Keď padli Turci na Poniky...

Turecké nájazdy na našu krajinu po bitke pri Moháči boli veľmi tragické. Turci mali záujem podmaniť si bohaté banské mestá, no ako boli vynikajúci bojovníci v otvorenom boji, tak nedokázali dobyť opevnené hrady a mestá. Zameriavali sa hlavne na rabovanie nechránených dedín a malých mestečiek. Voči obyvateľstvu boli neskutočne krutí, mužov pozabíjali, ženy znásilňovali, mladých chlapcov a devy odviedli do otroctva a malé deti krutým spôsobom taktiež zabíjali. Turci sa nezdržiavali trvalo na našom území, ale vyrážali na bojové nájazdy a potom s korisťou sa vrátili do svojich táborov.

Turecké nájazdy trvali jeden až niekoľko dní. Ľudia mali jedinú šancu ako sa zachrániť, a to ukryť sa pred príchodom Turkov. Preto sa časom vyvinul systém vartoviek, stráží i hlások, ktoré mali upozorňovať na príchod nájazdníkov. Boli postavené tak, aby z každej vartovky bolo dovidieť aspoň na jednu ďalšiu. Cez deň sa dávali hlavne dymové signály a v noci ohňové, prípade signalizácia streľbou. Pokiaľ výstraha prišla včas, ľudia stihli ujsť do bezpečia. Skryli sa buď za hradbami miest, hradov alebo v lese v dúpenciach či jaskyniach.

Do dnešných čias sa zachovalo len málo vartoviek. Väčšina z nich bola totiž postavená z dreva, a tak samozrejme podľahli zubu času. Najznámejšou je vartovka pri Krupine, ktorá teraz slúži ako originálna rozhľadňa. Pozostatok jednej menšej hlásky v západnom Honte som sa vybrala s manželom pohľadať.

Výber Protiturecký signalizačný systém na Slovensku

29. 6. 23 Tomáš Trstenský

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa

Jabloňovce – Kosatina – Kramársky vrch – Rajt – Val obrov – Bátovce

Kosatina

Za východisko nášho hľadania sme si zvolili Jabloňovce. Malá obec v podhorí Štiavnických vrchov pred stáročiami tiež zažila nájazdy Turkov. Boli sme tu už pred rokom a vtedy sme hľadali práve dúpence pod vrchom Stráž (Varta), kde sa v čase nájazdov ukrývali obyvatelia.

V obci sme odbočili na spevnenú cestu, ktorá nás priviedla do doliny Valhišského potoka. Kráčali sme popod Stráž a z diaľky sme rozoznali miesto, kde sa nachádzajú dúpence. Povedali sme si, že dnes sa vôbec nebudeme ponáhľať a poobzeráme si všetko, čo bude zaujímavé. Fascinujú nás najmä skaly, nemí svedkovia pradávnej minulosti Zeme.

Na mape som si vyhliadla vrch Kosatina. Zaujímavý názov a navyše by mal byť skalnatý. Preto sme neváhali a vyrazili sme do svahu hľadať jeho vrchol. Pomerne strmý svah a 40 výškových metrov dalo zabrať, ale oplatilo sa. Už vo svahu sme obchádzali pomerne veľké andezitové balvany, predzvesť rozpadajúceho sa lávového prúdu. Prišli sme pod jeho čelo, ktoré tvorí asi 10 metrov vysoké bralo s malým previsom. Obišli sme ho z ľavej strany a vyšli na jeho vrchol. Tvorí ho plošina s plochými skalami. Rozložili sme sa na sympatickom mieste a dali sme si kávičku. Potom sme si zhora obzreli okolie. Lávový prúd sa tu časom vypreparoval na mohutné rumovisko. Jednotlivé bloky sú oddelené väčšími i menšími trhlinami, ktoré rozširuje hlavne voda a mráz, ale aj stromy svojimi koreňmi prispievajú k rozpadu.

Kramársky vrch

Vrátili sme sa na cestu a pokračovali ďalej. Míňali sme veľké vnadisko s umelým jazierkom či skôr bahniskom aj nejaké skalnaté svahy, ale nezaujali nás natoľko, aby sme k nim odbočili.

O chvíľu nás však zaujala celkom vysoká kamenná hradba. Vyzerá ako lávový prúd v štádiu pokročilého rozpadu. Z bočného pohľadu mala skalná hradba asi 50 metrov. Suťovisko pod ňou a nestabilné skaly nás nezlákali na bližšiu obhliadku.

To sme sa blížili ku Kramárskemu vrchu. Samozrejme, vybrali sme si najstrmšiu cestu. Aj tu bol lávový prúd, ktorý vytvoril Kramársky vrch, v pokročilom štádiu rozpadu. My sme sa predierali popod skalnatý výbežok cez sutiny a popadané suché stromy. Isteže, dalo sa to aj obísť, ale to by sme si nemohli zblízka popozerať skaly. Skaly sú dosť rozrušené, k čomu dopomohlo nielen zvetrávanie, ale aj zvierací obyvatelia, ktorí si tu usilovne vyhrabali nory a samozrejme dreviny svojimi koreňmi. Okolie vrchu i samotný vrch je dosť zarastený náletovými drevinami. Našli sme tu malú skalnú bránku.

Vystúpili sme na vrchol, ktorý tvorí malá zarovnaná plošina a uprostred nej stojí nasucho stavaná kamenná stavba. Teda, je to už len torzo stavby, ale veľmi zaujímavé. Pôdorys stavby je dobre viditeľný. Zo zadného múru je len malý val nad zemou, bočné múry majú asi meter. Najlepšie sa zachoval múr pri vchode so vstupnými kamennými schodmi. Aj keď sme trochu zapochybovali, či sú to pôvodné múry, či neboli neskôr dostavované, museli sme uznať, že stavbička sa nám veľmi páčila.

Výhľad z Kramárskeho vrchu dnes vôbec nie je. Ale vzhľadom na to, že v časoch tureckých nájazdov boli lesy Štiavnických vrchov z veľkej časti vyrúbané, výhľad v tom období tu mohol byť. A minimálne do Klastavskej doliny, kde sa udáva protiturecká bašta nad Petrovou skalou, by vedeli dať signál. Dali sme si obed na tomto peknom mieste a rozhodli sme sa preskúmať ešte jeden vrch.

Túra Ladzany – Kramársky vrch – Bátovce

23. 8. 15 Vladimír Kobza

Rajt

Zišli sme z Kramárskeho vrchu, teraz pohodlnejším hrebienkom na lesnú cestu. A ňou sme vyšli na Rajt. Na Rajte nie je kompaktná skala, jeho vrchol sa dávno rozpadol a zostalo tu veľké balvanovisko. Ale pekné. Za desiatky, či skôr stovky rokov, skaly a popadané stromy obrástli machom, takže sa pred nami rozprestieralo doslova zelené kamenné more. Opäť sme sa vrátili na lesnú cestu a kráčali ku Čengerkám, k pekným výhľadovým lúkam.

Val obrov

Pri východe z lesa sme si všimli vpravo vodnú plochu. Prekvapení sme zastali pri malom jazierku, o ktorom sme netušili. Možno bolo umelo vyhĺbené, ale brehový porast a z kraja zarastajúce jazierko nasvedčuje, že je tu už dlhšie.

Od jazierka sme prešli na druhú stranu cesty a išli sme si pozrieť Val obrov. Už sme pri ňom boli aj s doprovodom a výkladom archeológa. Bolo to zaujímavé, človek sa mnohé dozvedel, ale bolo nás tam za plný autobus a teraz sme sa chceli na val pozrieť intímnejšie.

Val obrov je zaujímavá stavba (ak to je stavba), pre ktorú doteraz nenašli historici vysvetlenie. Prvé písomné zmienky o Fossa giganteum (Val obrov), pochádzajú z 13. storočia. Archeológovia odhadujú jeho vek na 1500 rokov, ale kto ho postavil a za akým účelom, doteraz nikto spoľahlivo neobjasnil.

My sme sa prešli kus po vale, ktorý je fakt na niektorých miestach celkom vysoký. Občas sme skúmali niektoré kamene a rozvíjali vlastné „konšpiračné“ teórie. Je to celkom zvláštny pocit dotknúť sa starej a tajomnej histórie.

Cestou do Bátoviec

Vrátili sme sa na Čengerky a trasou náučného chodníka sme sa dali na zostup. Na chodníku sa striedajú lúčnaté oblasti s lesnými a chodník nás previedol aj vinárskou a záhradkárskou lokalitou. Nakoniec sme sa cez chatovú oblasť dostali k Lipovine, čo je miestny názov pre VN Bátovce. Lipovinu sme už neobdivovali, lebo sme chceli stihnúť autobusový spoj. Ponáhľali sme sa, ako sa len dalo, ale nakoniec sme videli len koncové svetlá autobusu.

Nuž čo! Nejde o život, veď pôjde aj ďalší. Na námestí sme sa najskôr usadili na lavičke a poriadne si vydýchli. Potom v pizzerii kúpili plechovkové pivo a veľmi dobrú pizzu. Hodinka ubehla ako nič a čakal nás dlhý návrat domov.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek