďák odspodu až po vrch.

Len nesmiete ísť skratkou!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek