Trasa

Podhorany – základy kostola sv. Michala – Sokolníky – Mechcenice–viadukt – Huntácka dolina – Tarište – Plieška – Tulákova skala – Malá Čierna skala – Čierna skala – Nad červeným krížom – Pusté – bývalý kláštor – Horné Lefantovce

Je ráno, pred chvíľkou prestalo liať a ocitám sa v Podhoranoch pri miestnom hostinci. Je pravdaže zatvorené, kto už by išiel do hostinca takto zavčasu. Vyberiem z batôžka termosku, nalejem si trochu čaju a vykročím. Dnes si chcem prezrieť miestne pamiatky, prejsť údolím potoka Hunták a ak nezablúdim, aj hrebienkom cez Tarište k Čiernej skale.

Pamiatky Podhorian

Pri autobusovej zastávke nájdem tabuľu s popisom miestnych zaujímavostí. Dozvedám sa, že Podhorany vznikli spojením troch obcí, Sokolníkov – tam práve som, Mecheníc – tam ešte pôjdem a Bádic, tie uvidím len z diaľky. Na území Podhorian našli archeológovia niekoľko slovanských osád, v časti Sokolníky zvyšky zaniknutej sakrálnej stavby na starom cintoríne.

Vychádzam z obce a za poslednými domami vidím nízke kamenné múry. Som pri zrúcanine kostola sv. Michala, dnes veľmi pekne upravenej a zakonzervovanej. Na informačných tabuliach pri kostole sa dozvedám o jeho pôvode, sú tu zobrazené jednotlivé etapy výstavby i fotografie z archeologických výskumov. Prejdem sa po lúke pri kostole a tu v tráve zbadám položený náhrobný kameň. Priestory okolo kostolov slúžili v minulosti na pochovávanie a toto iste bude názorná ukážka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri spiatočnej ceste moju pozornosť upúta socha na vysokom pilieri. Zobrazuje svätého Floriána ako leje vodu zo džbánu a zachraňuje dom pred skazou. Pestré výrazné farby pôsobia, akoby sochu len nedávno niekto premaľoval, v skutočnosti ide o vzácne dielo z polovice 17. storočia, vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku.

Za Sokolníkmi vedie cesta do ďalšej miestnej časti, zvanej Mechenice. V opevnenom areáli tu stojí kostol sv. Heleny, pôvodne románsky z konca 12. storočia. Neskôr bol viackrát rozširovaný a upravovaný. V jeho interiéri sa zachovali zvyšky fresiek, žiaľ, nepodarilo sa mi dostať sa dnu a pozrieť si ich.

K poslednej pamiatke Podhorian si zájdem až na samý koniec obce. Tentokrát ide o novšie dielo, železničný viadukt, po ktorom trať prekonávala hlboké údolie potoka. Veľmi dávno som sa tade viezol vláčikom, no už dlhé roky je premávka na trati zastavená a nižšie pri Lužiankach je trať úplne zrušená. Tu vlaky zrejme jazdiť nebudú.

Údolie Huntáka

Pamiatky Podhorian mám za sebou a teším sa na výlet do ozajstnej tribečskej divočiny. Akonáhle vyjdem na polia za dedinou, zistím, že prechod do údolia Huntáka bude zábavný a nie celkom jednoduchý. Idem pomedzi rozorané polia po ceste pokrytej šmykľavým blatom. Postupujem pomaly, blato mi strieka od topánok takže po chvíľke som riadne zababraný. Keď prídem k prícestnému krížu, vidím pred sebou pás stromov. Tam bude potok a azda lepšia cestička popri ňom.

Doťapkám k rázcestiu, kde blato konečne vystrieda trávnik. Tu sa mi pôjde lepšie. Miniem vodný zdroj a na okraji lesíka zídem k rybníčku. Na lúčke obďaleč je odstavená maringotka a pri nej drevený prístrešok, kde sa dá oddýchnuť či ukryť pred nepohodou. Cez rybníček preteká potok Hunták, popri ktorom sa chystám prejsť.

Hneď nachádzam cestičku, ktorá vedie údolím. Lenže je celá zaplavená, rozvodnený potok si to valí priamo po nej. Tadiaľto to veru nepôjde. Rozhliadnem sa a vidím, ako tu potok preteká lesom, rozdelený do viacerých ramien. Našťastie, po chvíľke nájdem užšie miesto, kde sa mi podarí potok prekročiť a pomedzi kriaky vystúpim na okraj polí. Trochu namrzený kráčam okrajom poľa. Takto veru z údolia Huntáka nič neuvidím.

Z jednej strany mám zorané pole, z druhej zarastené údolie. Pozerám nadol, či by sa dalo zísť späť k potoku a skutočne čoskoro nájdem priechod, kadiaľ zostúpim. Tu už Hunták tečie vo svojom koryte, a tak mi nič nebráni postupovať popri ňom. Aj keď tu ľudský chodník niet, riedkym lesom sa dá kráčať celkom pohodlne. Držím sa pri potoku, breh je tu ešte mierny, no čoskoro sa dolinka začína dvíhať nahor. Obchádzam niekoľko popadaných stromov i miestami strmšie brehy, až natrafím na zreteľný chodníček, ktorý ma vyvedie do úbočia nad potokom. Odtiaľto dobre vidím krásne meandre pod sebou. Som nadšený.

Dolinka stúpa čoraz príkrejšie a za zákrutou, keď potok nemám v dohľade, začujem hukot vody. Dá sa tu celkom dobre zísť nadol a ja pred sebou zbadám dve kaskády. Prvá je nízka, voda tu tečie cez plochý stupeň, druhou prekonáva potok zúžené miesto medzi skaliskami. Nenazval by som to vodopádmi, ako uvádzajú niektoré mapy, ale aj tak je to tu veľmi pekné. Opäť sa vraciam na chodníček, po zvažujúcich sa úbočiach pokrytých padnutými stromami a konármi by ani nemalo zmysel chodiť.

Opäť dohliadnem na rozvodnený potok. Teraz tečie úplne priamo, zarezaný v hlinených svahoch. Potom sa dolinka rozšíri a na protiľahlom brehu zbadám akési skalky. Idem sa pozrieť bližšie. Breh nad potokom je tu po dĺžke desiatok metrov spevnený, vyložený plochými kameňmi. A nad nimi, vysoko vo svahu, zbadám mohutný oporný múr. Viedla nad ním lesná cesta, ktorá sa mohla zosunúť? Neviem, zospodu nad múr nevidím a liezť nahor sa mi vôbec nežiada.

Od múrov vyjdem trochu vyššie a tam nájdem pomerne širokú lesnú cestu. Po chvíľke sa ostro stáča k potoku a prekračuje cezeň. Prebrodím po kameňoch a aspoň trochu si očistím topánky od blata. Čoskoro som pri rybníku, ktorý slúži ako protipožiarna nádrž. Tu sa odpájam od potoka a popod elektrické vedenie vchádzam do dubovej hory.

Tribečské lesy a kremencové hôrky

Kráčam pohodlnou lesnou cestou, prekročím Sutuckú úžinu, čo je vlastne iba nenápadná plochá dolinka. Občas pozriem do mapy, aby som správne trafil na rázcestie a odbočil na vrchol Tarišťa. Výstup riedkou horou je ľahký a čoskoro prichádzam pod skalky, husto obrastené machom. Tesne nad nimi je vrcholová plošina, porastená hlohmi a borovicami. Utešený pohľad dopĺňa miestna kvetena modrých a bielych farieb. Aj výhľad je tu skvelý, pred sebou mám Zoborské vrchy i zahmlené údolie Nitry. Na Tarišti nájdem vrcholový kameň s vyrytým krížikom a hneď vedľa neho tyč štátnej triangulácie. Potom prejdem pár metrov, hľadajúc najvhodnejší smer postupu a prekvapený nájdem druhú triangulačnú tyč a vzápätí tretiu, značne hrdzavú.

Plochým hrebienkom porasteným borovicami zídem do sedielka, obídem nepatrnú vyvýšeninu a vystúpim na ďalšiu kremencovú hôrku – Pliešku. Samotný vrchol je zalesnený a bez výhľadu, na jeho východných zrázoch sú však krásne machom pokryté skaliská, miestami s úplne kolmými stenami. Od nich mám len kúsok na nižší severný vrchol Pliešky so skupinou kremencových skál a nevšedným výhľadom. Podo mnou je skalnaté úbočie, za ním údolie Nitry s viacerými dedinkami a na obzore južná časť Považského Inovca s výraznými vrcholmi Marhátu a Bieleného vrchu.

Od Pliešky trošku oddelená krátkym úsekom lesa je Tulákova skala. Pri nej si spomeniem na dávneho kamaráta, ktorý ma pred desiatkami rokov zaviedol do Tribečských hôr a ukázal mi ich neznáme zákutia. Tak ako vtedy, ani dnes nevedie týmto hrebeňom chodník, a pritom priechod ním je úplne jednoduchý. Áno, občas treba pozrieť do mapy, ale orientácia je úplne jednoduchá. Je to tichý zabudnutý kút Tribeča s množstvom typických kremencových brál.

Z Tulákovej skaly sa spustím nadol po akomsi náznaku chodníčka popod skaly. Po pár metroch ma však za rukáv zachytí ostružina, akoby mi chcela naznačiť, že tadiaľto veru nie. A tak mi nezostáva iné ako sa poslušne vrátiť a vrchom skalísk prejsť až na ich koniec. Potom sa vnorím do lesa a stále veľmi pohodlne schádzam horou k Malej Čiernej skale.

Je ďalšou kremencovou hôrkou na tunajšom hrebeni a zo všetkých poskytuje azda najkrajší výhľad. Dohliadnem na Malé Karpaty i Považský Inovec, pod sebou mám šíre, zatiaľ ešte bezlisté lesy. Na dube je tu upevnená vrcholová kniha, sú tu i lavičky a hlboké, kameňmi obložené ohnisko. Dlho čítam zápisky, sám však očarený krásou výhľadu i celej dnešnej trasy nemám slov, a tak do knihy nič nezapíšem. Posedím, spracem trochu jedla a oddýchnutý sa poberiem k poslednej hôrke dnešného dňa, k Čiernej skale.

Čierna skala zaujme brezami na vrchole i pekným výhľadom na hrad Jelenec (Gýmeš), biele skaliská Lysca i blízku Veľkú skalu. Aj tu posedím a obdivujem lesy podo mnou. Teší ma, že som po mnohých rokoch navštívil tunajšie hory, radím ich k tomu najlepšiemu, čo možno v Tribeči vidieť. Obídem celú vrcholovú pláň a potom krížom cez les schádzam na cestu. Dúfam, že po nej pôjdem o čosi rýchlejšie, ako voľne cez horu, a stihnem si pozrieť kaštiele v Horných Lefantovciach. Keď som dole na čiernej blatovej ceste s vyjazdenými koľajami, ľutujem, že som zišiel z hrebeňa. Ale už sa nedá nič robiť, vracať nahor sa nebudem.

Lefantovské kaštiele

Dlhá a pomerne nezáživná cesta sa kľukatí západným úbočím Čiernej skaly, podchádza menšie bezmenné kopčeky za ňou a napokon sa pripája k značenému chodníku. Uháňam, napokon budem rád ak stihnem autobus a na históriu môžem asi zabudnúť. Zo starého rúbaniska sa mi ešte objaví Žibrica a Zobor, potom sa opäť vnorím do lesa. Celkom po rovinke prichádzam na rázcestie Pusté, kde odbočuje značka na Veľkú skalu a Oponický hrad. Pokračujem okolo zamknutej brány gaštanice a lesom vchádzam do rozľahlého anglického parku.

V ňom, opustené a chátrajúce, stoja budovy bývalej nemocnice a za nimi honosná stavba kaštieľa. Veľký kaštieľ v Horných Lefantovciach bol založený pôvodne ako kláštor, postupne bol rozširovaný a opevnený. Po zrušení cirkevných reholí cisárom Jozefom II. objekt dlhé roky chátral. Až v 19. storočí bol prestavaný na kaštieľ a svojim majiteľom, rodu Edelsheim-Gyulai slúžil do znárodnenia. Jeho priestory sa potom dočasne stali súčasťou ústavu na liečbu tuberkulózy, od r. 2010 je nevyužitý. Odchádzam od kaštieľa a z diaľky zazriem kus lešenia a plachtu, zakrývajúcu časť strechy. Azda sa pamiatku podarí zachovať.

Po asfaltke schádzam do Horných Lefantoviec. Priamo v obci sa nachádzajú tri kaštiele, v rôznom stave a s rôznym využitím. Za oplotením uprostred rozsiahleho anglického parku stojí renesančný kaštieľ s nárožnými vežičkami a vnútorným nádvorím. Vznikol prestavbou z vodného hradu, dnes je prázdny a nevyužívaný.

Prejdem okolo barokového kaštieľa, v ktorom sídli obecný úrad. Neďaleko je zastávka, odkiaľ mi o pár minút odchádza autobus. A keďže je blízko baroková kúria, známa tiež ako Malý kaštieľ, zájdem si ešte k nej. Nová strecha svedčí, že aj tu sa pracuje na obnove.

Zhrnutie

Dnešný výlet ma zaviedol do stáročia osídlených miest na úpätí Tribeča s mnohými pamiatkami našej histórie. Zamýšľam spraviť sem opäť celodennú túru a navštíviť aj v lese ukrytú hrobku či starý židovský cintorín. A veľmi sa mi páčila lesná časť môjho prechodu. Do údolia Huntáka i na čarovné kremencové hôrky sa rád opäť vrátim.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek