Našťastie súčasnosť je oveľa prívetivejšia a vulkanické pohorie Cerová vrchovina je pokryté krásnymi lesmi. A tie sú plné zaujímavých stôp dávnej minulosti.

Trasa

Hajnáčka, tehelňa – Soví hrad – Pohanský hrad – Hajnáčka – Ragáč – Steblová skala – Hajnáčka, tehelňa

Zo Sovieho na Pohanský hrad

Začiatok túry je asfaltový, začínam v Hajnáčke na železničnej stanici a smerujem do Šuríc. Aj keď tie sú k železničnej stanici oveľa bližšie ako Hajnáčka, stanica je pomenovaná práve po nej. O chvíľu kráčam Šuricami, dedinka je to pekná, upravená, čistá, ale akoby zastavená v čase, domy sa nepýšia novými fasádami či strechami.

Žltá značka ma privádza pod prírodnú pamiatku Soví hrad. Pamiatkou je bralo, ktoré vzniklo ako výplň sopečného komína a na ktorého vrchu kedysi stál malý hrad. Na vrchol brala vedie úzky neznačený chodník. Sú z neho krásne a ďaleké výhľady do okolia, nachádza sa v ňom dokonca malá jaskyňa. Zvyšky po hrade sú však sotva badateľné, akurát hore v brale je priehlbina pripomínajúca cisternu. Či však vznikla ako následok vulkanickej alebo ľudskej činnosti, som sa nedozvedel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po prehliadke brala prudko klesám na opačnú stranu vrchu a medzerou v plote prechádzam na poľnú cestu. Ňou sa chcem napojiť na zelenú značku vedúcu z Hajnáčky na Pohanský hrad. Cesta sa mi na konci poľa stráca, nuž sa vydám kolmo hore zvieracou prťou. Po chvíli som na značke, postup mi však spomaľujú černice, ktorých je tu neúrekom a ja neviem odolať. Svižným tempom však pokračujem lesnými cestami ďalej a tak sa mi podarí prebehnúť odbočku na rázcestie Pohanský hrad a ja sa ocitám na červenej značke vedúcej od sedla Garád. Ani mi to veľmi nevadí, aspoň si obzriem galériu skalných veží a výhľadov pekne postupne a nemusím behať dookola.

Pohanský hrad je tvorený lávovým príkrovom, ktorý vytvoril vrcholovú plošinu s rozmermi 800 x 600 metrov. Táto je zakončená okrajovými čadičovými bralami s výškou až 30 m. Rozpadajúce sa skalné veže a bralá vytvárajú pod Pohanským hradom v lese ukryté kamenné moria a pseudojaskyne. Prichádzam k prvým bralám a vydávam sa k okraju na prieskum. Z krásneho výhľadového miesta ma však po chvíli vyháňajú trojcentimetrové bzučiace beštie, ktoré majú na neďalekom strome hniezdo. Keďže sú v presile, velím na ústup a pokračujem k ďalším bralám.

Po pár metroch narážam na vyhliadku, z ktorej vidno ďalšie a ďalšie skalné veže a do hlbín pod nimi. Na nasledujúcej, najkrajšej vyhliadke si dávam pauzu a uvažujem, že pôjdem preskúmať aj svet pod bralami a nazrieť do niektorej z jaskýň. Žiaľ, od východu sa približujú mraky a začína pršať. Po mokrých skalách sa mi skákať nechce, preto sa vydávam k rázcestiu Pohanský hrad a smerujem na Tilič. Po ceste sa opäť dokrmujem černicami, ktorých je tu neúrekom. Po zostupe z vrcholovej plošiny dážď utícha a vybieham na Tilič. Z neho mám Hajnáčku, hradný vrch aj Ragáč ako na dlani.

Hajnáčka a Ragáč

Z Tiliča klesám po zelenej značke lesom na lúku, kde objavujem posedenie so stolom a lavicami. Keďže z Pohanského hradu ma vyhnal dážď, využijem táborisko Tenkes na obednú pauzu. Po obede si ľahnem na lavicu a počúvam vetrík ševeliaci v korunách stromov, ktorý ma uspáva. Je mi tu príjemne, odchádzať sa mi nechce, ale zvedavosť prevýši nad lenivosťou.

Lúkami schádzam k Hajnáčke a bočnou uličkou prichádzam na námestie. Obzerám si vyblednuté turistické smerovníky a hľadám prameň vody, o ktorom som si myslel, že by tu mal niekde byť. Prameň však nikde nenachádzam, mylná informácia. Kedysi, keď sme chodili na dedinský futbal, platilo pravidlo „kde je kostol, tam je aj šenk“ a toto pravidlo platí aj v Hajnáčke. Krčmu nachádzam kúsok od kostola, rovno pod Hajnáčskym hradným bralom.

Usadím sa na terasu a popíjam orosenú odmenu. Prehodím pár slov s miestnymi, ale žiadne tajné tipy, čo by som ešte mohol ísť v okolí pozrieť, mi nedávajú. Ochotný krčmár mi dopĺňa vodu a ja pokračujem na prehliadku brala a zvyškov hradu. Vstup do areálu je pekne upravený a dnu sa vchádza cez drevenú bránu. Nuž vchádzalo by sa, ak by brána nebola zamknutá. Dá sa však pohodlne obísť a sú pri nej náučné panely v troch jazykoch. Bralo vzniklo podobne ako bralo Sovieho hradu – ako výplň sopečného komína. Pozostatky hradu sú však viditeľnejšie, aj keď ani tu ich nie je veľa. Pár hradných múrov, okno a do skaly vytesaná miestnosť, ktorá teraz slúži ako odpočinková. Je v nej stôl a pár lavíc na sedenie.

Zrúcaninu opúšťam rovnakou cestou, ako som prišiel a po zelenej značke smerujem popri cintoríne von z dediny. Prechádzam popri farme s pasúcimi sa koníkmi a vchádzam do prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany Ragáč. Stúpanie je celkom prudké a mne po pive nejako oťaželi nohy. Dávno sa mi nestalo, že by som sa takto vliekol. Nové sily do žíl mi však vlievajú pribúdajúce skaly a kamenné moria roztrúsené naokolo. Vrchol už bude blízko. A naozaj, onedlho prichádzam ku skalným zlepencom, bizarným skalám a štrbinám medzi nimi.

Tak a som na druhej najmladšej slovenskej sopke. Zhadzujem batoh a vydám sa preskúmať okolie. Zaujme ma najmä prieduch po výfuku plynov široký asi 2 m a so zatiaľ nezistenou hĺbkou. Hĺbku prieduchu skúmali aj jaskyniari, ale kvôli nestabilnému podložiu sa nedostali až na samé dno. Ešte chvíľu sa motám po okolí, ale pokročilý čas ma núti pobrať sa ďalej. Po zelenej a modrej značke klesám pekným cerovým lesom k rázcestiu Pod deravým cerom, od neho už len po zelenej na lesnú cestu v údolí.

Bonus: Steblová skala

V doline si dávam kratšiu pauzu na kope popíleného dreva. Z nej ma čaká stúpanie omladinou na rázcestie Pod Zabodou a na Steblovú skalu. Od rázcestia trasa pokračuje lesnou cestou, a tak sa pomerne rýchlo dostávam pod Steblovú skalu. Ako už viacerí kritizovali, naozaj je tu značenie veľmi zlé a ja tiež strácam značku. Steblovú skalu, resp. jej západný okraj vidím pred sebou, tak stúpam rovno k nej. Teda rovno – vďaka erózii je tu veľmi nestabilný povrch, takže serpentínovito aj pomocou okolitej vegetácie sa dostávam rovno pod najkrajšiu časť skaly. Krásne vypreparovaná bazaltová výplň sopečného krátera, ako sa píše pri vstupe do tejto prírodnej rezervácie, sa hrdo týči priamo predo mnou. Pripomína mi Kamenný vodopád v Šomoške, akurát je preliačená opačným smerom.

Po vynadívaní sa vystúpim na vyhliadku a smerujem na jej okraj, z ktorého sú ďaleké výhľady. Sadnem si na skaly a relaxujem. Spoločnosť mi robí jemný vánok a jašteričky vyhrievajúce sa spolu so mnou na slnku. Čas neúprosne letí a ja sa zvrchu skaly dívam na trasu, ktorá ma ešte čaká k autu. Zasa musím ísť, ale povedal som si, že sem sa teda určite vrátim. Veď je ešte treba preskúmať náprotivnú Zabodu.

Úzkym chodníkom vystúpim na samotný vrchol Steblovej skaly, z nej skalami dolu do lesa, kde opäť strácam značku. To mi však nevadí, potrebujem sa len dostať do bezmenného sedla medzi Steblovú skalu a Črep. Po chvíli som na značke a v sedle. Na moje sklamanie, lesná cesta vedúca zo sedla údolím k poliam a Gortve je dosť zarastená černičím. Nuž čo, musím ho odhŕňať, preskakovať, podliezať a samotné černice jesť. Zarastený úsek preliezam doškriabaný ale najedený, čoskoro som pri poli, kde sa navzájom vystrašíme so srnkou.

Rovnou poľnou cestou popri lese smerujem k obydliam rómskych spoluobčanov. V prvých domoch si ma ani nevšimnú, keď sa blížim k druhému, zrazu sa otvorí brána, vyletí z neho jazdec na štvorkolke a plnou parou si to túruje k hlavnej ceste. Asi mi chcel ukázať, kto je tu pán, alebo aké vymoženosti sa k nim dostali. Neviem, lebo pri otáčacom manévri pred mostom cez Gortvu sa takmer vykydne do jarku a ja sa nezdržím smiechu. Už pomaličky, s vystrašenými očami prechádza naspäť, brána sa zatvára, divadlo sa skončilo. V duchu sa stále smejem, rozmýšľam čo to malo znamenať.

Pred mostom sa otáčam doľava a poľnou cestou popri Gortve smerujem naspäť na železničnú stanicu do Hajnáčky. Na poli nachádzam pár balíkov slamy, odložím batoh a na jeden z nich sa vyteperím, o ďalší vyššie položený opriem. Pomaly dojedám zásoby jedla a odpočívam. Neskôr železnou lávkou popri brode prechádzam cez Gortvu smerom k hlavnej ceste, tú podídem a dedinou prichádzam na železničnú stanicu, kde dnešnú túru ukončujem.

Záver

Cerová vrchovina so svojimi skrytými tajomstvami je naozaj nedoceneným pohorím. Článok som chcel pôvodne nazvať „Cerová vrchovina – všetko, všade, naraz“ podľa minuloročného oscarového filmu. Ale klamal by som, lebo všetko som naozaj nevidel a už sa teším na ďalšiu návštevu tohto krásneho kraja. Mňa počas trasy najviac zaujal Ragáč a najviac prekvapila Steblová skala. Turistiku v tomto pohorí odporúčam každému, je si z čoho vyberať. Dajú sa naplánovať kratšie, dlhšie trasy aj viacdňové prechody. Počas trasy som nenatrafil na žiadnu studničku s vodou, preto sa treba dostatočne zásobiť vlastnou, hlavne v letných mesiacoch.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek