Študentské časy skončili tak rýchlo, ako aj začali. Bol čas sa zaradiť do bežného života, tak ako každý normálny človek. Lenže to by som nebol ja, keby som ešte predtým niečo „turisticky nevyviedol“. Každý sa ma pol roka otravne pýtal, čo plánujem po škole. Odpovedal som takticky, že neviem, aj keď som dobre vedel. Už rok mi po rozume chodí jedna línia na mape zvaná Via Dinarica. Toľko som nad ňou uvažoval, až som si povedal, že veď aj na jej začiatok môžem ísť pešo. No nie? Nakoniec z celého plánu vznikla odlišná a oveľa dlhšia trasa, ako som plánoval. Pozývam vás teda na peší prechod cez takmer všetky balkánske krajiny. Keďže nechcem zahltiť Hiking, tak sa v každej časti budem venovať jednej z krajín, cez ktoré som išiel.

1. časť cez Maďarsko – krajina čerešní, moruší a višní

Moje cestovateľské skúsenosti, čo sa týka zahraničia, boli na dosť biednej úrovni. Síce som navštívil všetky susedné štáty, no nikde ďalej som nebol. Pokiaľ teda nerátam krátku návštevu Bavorského lesa počas prechodu Českom. Preto som mal menšie obavy z prechodu. Pre mňa netradične som tak oslovil jednu známu, či by nechcela ísť niečo také. Vedel som, že tiež práve skončila školu a chcela ísť na pár mesačný výlet. Najskôr to prijala s nadšením. No postupne ako sme plánovali a ja som jej približoval trasu a akým spôsobom pôjdeme, tak nadšenie začalo opadať. Keď som povedal, že budeme spávať väčšinou vonku (v stane) a hygiena bude v potokoch, jazerách a kde príde, tak ju to už asi úplne zabilo. Postupne z toho vycúvala a ja som zase ostal klasicky sólo. No čo už, ale vôbec jej to nezazlievam.

Štart

Vystupujem z vlaku na stanici v Štúrove. V roku 2021 som tu končil prechod z Hronskej Dúbravy do Štúrova. Teraz teda môžem nadviazať a pokračovať na juh. Stanica je fakt ďaleko od mesta. Vždy rozmýšľam, prečo ju dali až sem. Dobre že nie do Želiezoviec. Prebojujem sa do mesta a odtiaľ k Dunaju. Cez Most Márie Valérie sa presúvam na druhý breh. Uprostred mosta, kde je naznačená štátna hranica dávam symbolické zbohom Slovensku. Opäť sa uvidíme až o pár týždňov.

Pohorím Gereče (Gerecse)

V Ostrihome sa veľmi nezdržujem a padám najkratšou cestou von z mesta. Nasledujúca etapa je dosť zdĺhavá a asfaltová. Veľmi tomu nepridáva ani dnešný horúci letný deň. Nechtiac sa zatúlam do areálu automobilky Suzuki. Úprimne, ani som netušil, že v Ostrihome je automobilka. Totálne upražený prídem do susedného mestečka Dorog, kde si v miestnom obchode kupujem neskutočne dobrú bazovú malinovku. Nikdy potom som ju už v Maďarsku nenašiel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Konečne opúšťam urbanizované územie a šplhám sa na prvé malé kopčeky pohoria Gereče (Gerecse). Absolútne tieto končiny nepoznám. Prvé, čo ma prekvapilo, je krasové podložie. Akosi mám v hlave vštepené, že maďarské pohoria majú sopečný pôvod. No je to úplne inak. Netradičné výhľady na okolie Dunaja vynahrádzajú nízku nadmorskú výšku vrchov. Postupne sa prebíjam hlbšie a hlbšie do centra pohoria. Lesy, ktoré boli spočiatku len kriačiny, sa postupne menia na pekné dubové a občas bukové lesy. Prechod nimi spestrujú rôzne vápencové skaly roztrúsené pomedzi stromy a občasné výhľady. Najkrajší výhľad sa mi naskytne až večer pod najvyšším vrchom pohoria Nagy Gerecse. Z rúbane vidím mohutnú stužku Dunaja pokračujúcu až niekam k Bratislave. V posledných oranžových lúčoch slnka je to veľmi pekný pohľad na krajinu v okolí druhej najmohutnejšej európskej rieky. Spím v lese neďaleko vrchu Nagy Gerecse.

Ráno pokračujem po nevýraznom hrebeni pohoria. Prídem k veľkej lúke uprostred lesa. Na jej okraji sa pasie početné stádo muflónov. Môžem byť od nich tak 30 metrov. Trvá im to hodnú chvíľu, kým si ma všimnú. Asi nečakali, že v takomto čase tu niekto bude. Najviac ma poteší okolie obce Vértestolna. Malebné pasienky a výrazné kopčeky okolo dodávajú krajine príjemnú atmosféru. Všetko ešte dopĺňa maďarský stepný dobytok (s obrovskými rohami). Aj keď ich rohy vyvolávajú rešpekt, tak kravičky sú úplne kľudné. Idem priamo pomedzi stádo a nič si zo mňa nerobia. Obrovský problém je tu však s vodou. Krajina je úplne vyprahnutá a v teplotách nad +35 stupňov to nie je práve najlepšia kombinácia. Nakoniec som donútený zbehnúť na okraj mesta Banská Stará (Tatabánya), kde dopĺňam vodu z točky na cintoríne. Tu zároveň opúšťam pohorie Gerecse a vstupujem do ďalšieho neznámeho pohoria Vértes (Vertešské vrchy).

Cez Vertešské vrchy (Vértes)

Pohorie je nižšie ako predošlé, ale je rozsiahlejšie a menej osídlené. Preto je prechod jeho lesmi oveľa príjemnejší. Chládok stromov krotí letné horúčavy na znesiteľnú úroveň. Po lesoch sú opäť kde-tu roztrúsené vápencové skalky, ruiny malých hrádkov a zabudnuté banícke dedinky. Netuším, čo tu v minulosti ťažili, no pamätníkov na banícku minulosť je hlavne v dedinách požehnane. Občas sa v lesoch nájde aj nejaká zasypaná štôlňa.

Celý deň opäť nie je žiadny prameň. Na mieste, kde chcem večer spať, mapa jeden sľubuje. Nakoniec je tu iba suché koryto potoka a nič viac. Pôvodne som chcel vybehnúť ešte na jeden kopec a spať tam. Na noc však hlásia búrky a veľký prístrešok v doline pri obci Gánt ma zláka na noc. Len čo sa zložím dnu, dovalí sa čierňava a začne poriadna búrka. Neviem dokedy trvala, keďže som rýchlo zaspal. Ráno je všade mokro. Dážď musel byť intenzívny.

Vyšplhám sa na kopec Hajdúvár, kde som chcel včera pôvodne spať. Ešteže som tam nakoniec nešiel. Cestou sa zastavím na peknom výhľadovom mieste Géza pihenő, odkiaľ sa otvára výhľad do centra pohoria. Neskôr kráčam len akousi rovinatou krasovou planinou a klesám k hradu Csókakői vár. Obzriem si ho iba z vonkajšej strany, keďže je ešte zatvorené. Rovnomennou obcou Čokavce (Csókakő) sa presúvam do susedného mestečka Bodajk.

V celom Maďarsku je v okolí obcí vysadených veľa čerešní, višní a moruší. Momentálne sú všetky tri druhy ovocia zrelé a len sa tak ponúkajú na zjedenie. Nedá sa im odolať, a tak každý deň zožeriem aspoň kilo čerešní, do toho kilo višní a zakončím to morušami (čudujem sa, že som sa nedosral). Doslova ani nie som hladný a bežného jedla jem na pomery dlhej túry veľmi málo. V mestečku je pekný kostolík a kalvária s výhľadom na široké okolie. Za mestom vstupujem do tretieho pohoria Bakonský les (Bakony).

Cez Bakonský les

Stúpam na vrch Öreg hegy za mestom. Samozrejme, nie je to nejaký extra kopec, ale opäť je tu mnoho pekných skaliek a jeden obmedzený výhľad na prívetivé údolie potoka Gaja. Na vrchu Öreg hegy zrejme v minulosti stálo hradisko alebo menšia pevnosť. Nachádza sa tu valové opevnenie na jednej strane dosť porušené, takže vidieť z čoho je val postavený.

Klesám k dosť veľkej vodnej nádrži Fehérvárcsurgó víztározó. Teplé počasie láka okúpať sa, ale voda nie je veľmi čistá. Slnečné počasie má výhody aj nevýhody. Na jednej strane je horúco ako v pekle, ale na druhej strane solárna nabíjačka má výkon ako jadrový reaktor. Za pár minút mám počas obeda telefón nabitý. Bez očakávaní stúpam na vrch Bogrács hegy. Až keď som na vrchole, tak sa predo mnou otvorí pekná jemne zvlnená krasová planina. Sú z nej pekné výhľady na široké okolie. Mám chuť po nej pokračovať, ale značka ma vedie do obce Bakonykúti. Malou útechou je obrovský počet jahôd na lúkach pri obci. Nikdy by som nepovedal, že sa niekedy prežeriem malých lesných jahôd, no tu sa to stalo. V obci nebolo nič extra zaujímavé. No nasledovný úsek bola paráda.

Značka sa vrátila na okraj planiny pod vrch Baglyas hegy. Krasová planina tu strmo padá do okolitých nížin. Veľmi sa to tu podobá na planiny Slovenského krasu. Je to jedno z najkrajších miest, aké som v Maďarsku navštívil. Ďalšie kroky ma zaviedli do mesta Várpalota. Mestečko má v ponuke viacero historických pamiatok vrátane mohutného hradu. Trochu pripomína Bratislavský, keďže má štyri vežičky. Blíži sa večer, a tak som si musel nájsť miesto na spanie. Zašiel som na najbližší kopec za mestom. Myslel som, že sem nikto nepríde, ale keď som postavil stan, tak prišiel jeden starší ujo a chcel sa strašne rozprávať. Samozrejme, vedel iba po maďarsky. Bola to klasická komická situácia v Maďarsku, ale rukami-nohami sme sa dohovorili. Chcel mi povedať, že tu vraj chodí medveď. Na tom som sa dobre zasmial. Čo by preboha robil medveď v týchto krtincoch? To by bol fakt nie medveď, ale idiot. Potom sa rozlúčime a ja na mieste strávim noc.

Žiadny medveď ma nezožral. Budím sa do ďalšieho horúceho dňa. Stúpam na malý kopček Pétihegy, kde stojí betónová rozhľadňa. Sú z nej výhľady na okolité obce. Balaton však ešte nevidím. Lesom sa potom presúvam nad obec Svätý Štefan Kráľ (Királyszentistván). Z lúk nad obcou prvýkrát zahliadnem modrú plochu „maďarského mora“. Už 4 dni snívam o tom, ako sa tam schladím v horúčavách. Konečne je to na dosah ruky. Postupne sa prepletiem až do pobrežného mestečka Balatonalmádi. Dosť ma prekvapí, že mesto je plné dovolenkujúcich Nemcov a Rakúšanov. Nuž, zjavne je to tu pre nich lacné. Dostanem sa asi 100 m od vody. Je dosť lákavé ísť sa schladiť. Poviem si však, že to nechám až na večer. Teraz idem ešte niečo prejsť.

Pomedzi vinohrady sa šplhám späť k lesu. Na kopčeku Csere-hegy (298 m) stojí podľa mapy rozhľadňa. Šípim z nej dobrý výhľad na celý Balaton. Tak aj je a z vyhliadkovej plošiny vidieť takmer celé jazero. Usúdim, že je väčšie ako Zemplínska Šírava. Zaujímavá je pekná tyrkysová farba vody a mnoho plachetníc na jej hladine. Dlho si vychutnávam zaujímavý výhľad a v diaľke pozerám na polostrov Tihany vybiehajúci do jazera. Tam niekde by som chcel spať. Klesám opäť medzi vinič a poľnými cestami kráčam k jazeru. Dnes je už tak horúco, že si musím dať každú hodinu na 10 minút prestávku v chládku na vychladenie.

Až s večerom prichádza úľava. To sa dostávam na polostrov, kde sa plánujem utáboriť niekde na brehu. Nevýhodou Balatonu je však trstinový porast na pobreží. Tam, kde nie sú udržiavané pláže, sa veľmi neokúpete. Preto musím kráčať až na jednu z nich. Takto večer tu nikto nie je. Preto si môžem užiť pekný západ slnka s rovnomenným keksíkom Balaton v ruke. Neskôr príde príjemné osvieženie vo vode, ktorá má 29 stupňov a na počudovanie je fakt čistá. Užívam si večernú pohodu až do chvíle, keď pri mne hlavu z vody vystrčí užovka. Potom je po kúpaní. Kúpať sa vo večernom šere asi nie je najrozumnejšie.

Noc trávim na pláži a ráno si dávam ešte jedno schladenie. Opäť vidím dve užovky ako kukajú z vody. No teraz sú ďalej a dajú pokoj. Príjemne vyhladený sa vraciam z polostrova späť na pevninu. Vtedy som ešte nevedel, že na pobreží sa tu nachádza mestečko Tihany, čo je miestny Dubrovník. Celkom ma mrzí, že som sa tam nešiel pozrieť. Snáď ešte niekedy príde čas aj na to.

Postupne sa vzďaľujem od pobrežia a cez lesy prichádzam do dediny Vászoly. Zaujme ma tu klasický ľudový domček so strechou z trstiny. Asfaltkou sa presúvam do susednej dediny Dörgicse. Veľkým šťastím je v Maďarsku to, že všade v obciach majú voľne prístupné točky s vodu. Viem si ju teda bez problémov doplniť a zároveň sa pravidelne ovlažovať. Bez nich by sa tu kráčať veľmi nedalo. Krajina sa postupne mení a namiesto nevýrazných kopcov sa začínajú objavovať izolované výraznejšie vrchy. Pripomína mi to tu České stredohorie alebo trochu Cerovú vrchovinu. Kopčeky sú bývalé troskové kužele sopiek.

Nad obcou sa dostávam k zrúcanine kostola. Celkom pekné miesto a motá sa tu aj niekoľko turistov. Čochvíľa som pri miestnom ikonickom vrchu Hegyestű (336 m). V minulosti sa tu nachádzal lom, ktorý obnažil vnútro sopečného vrchu. Zaujímavosťou je, že skala má štruktúru šesťbokej stĺpovitej odlučnosti čadiča. Presne takú, ako má Kamenný vodopád pod hradom Šomoška v Cerovej vrchovine. Zaujímavé miesto, k tomu s pekným výhľadom. Hneď za tým navštívim malé skalné mestečko Szentbékkálla. Nachádzajú sa tu pieskovcové skaly vytvarované do bizarných tvarov. Zaujímavosťou je, že sú pozostatkom mora.

Príjemnou krajinou viníc sa presúvam pod hradný vrch Csobánc. Tu ma čaká pomerne strmý výstup. Už je podvečer, a tak sa trochu ponáhľam, aby som stihol západ slnka z hradu. Jeden zo svahov kopca je porastený levanduľou. Akurát kvitne. Preto to tu neskutočne vonia. Západ slnka stíham akurát. Z hradu sa mi otvára krásny výhľad na ďalšie okolité sopečné kopčeky a jazero Balaton v pozadí. V zlatej hodinke je to nádherný pohľad. Idem preskúmať hrad a zároveň hľadám miesto na spanie. V jednej z hradných miestností sú zavesené ženské gaťky. Smejem sa na tom, že ich tu asi nechala hradná biela pani. Nakoniec si staviam stan na jednom mieste s pekným výhľadom a už sa teším na východ slnka.

Ráno si užijem rovnako pekný východ slnka a potom klesám do mesta Topoľca (Tapolca). V centre mesta je vodná plocha a mlyn. Navodzuje to pocit, ako keby mesto stálo na vode. Sú to teda miestne „Benátky“. V meste si doplním zásoby a potom zamierim do lesov za ním. Tento úsek je dosť pustý a až po mestečko Sümeg kráčam iba lesom, kde nikoho široko-ďaleko nie je. Oživením trasy je rovnomenný hrad Sümeg, ktorý sa týči na kopčeku nad mestom. Obzriem si ho a už z neho vidím, že je to posledný kopec na veľmi dlho. Pred sebou mám iba roviny až po štátnu hranicu s Rakúskom. Veľmi ma to neteší, keďže kopce vždy spestrujú trasu. Až do večera sa potom prepletám viacerými dedinkami a končím v ďalšom pustom lese, kde sa nachádza pekný prístrešok. Na noc hlásia silné búrky. Stan teda staviam pod strieškou. V noci započujem zlovestné dunenie. Búrka ma však tesne minie.

Poľami k rakúskej hranici

Ráno pokračujem rovinatými lesmi smerom na západ. Prechádzam tu cez akési močiare s drevenými lávkami. Celkom sa mi to tu páči. Pripomína mi to územie CHKO Latorica. Postupne sa vymocem z lesa a idem väčšinou cez polia a lúky. Akurát začína žatva, a tak všade jazdia traktory a kombajny. Narazím tu na pekný zrejme skanzen ľudovej architektúry. Je tu niekoľko starých domčekov postavených z hliny so strechou zo slamy. Postupne dokráčam do mestečka Železnohrad (Vásvár). Je to posledné mesto v Maďarsku, cez ktoré idem. Preto si dopĺňam zásoby. Ako sa tak napchávam na námestí, jeden miestny na mňa nejak divne pozerá. Asi je šokovaný, čo tu robím.

Veľmi pekným mestským parkom opúšťam Vásvár a cez ďalšie malé dedinky ukrajujem kilometre. Až v dedinke Katafa na mňa zrazu niekto kričí. Je to starý ujo a zjavne sa ma chce opýtať, kam idem. Po maďarsky však neviem. Z nejakého prazvláštneho dôvodu sa v Maďarsku všetci učia nemecky (asi nostalgia za Habsburgovcami?), a tak ujo vie len nemecky. Aj keď som sa túto reč učil 8 rokov, nie som s ňou úplne kamarát. Nakoniec sa však dajako dohodneme. Ponúka mi vodu. Tú som však naberal nedávno. Nakoniec mi strčí do ruky aspoň keksík a rozlúčime sa.

Idem ešte kúsok do lesa, kde zakempím na noc. Je tu neskutočné množstvo komárov. Rýchlo tak zaliezam do stanu a do rána von nevystrčím ani nos. Ráno sa veľmi rýchlo zbalím a ešte rýchlejšie kráčam, aby som utiekol komárom. Zo stúpajúcim denným úpekom však miznú aj komáre. Vstupujem na územie Národného parku Őrségi. Krajina tu začína byť opäť zvlnená a objavujú sa prvé mini kopce. Zároveň sa tu nachádzajú jediné rašeliniská v celom Maďarsku. Zrejme aj preto je tu národný park. Prechádzam cez niekoľko dediniek a dostávam sa k rieke Rába. Doteraz som o nej nikdy nepočul. Je pomerne veľká, niečo ako Hron. Akurát voda je dosť kalná.

Pomerne dlho kráčam údolím rieky a potom odbočím do lesov. Vyšplhám sa k rozhľadni Ciszter kilátó odkiaľ mám celkom pekný rozhľad do širšieho okolia. Konečne kopce! Lesom potom kráčam až na nízky hrebeň, ktorým vedie štátna hranica Maďarska a Slovinska. Pár kilometrov idem po štátnej hranici a potom odbočím späť do Maďarska. Klesám do obce Felsőszölnök (Gornji Senik). V obci zjavne žije početná slovinská menšina. Všetko je tu dvojjazyčné a všade visia slovinské vlajky. Pôvodne som chcel ešte pokračovať na kopec nad dedinou, kde sa nachádza trojbod Rakúska, Maďarska a Slovinska. Podľa mapy tam stojí aj útulňa. Prichádza však búrka a ja by som to hore asi nestihol. Utiahnem sa teda do miestnej autobusovej zastávky, kde nakoniec nocujem.

Zhodnotenie krajiny

Etapa cez Maďarsko bola viac-menej len presun k horám v Rakúsku a Slovinsku. Nič som od toho neočakával. Veľmi ma však prekvapilo okolie Balatonu, kam sa kľudne ešte niekedy vrátim. Zaujímavé sopečné kopčeky a k tomu kúpanie v teplej a čistej vode Balatonu je fajn zážitok. Tiež sa mi veľmi páčila krasová planina pri meste Várpalota, ktorá je zmenšeninou planín Slovenského krasu. Ak niekedy pôjdem okolo, tak sa tam zastavím. A ak sa chcete prežrať čerešní, višní a moruší, tak odporúčam navštíviť niektorú z opísaných lokalít.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek