Trasa

Plavecké Podhradie – Jelenia hora – Starý plášť – Klokoč – Vápenná – Plavecké Podhradie

Prvé kroky bývajú vždy ťažké

Svoju cestu sme začali v dedine Plavecké Podhradie, no tentokrát sme vynechali zastávku na Plaveckom hrade. V pláne bolo asi dvadsať kilometrov so štartom po obede, a tak sme to strihli rovno do sedla Báborská a odtiaľ po žltej na Jeleniu horu.

Do úvodného stúpania na Jeleniu horu môj partner zvolil ozaj rezké tempo, a tak som sa sklamane presvedčila o chýbajúcej kondičke. Nuž čo, zima bola plná chorôb a teda sa to dalo čakať. Nebolo však kedy nariekať. Neberúc do úvahy vietor, bolo krásne počasie a les voňal kvitnúcimi rastlinami. Takáto terapia vyženie z hlavy každú negatívnu myšlienku.

Na Jeleniu horu sme teda vybehli celkom rýchlo. Len čo som chytila dych, pokochala som sa výhľadom na Plavecký hrad, nasala som atmosféru a už sme sa išli schovať pred dotieravým vetrom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Paradox na Javorinke

Po rýchlom úvode nasledovalo prvé z dvoch veľkých prekvapení dňa. Len o kúsok ďalej, ako sme prechádzali Javorinkou, sa nám naskytol nádherný, protikladný pohľad. Skrútené, vetrom a časom ošľahané stromy ako dôkaz sily a odhodlania našich drevín a pod nimi kvitnúci koberec sviežich, nových jarných kvetov. Tento pohľad nás oboch prekvapil a potešil tak, že sa nám ani nechcelo pokračovať. Len sme vdychovali ich vôňu a kochali sa nečakaným obrazom. Bolo však treba pokračovať a s plánmi v hlave, ako sa sem čo najskôr vrátime, sme sa vydali ďalej.

Starý plášť v novom šate

Len čo sme opustili Javorinku, napojili sme sa na cyklotrasu vedúcu na Starý plášť. A tento pohľad som silno očakávala, vzhľadom na moje predošlé výlety v tomto období. Pohľad na zelený koberec medvedieho cesnaku obklopujúci Starý plášť potešil oko i dušu.

Opatrne našľapujúc, aby sme nepostúpali kvety na vrchole, sme sa usadili kúsok od vyhliadky, skrývajúc sa pred silnejúcim vetrom. Po krátkej pauze na občerstvenie bol čas vyraziť.

Po hrebeni do cieľa

Len čo sme zliezli, napojili sme sa na červenú a už nás čakala hrebeňovka cez Klokoč na Vápennú. Klokoč, ako jeden z mojich najobľúbenejších kopcov Malých Karpát, ani tentokrát nesklamal a tunajšiu prírodu sme si rovnako intenzívne vychutnali. Po mojom pokuse odfotiť si osamelý strom, čo sa mi podľa môjho gusta opäť zas raz nepodarilo, nás cesta viedla ďalej. Cieľ našej cesty sa blížil a my sme sa nevedeli dočkať.

No pohľad, ktorý sa nám naskytol, ani jeden z nás nečakal. A ani jeden z nás nikdy pred tým nezažil. Biely koberec, natiahnutý po doslova celom kopci. Miestami veľmi husto na sebe, nádherné snežienky. Toľko snežienok pokope som naozaj nikdy nevidela a obaja sme ostali v nemom úžase.

Pomalá cesta, rýchly záver

Po dlhom rozjímaní do západu slnka sme nakoniec krásu museli opustiť. Vietor stále silnel a na vrchole to nevyzeralo moc bezpečne. Tak sme sa rýchlo vydali na cestu.

Z Vápennej sme doslova zleteli. Stromy hlasne škrípali a zlovestne tancovali vo vetre. S pohľadmi uprenými do ich korún, sledujúc možné nebezpečenstvo pádu niektorého z nich, sme v rýchlosti opúšťali les. No jednu zastávku sme si predsa len nemohli odpustiť.

Príroda nám na rozlúčku poskytla ešte jedno potešenie pre oko. Červené zore, plaziace sa poza obnažené stromy, krásne kontrastovali so zeleným kobercom voňavého medvedieho cesnaku. Posledná zastávka, posledná poklona kráse a dokonalosti prírody a naša cesta prišla k svojmu koncu.

Do dediny sme už prišli potme, no i tak sme len s ľútosťou opúšťali jarné Karpaty plné farieb.

Fotogaléria k článku

+3 ďalších fotiek