Bola to posledná viacdňová túra v roku 2023, predtým ako sa uložím na zimný turistický spánok ako medvede. Cez zimu na viacdňovky príliš nechodím, aj keď každú zimu chcem začať. Prekážajú mi hlavne krátke dni. Tak tomu bolo aj teraz. Zima sa pomaly, ale isto hlásila o slovo a ja som chcel ešte zužitkovať posledné dni dovolenky, čo mi ostali. Predpoveď počasia nevyzerala nič moc. Vietor, dážď, sneh, mráz a medzitým aj trochu pekne. Počasie ma však od túry ešte nikdy neodradilo. Už som si tak nejako zvykol, že v neskorú jeseň idem posledné kilometre počas dňa pri svetle baterky.

Dni sú krátke. Tak tomu bolo aj dnes. Tma ma dobehla pri zrúcanine hradu Korlátka. Aspoň hrad som si ešte stihol pozrieť za svetla. Na krajinu sa k tomu zniesla veľmi hustá hmla, v ktorej bolo vidieť sotva na pár metrov. Našťastie, ďalšie moje kroky viedli po asfaltovej ceste, a tak som ani nemal kde zablúdiť. Okolo polnoci by mal prísť aj dážď, no to by som mal byť dávno na útulni Jozefa Maka na Mihalinovej.

Prejdem cez obec Rozbehy a pokračujem k akémusi družstvu. To radšej obídem po cykloznačke. Aby tam náhodou neboli strážne psy, ktoré by ma potme mohli prekvapiť. Ide sa celkom dobre, aj keď okolo seba vidím len bielu ničotu, ktorú vytvára kombinácia svetla baterky a hmly. Čochvíľa mám opustiť cykloznačku a po zelenej značke klesať do údolia Raková. Tak aj urobím. Neviem však trafiť správny smer značky. Najskôr idem podľa GPS. Tá ma však dovedie len k plotu. Vraciam sa teda späť, no pokračovanie značky neviem nájsť ani za svet. Navyše začína pršať, čo teraz vôbec nemalo. Po pár minútach doslova leje.

Rozhodnem sa vrátiť k malému posedu, ktorý som cestou sem minul. Leziem naň a pri tom sa celý trasie ako huspenina. Zjavne je dosť labilný a dnu dosť tečie. Nešpliecha mi však dážď priamo na hlavu. Zorientujem sa kde som a pozriem ako to vyzerá s dažďom. Vôbec nie dobre. Skúsim ešte jeden zúfalý pokus o nájdenie smeru zelenej značky, ale samozrejme neúspešne. Vraciam sa teda späť na cykloznačku a pokračujem po nej k červenej značke Cesty hrdinov SNP. Tá bude určite vychodená ako diaľnica a nájdem jej smer. Kráčam akosi dlho až sa mi to nezdá. Pozriem GPS a samozrejme som červenú značku prepálil. Musím sa teda vrátiť kúsok späť a po červenej klesať k horárni. Myslel som si, že odtiaľto pôjdem hodný kus po asfaltke, čo by ma v tejto situácii dosť potešilo. Iba krátky kus idem po ceste a potom sa zas predieram úzkym chodníčkom pomedzi kriačiny. Tak túto časť si z cesty SNP vôbec nepamätám.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aspoň však viem, kam idem. O chvíľu som pri hlavnej ceste, kadiaľ ide poriadne veľa áut. Kúsok musím prejsť po nej, čo ma moc neteší. Našťastie sa dá ísť poza zvodidlá. O chvíľu prebehnem cez cestu a vedľajšou komunikáciou kráčam k chatárskej osade. Aj tu ma obehne jedno auto, ktoré asi mieri do jednej z chatiek. Po pár minútach auto dobieham. Vystupujú z neho dvaja ľudia so psíkom a idú po ceste tak ako ja. Mne len ide hlavou aký blázon ide v tomto lejaku, hmle a ešte v noci na prechádzku so psom?

No aspoň mám fajn pocit, že nie som jediný debil v marazme. Ako ich prebieham, tak sa im pozdravím a oni pozerajú šokovaným výrazom na mňa, asi takým ako ja na nich a odzdravia. Kráčam, až kým sa nedostanem k peknému prístrešku v lese. Idem sa do neho na pár minút ukryť. Prístrešok je celkom mohutný a sú tu dokonca matrace. Keby predo mnou nebola vidina novučičkej útulne s pieckou na blízkom kopci, tak ostávam tu. Túžba ma však ťahá ďalej, a tak sa púšťam späť do dažďa.

Medzičasom ma dobehli psičkári, a tak na seba opäť nechápavo pozrieme. Aj mi napadne, či náhodou nejdú tiež na útulňu. Tu ich však vidím poslednýkrát. Opúšťam asfaltku a len lesom začínam naberať výšku. Uvedomujem si, že tento úsek idem tretí raz v živote a tretíkrát po tme. Pôjdem to tu snáď niekedy aj cez deň? Ako tak stúpam hore, v hlave mi beží myšlienka. Ísť lesom po tme je v pohode. Ísť lesom po tme a v hmle je už horšie, ale ísť lesom v noci, v hmle a lejaku, tak to je už v p…

Čochvíľa som pri smerovníku Mihalinová. Lepšie povedané, vrazím do neho gebuľou, lebo vidím tak pol metra pod nohy a to je tak všetko. Teším sa, že o minútku alebo dve som v útulni. Idem po žltej jej smerom, ale samozrejme nič nevidím. Zapínam GPS, ktoré ma dovedie na miesto, kde by mala byť, no kde nič, tu nič. Chodím tu hore-dole, ale neviem ju nájsť. Lesom takto blúdim asi 20 minút a pomaly sa začínam zmierovať s tým, že si budem musieť natiahnuť celtu. V tomto "sajgóne" jednoducho útulňu nenájdem, ani keby bola 5 metrov od mňa. Bolo by fajn cestu k nej vyznačiť aspoň nejakými odrazkami.

Napadne mi, že mám ešte jednu baterku, ktorá za normálnych okolností svieti na 150 m. Vytiahnem ju teda z batohu. Nie je to bohviečo, ale cez hmlu presvieti 2 - 3 metre. Po chvíľke ďalšieho túlania zachytím obrys útulne. Teraz už len dúfať, že si tam niekto nerobí párty. Je však nedeľa večer, koniec novembra a vonku hnusné počasie. Pochybujem, že tam niekto bude. Na jednej strane by ma potešil zapálený ohník v piecke, no na druhej, rád si takéto miesta vychutnám osamote.

Vstupujem do útulne a dnu nikto nie je. Zhodím batoh a hneď riešim piecku. Drevo je nachystané, ale niekto ukradol sekeru. Nie je tu nič, s čím by som narobil menšie triesky. Skúsim zapáliť väčšie kusy dreva, ale už dopredu viem, že z toho nič nebude. Napadne mi, že útulňa stojí na nohách v lufte. Takže pod ňou by sa mohli nájsť drobné suché konáriky. Idem teda von a k prednej časti útulne. Vidím, že dámska časť návštevníkov tu má WC, čo dokazuje množstvo servítok. Musím sa teda preštvornožkovať ako batoľa cez ošťatú líniu servítok a potom sa preplaziť pod útulňu.

Našťastie tu nájdem dosť drobných konárikov. Vyplazím sa teda späť celý špinavý od prachu. Našťastie dážď je intenzívny, takže ma cestou do útulne umyje. Konečne spravím v piecke ohník, ktorý začína pomaly hriať. Po mnohých nociach na útulniach s cudzími ľuďmi som zistil, že drvivá väčšina ľudí nevie zakúriť v piecke. Čím to bude, netuším, ale ja som si musel doma zakúriť ako 7- alebo 8-ročný, ak som nechcel zmrznúť.

Už som to pár turistov na útulniach učil. Asi sa dnes v domácnostiach veľmi nekúri drevom. Rozvešiam si veci na sušiak a rozohrievam svoje skrehnuté ja pri piecke. Medzičasom pozerám počasie na telefóne a všimnem si, že mi prišiel mail. Radšej si ho pozriem, aby to nebolo niečo z roboty. Odpísala mi však jedna známa. Pred časom sme sa dohadovali na spoločnej túre a teraz mi dala vedieť, či pôjde. Problém je akurát v tom, že mi odpísala po 45 dňoch!

Túru som dávno absolvoval sám a na dohadovanie zabudol. No teraz ma tak akurát pekne nasr... nasrdila. Občas tieto móresy opačného pohlavia nechápem. Nuž ale čo už. Naše latentné kamarátstvo sa práve skončilo. Radšej keby ani neodpísala. Keďže mám času, idem si ešte čítať jednu z kníh, čo tu je k dispozícii. Narazím na článok o výhodách sólo turistiky. No toto je niečo pre mňa.

S respondentmi sa celkom zhodujem. Najkrajší je pokoj od všetkých ostatných ľudských bytostí. Pri ženskej časti opisu výhod sólo turistiky sa dozvedám o otravných mužoch, ktorí sa prihovárajú sólo ženám na túrach. Vraj je to dáme dosť nepríjemné. Nuž tak sa radšej v lese ani zdraviť nebudem. Keď dočítam, idem ešte von z útulne. Zažijem doslova šok.

Hmla zmizla a na oblohe vidím svietiť hviezdy. Ako keby som sa preniesol do iného časopriestoru. Čo útulňa slúži ako časová trhlina? Vraciam sa späť do útulne a všetky veci mám pekne suché. V útulni je príjemných 20 stupňov. Som rád, že som tu mohol stráviť príjemný večer a k tomu ešte sám. Asi sa mi to už tak ľahko nepodarí, vzhľadom na popularitu miesta. S príjemným pocitom teda zaliezam do spacáka. A či som sa preniesol o pár storočí vpred alebo vzad, zistím až zajtra, keď sa priblížim k civilizácii. Ale to je iný príbeh…

Fotogaléria k článku