Krupina patrí medzi naše najstaršie mestá, mestské práva jej boli udelené v roku 1238. V polovici 12. storočia tu stál kostol, významnú úlohu v rozvoji mesta zohrala stredoveká obchodná cesta spájajúca Krakov s Ostrihomom a Budínom. Dnes je Krupina tichým hontianskym mestečkom s charakteristickým lazníckym osídlením naokolo.

Druhý deň nášho pobytu navštívime azda najznámejšiu zaujímavosť okolia - Tesársku roklinu. Horou a poliami prejdeme do pustnúcej obce Rykynčice a z nej po nádherných lúkach s kvitnúcimi stromami do kúpeľov Dudince.

Tesárske zaujímavosti

Z autobusu vystupujeme na rázcestí pred Hontianskymi Tesármi. Zídeme k budove železničnej zastávky, prekročíme trať a na okraji lesa nájdeme chodník. Po pár metroch sme pri pivniciach archaicky nazývaných dúpänce. Pivnice sú vytesané v mäkkej skale a nazvané podľa počtu komôrok. Ich pôvod nie je úplne jasný, archeologický výskum tu zatiaľ nebol. Priamo pri ceste je dolná jednodierka s portálom obloženým tehlami, nad ňou horná jednodierka a dvojdierka.

O niečo vyššie, nad príkrym úbočím sa nachádza osemdierka, veľká miestnosť vytesaná v pieskovcoch s ôsmimi podružnými komorami. Pod ňou stretáme dvoch turistov, jeden čaká na chodníku so psom, druhý sa pokúša vystúpiť nahor. Pod skalami porastenými machom sa ale otáča a opatrne zlieza späť. Ani nikomu z nás sa nepodarí vystúpiť až nahor k pivniciam. Ale fotografií je odtiaľ viacero, takže pre zdatnejších turistov to nebude problém.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tesárska roklina je prírodná pamiatka so 4. stupňom ochrany. Jej začiatok je sprístupnený drevenými mostíkmi, vyššie treba prekonávať balvany a občas sa pridŕžať rukami. V čase topenia snehu alebo po dažďoch sú tu dočasné vodopády. Vďaka ľahkému prístupu je Tesárska roklina obľúbená a aj dnes tu stretáme viaceré skupinky turistov. Roklina končí nepriechodnou skalnou stenou, odkiaľ sa vraciame rovnako naspäť.

V ústí rokliny sa všetci počkáme a spoločne kráčame naspäť popod osemdierku. Za ňou budeme odbočovať na lesnú cestu do Rykynčíc. Ideme krásnou dubovou a hrabovou horou, pod stromami a na čistinkách obdivujeme jarné kvety fialiek, pľúcnikov, blyskáčov a mnohých iných bylín. Záverečný úsek prekonáme priamo cez les a ocitneme sa na úplne rovnej náhornej plošine s nádherným rozhľadom na Štiavnické vrchy. V diaľke sa vypína najvyššie Sitno.

Do Rykynčíc

Obchádzame rozorané pole. Našťastie čoskoro nájdeme traktorovú cestu, po ktorej môžeme prejsť cez oráčinu. Popri jazierku a niekoľkých osamelých chalúpkach sa dostaneme na asfaltku. To už pod sebou vidíme vežu kostola a domy Rykynčíc.

Rykynčice pozostávajú z dvoch oddelených častí, Horných a Dolných Rykynčíc, ktoré boli do jednej obce spojené v polovici minulého storočia. Vidíme mnohé opustené a chátrajúce domy. Až nadmieru kontrastne zapôsobí na mňa mohutný a rozmerný kostol. Práve tu končí omša a my, aby sme nerušili, počkáme opodiaľ.

Po omši poprosíme pána kostolníka, či by nám mohol čosi porozprávať a ukázať interiér kostola. Je veľmi ochotný, hovorí o pôvode stavby, o grófke ktorá ho dala postaviť. Vtedy, koncom 18. storočia, žilo tu omnoho viac ľudí ako dnes. Ukazuje nám najvzácnejšie umelecké diela, všetko si môžeme dôkladne prezrieť.

Do Dudiniec

Po prehliadke a krátkom obede sa vrátime na rázcestie Pri kríži. Je mimoriadne horúco. Spočiatku ideme lesom, v ktorom je mnoho kvitnúcich ovocných stromov. Možno tu boli kedysi usadlosti, ktoré zarástli lesom. Les je tiež v okolí rázcestia Pod Kobolovou hruškou. Iste tu bude nevšedne veľký a krásny strom, keď má meno. Obzerám sa, či zbadám hrušku, ale žiadnu nevidím. Neprekáža, ideme ďalej.

Krajina sa čoraz viac otvára. Lesy striedajú pastviny a lúky. Z nich sú výhľady na sopečné maďarské pohorie Börzsöny, u nás niekedy nazývané Novohradské vrchy podľa ich polohy v historickom regióne Novohrad so župným hradom Novohrad. Pravdepodobne však názov pohoria súvisí s jazvecom (maďarsky borz, vo východoslovenských nárečiach ako borsuk).

Niektorí z našej skupinky si ešte idú pozrieť Dudinské travertíny, ostatní zamierime do miestnej reštaurácie, kde pri lahodných nápojoch počkáme na autobus.

Turecké studne

Tretí, a posledný deň nášho pobytu nás čaká kratšia vychádzka do blízkeho okolia Krupiny. Prejdeme cez hlavné námestie, popod trať odbočíme na turistickú značku a podľa orientačnej tabule ľahko nájdeme skalné steny a v nich vytesané priestory, tzv. Turecké studne - Štampľoch.

Aj keď podľa názvu miesto súvisí s Turkami, ich pôvod a využitie zostáva dodnes záhadou. Podľa niektorých povestí komôrky v skale vytesali Turci, podľa iných sa tu skrývali obyvatelia Krupiny. V skale nado mnou je vytesaný zárez. V ňom mohol byť nejaký uzáver, aby do komôr neprenikalo teplo a svetlo. Komory v skale mohli slúžiť na výrobu a skladovanie ľadu alebo na uskladnenie potravín.

Mňa zaujme najmä strohá pravidelnosť komôr s rovnými pravouhlými stenami. Ako by ani nešlo o dielo staré niekoľko storočí. Môžeme si tu predstaviť najrôznejšie spôsoby využitia a obývania, na čo nám len postačí fantázia.

Od Tureckých studní vyjdeme ešte na vrch bývalého lomu. Odtiaľto je prekrásny výhľad na celú Krupinu. Domy v meste sú ožiarené slnkom, kopce nad ním splývajú v hnedých odtieňoch prachu. Dnes veru nebudú ďaleké výhľady.

Vartovka

Aby sme sa dostali na vrch Stražavár, musíme zísť až takmer k trati, prekročiť po moste potok a opäť vystúpiť k lesu. Míňame moderné obydlia i samotu stráženú psom. Nad ňou, poza ovocné stromy vyčnieva veža Vartovky.

Vartovka má štvorcový pôdorys a je zhotovená z lomového kameňa s drevenou ochodzou. Na vrch trojposchodovej stavby viedlo pôvodne vnútorné schodisko, v súčasnosti je prístupná po schodoch umiestnených zvonku na konzolách. V hornej časti veže sú otvory, ktoré slúžili na pozorovanie, prípadne ako strieľne. Niekoľko desiatok podobných veží bolo postavených na obranu banských miest, do dnešnej doby sa zachovala nezmenená iba krupinská veža.

Výber Protiturecký signalizačný systém na Slovensku

29. 6. 23 Tomáš Trstenský

Bzovícke vinice

Popri sadoch a samotách schádzame k potoku Briač. Ideme po brehu cez nádherné rozkvitnuté lúky. Z osady nad potokom sa ozýva zúrivý štekot. Asi sme niekoho zobudili. Turistická značka nás vedie popri potoku až k brodu. No, neviem či sa to dá nazvať brodom. Je tu najmenej dvadsať centimetrov hlboká voda a z oboch strán bahno. Toto sa nám veru brodiť nechce.

Skúšame aj o čosi vyššie, či sa nám podarí prejsť cez potok. Nie, musíme sa vrátiť. Nižšie pri brehu nájdeme tabuľu miestneho náučného chodníka. V minulosti sa tu pestoval vinič (zaniknuté bzovícke vinice, po ktorých ostali opustené pivnice), dnes tu prevažujú hrabové lesy s lipami a javormi.

Okolo osady Pod Stražavárom zídeme do mesta. Na náš sviatočný pobyt v Krupine a turistiku v jej okolí budeme ešte dlho spomínať.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek