Sobota 13. mája 2023

Krásny májový čas nás opäť zlákal do našej prírody a tentoraz padla voľba na hrebeň od Chaty Homôľka do Uhrovca. Najskôr však bolo treba v trojici Peťo, Jarmila a ja docestovať na miesto, čo predstavovalo najskôr prísť vlakom do Trenčína a následne sa autobusom presunúť do sedla pri Chate Homôľka. Úvod sme mali za sebou, a tak sme zavítali na chatu na rannú kávu. Ocitli sme sa na motorkárskom zraze, ktorého účastníci sa práve chystali na celodennú jazdu po cestách v okolí.

Káva nás povzbudila, slniečko už bolo dosť vysoko, keď sme naložili naše batohy a vybrali sa ukrajovať prvé metre z našej túry. Za nami zostávala Homôľka, svojím typickým tvarom sa vari ani nedá pomýliť, a pred nami bol prvý vrchol dnešného dňa, a že ich teda bolo celkom dosť. Židov vrch sme prešli bez najmenších problémov, chodníček sa chvíľami menil na širšiu lesnú cestu, pod nohami sa nám kotúľali kamienky, sem-tam väčšia skalka, korene stromov zaujímavých tvarov a v neposlednom rade rozvíjajúce sa zelené lístky jarného lesa a rastlín v ňom. Po zostupe zo Židovho vrchu sme postupne opäť nabrali výšku a ocitli sa na Čiernej hore.

Z jej vrcholu sa nám naskytol pekný výhľad na oproti ležiaci kopec Žiar, na ktorý však hrebeňový chodník nevedie. Vrcholový kríž s krásnou oceľovou ružou a lavička na vychutnanie si výhľadu nás veľmi potešili. Dopriali sme si dlhší oddych. Trošku sladkého potešenia až zo Srbska, ktoré nám priniesla Jarmila, nám doplnili energiu na ďalšiu trasu.

Z Čiernej hory nás čakal prudší zostup a následne opäť pohodový chodník popod Žiar až po križovatku Nad Krištofovcami, kde sa naša červeno značená trasa stretávala so žltou turistickou značkou, ktorá spája Valaskú Belú a Čiernu Lehotu. Po krátkom oddychu sme opäť začali stúpať na Belanskú poľanu. Chodník stále viedol peknými lesmi, chvíľami sme na čistinkách videli ďalšie pokračovanie našej dnešnej túry ako pekne sa vinúci hrebeň smerom k Rokošu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nemali sme sa dnes kam ponáhľať, tak sme si dostatočne užívali krásnu jarnú prírodu a pokoj lesa. Turistov sme nestretali žiadnych napriek tomu, že bola sobota a pekné počasie. Nám to však neprekážalo, mali sme veľa času pre rozhovory a ak bolo potrebné, tak nám dobre padli aj chvíľky na hrebeni, kde sme kráčali každý sám, iba so svojimi myšlienkami. Často sa na túrach spolu rozprávame a spomíname rôzne príbehy.

Nedá mi nespomenúť príbeh, ktorý sme v sedle pod Homôľkou zažili, keď sme tu bicyklami prechádzali na našom cykloprechode z Dukly na Devín. Práve cestička a chodník v okolí Homôľky nás previedol touto časťou našej cesty. Občerstvenie v bufete na vrchole nám padlo vhod, a vybrali sme sa smerom na Dolnú Porubu a ďalej cez Omšenie do Trenčianskych Teplíc. Pekné spomienky, ak by ste si chceli prečítať aj o tomto prechode, tak si pozrite moje články.

Cestu nám spríjemňovalo vymýšľanie mien a pridávanie rôznych rozprávkových postáv stromom, ktoré rástli v okolí chodníka. Jeden nám pripomínal smejúceho sa obra, druhý postavu z rozprávky Madagaskar (král Julien), našli sme strom v tvare medveďa, draka i smutného slona. Prečo smutného? Vetva, ktorá pripomínala jeho chobot, bola totiž obrátená smerom dolu. Ale neberte ma vážne, to nám možno iba príliš pracovala naša fantázia.

V každom prípade nám cesta ubiehala veľmi rýchlo, okolo smerovníka Pod Capárkou sme prefrčali a následne krásnym tiahlym stúpaním sme vychádzali na Suchý vrch. Altánok so zrkadlom na vrchu poskytuje dostatok priestoru na oddych a možno aj na prespanie, my sme si iba doplnili energiu sladkosťou a vodou a začali klesať k miestu nášho dnešného nocľahu. Vopred sme mali vybrané miesto, ale ešte ráno pri odchode na túru sme netušili, kde presne sa na noc zložíme. Nakoniec sme si vybrali miesto kúsok od vysielača pod Čiernym vrchom, kde sa nachádza pár chatiek, prameň vody a hlavne nádherný panoramatický výhľad na bližšie či vzdialenejšie kopce Strážovských vrchov.

Ešte predtým, ako sme prišli do samotného cieľa, Jarmila trošku zaostala, ale keďže bola iba jediná možná cesta a smer k chatkám, tak sme si mysleli, že sa cestička nedá minúť. S Peťom sme vyberali miesto, kde zabivakujeme a Jarmila stále nikde. Pozeráme, kde asi tak je, keď sa ozval mobil. Ani nemusíte hádať, kto volal - áno, Jarmila, a že kde sa nachádzame. Tak jej hovorím, že rovno po ceste asi dvesto metrov a nemôže nás minúť, na čo ona vraví, že žiadnu cestu nevidí, že vidí iba hustý les a malý chodník niekde do porastu. To sme sa začali báť zasa my o ňu, že kde sa nachádza.

Poznávacím znamením smeru bol z diaľky viditeľný vysielač, tak jej vravíme, že nech ide smerom k vysielaču a že nemôže ho nevidieť. No mohla, jednoducho a prosto sa zatúlala mimo smer tak, že aj vysielač bol skrytý za hustým lesom.

Ísť po ňu späť alebo čakať…? To je otázka. Keď som sa vybral späť, že ju idem pohľadať, tak som zbadal, ako sa vynorila spoza horizontu a kráča k nám. Veru neviem, komu v tej chvíli viac odľahlo, či jej, alebo nám. Keď sme sa všetci zišli, na terase jednej z chát sme si pripravili dobrú večeru, uvarili kafe a potom sa vybrali hľadať miesto, kde budeme nocovať.

Chatka kúsok od chodníka mala zastrešenú a z troch strán uzavretú terasu, kde bolo miesto presne pre nás troch. Zostávalo nám iba dúfať, že nás večer neprekvapí majiteľ chaty alebo snáď zver. Pre Jarmilu to bolo prvé prespanie na divoko, bez pevného lôžka v uzavretej miestnosti, čo nám dávala na známosť svojim strachom z neznámeho.

Keďže starší páni občas v noci potrebujú opustiť teplo spacáka a ísť na potrebu, tak asi o pol jedenástej som sa začal vyťahovať zo spacáku, na čo zareagoval Peťo, že aj on potrebuje. Keď sme obaja mali obuté topánky a schádzali sme z terasy, za nami sa ozval Jarmilin hlas:
„Kam idete?“
„Na WC, ideš aj ty?“ znela naša odpoveď, pričom Jarmila iba potichu šepla: „A to musíte ísť obaja naraz? Aspoň jeden tu zostaňte, ja sa bojím.“

So smiechom sme zišli obaja dolu schodmi a sľúbili, že ak by sa náhodou niečo nebezpečné počas našej minútovej neprítomnosti objavilo, nech silno zakričí. Druhýkrát sa jej obavy prejavili niekedy po polnoci, keď sa v kríkoch niekde v lese objavili zvuky, ktoré ju opäť vystrašili, čo komentovala:
„Počuli ste to? Čo budeme robiť?“ na čo som iba mávol rukou, zívol a povedal:
„Spi, to je iba nejaký pes v diaľke.“

Nedeľa 14. mája 2023

Zvyšok noci bol aspoň z môjho pohľadu pokojný, no Jarmila pri raňajkách skonštatovala, že sa v noci ešte nikdy tak nebála ako dnes a že teda nechápe, ako sme mohli tak kľudne v noci spať.

Po dobrých raňajkách, keď sa mi varila voda na kávu na končiacej plynovej bombičke viac ako by bolo vhodné čakať (dva deci vody, kým zovreli na kávu prešlo takmer 20 min), čo Peťo aj vhodne komentoval pri príprave videa z celého prechodu, sme sa pobalili a pomaly sa chystali na cestu.

V súvislosti s prípravou a natáčaním videa, ktorého upútavku si môžete pozrieť na tomto odkaze sa ešte vrátim k večeru. Nejakým riadením osudu a hlavne nás, sme si so sebou na túru zobrali aj malé posilnenie so 40 %. Nenechali sme si to až po večeri, ale sme si dali aj pred večerou, a tak sa nám viac ako zvyčajne rozviazali jazyky. Peťo chcel natočiť záverečné video večera, no natáčal ho asi na desaťkrát, pretože stále to niekto z nás „pokazil“. Preto ráno, keď sme vstali, Peťo povedal, že ranné úvodné video natočil a že teda mu to už nebudeme „kaziť“.

Prvé ranné stúpanie nás doviedlo okolo vysielača na Čierny vrch a ďalej cez Válovy na Košútovu skalu. Neďaleko pred vrcholom Košútovej skaly sa pridala k červenej žltá značka, ktorá spája obec so zaujímavým názvom Omastiná s Nitrianskym Rudnom. Dali sme si chvíľku pauzu, obliekli si ďalšiu vrstvu oblečenia, keďže sa zatiahlo a okrem vetra sa pridal jemný dážď. No to nebolo to najhoršie. Oveľa horšie bolo totiž práve pred nami.

Po zostúpení z Košútovej skaly, nás totiž čakal najťažší výstup oboch dní a tým bol výstup na vrchol Rokoša. Rokoš nám pripravil riadnu „rozkoš“. Naobliekaní, v jemnom daždi, so šmýkaním sme pomaly a postupne strácali vieru vo vlastné sily a aj slovné zábrany. Najskôr sme kráčali dlhé úseky rýchlym tempom, potom dlhé úseky pomalým tempom, potom krátke úseky pomalým tempom a keď sa naša chôdza zmenila na počítanie 50 krokov a po nich nasledovala pauza, tak sme vedeli, že príkrosť stúpania nám naozaj dáva zabrať.

Našťastie, najprudšie stúpanie sa onedlho skončilo a nás čakalo iba vrcholové jemné stúpanie a chvíľami rovinka až na samotný vrchol Rokoša. V prístrešku na vrchole sme si prezliekli spotené tričká, obliekli ďalšiu vrstvu oblečenia, posilnili sa niečím dobrým pod zub a bez batohov sme sa išli pozrieť za výhľadom k pomníku Ľ. Štúra a A. Dubčeka. Nachádzali sme sa totiž nad obcou Uhrovec a dolu pod Rokošom sa nám ukázal Jankov vŕšok, čo je neklamný znak blížiaceho sa konca túry. Posledné stúpanie dnešného dňa nás čakalo ešte na Veľký Čihoc, z ktorého sme krásnym zalesneným hrebeňom zišli na Holý vrch. Výhľady boli miestami veľmi pekné, avšak zvyčajne sme išli hustým lesom, takže iba na tých miestach, kde to aspoň trošku stálo za to, sme si oddýchli a pokochali sa okolitou prírodou.

O chvíľu sa ale počasie zhoršilo úplne. Jemné mrholenie sa zmenilo na seriózny dážď a pred nami stála dilema na Jankovom vŕšku. Pokračujeme v daždi ďalej, aby sme čo najskôr prešli posledný úsek cesty, alebo si doprajeme niečo dobré v reštaurácii na Jankovom vŕšku a budeme dúfať, že dážď prestane. Správne, vyhrala druhá možnosť a mali sme my i predpovedné modely počasia pravdu.

Neprešla ani hodina, dážď ustal a my sme sa vybrali na záverečný úsek cesty. Šmýkalo sa veru riadne, ale na počudovanie okrem pár šmyknutí, sa nikto z nás neocitol na zemi. Som povestný tým, že na každej túre sa mi „podarí“ aspoň raz spadnúť. Tu sa mi to nateraz ešte nepodarilo, čím som sa tesne pred Uhrovcom pochválil Jarmile. No asi som to zakríkol, pretože na posledných troch metrov trávy pred vstupom na asfalt v Uhrovci som sa z ničoho nič ocitol v prudkom rozkľaku na pravom kolene a od úplného pádu na chrbát ma zachránili iba dobre postavené turistické palice.

Len poriadny smiech za mnou mi dával vedieť, že Jarmila bola svedkom zakolísania na konci túry. Tradícia dodržaná, bol aj pád, ale do centra Uhrovca, kde sme si počkali na autobus do Bánoviec nad Bebravou, to už bola iba ľahká prechádzka. V centre Uhrovca sme ešte stihli aspoň zvonku si obzrieť rodný dom oboch rodákov, po ktorých je pomenovaný turistický chodník, ktorý sme práve na námestí v Uhrovci ukončili.

Za zmienku ešte stojí výborný kebab, ktorý sme si dopriali na autobusovej stanici v Bánovciach nad Bebravou. Naozaj stál za to, správne ochutený, výborná omáčka k nemu a chutná placka nám naozaj urobili deň, ako sa vraví. Zostávalo nám iba počkať na autobus do Trenčína a potom vlakom späť domov.

Zhodnotenie

Dva dni plné pohody a zážitkov, krásnej prírody so všetkými odtieňmi jarného počasia splnili náš cieľ. Nebolo to tentoraz veľa kilometrov, ani prevýšenie netrhalo rekordy, avšak zachované lesy a celkom udržiavané chodníky a cestičky nám dopriali dostatok potešenia.

Ak si nájdete dva voľné dni a budete si chcieť užiť krásu menej navštevovanej časti Strážovských vrchov, určite sa sem vyberte, naozaj to stojí za to. Stačí sa len zbaliť, pribaliť si dobrú náladu a vyraziť.

A ak by ste chceli vidieť viac video upútavok na túry, ktoré absolvujem s Peťom, môžete navštíviť jeho kanál Po horách s Peťom.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek