Bolo jedno, kam pôjdeme, jedinou kamarátkinou požiadavkou ohľadom výletu bolo, aby sme mali na záver krčmu. A tak som zvolila okruh od krčmy U Kyčerana nad Vyšnými Repáňovcami, lebo veru, a celkom prirodzene, nie v každej terchovskej osade je možnosť občerstvenia. Ako sa dočítate, napokon to s krčmou dopadlo aj tak úplne inak.

Do Terchovej

Menší adrenalín som zažila pri cestovaní autobusom z Kysuckého Nového Mesta do Žiliny. Keďže bola sobota, v Oškerde boli predajné trhy, veľa áut na ceste, aj veľa samotných cestujúcich, a tak som vystúpila na autobusovej stanici v Žiline v minúte, keď mal odchádzať autobus do Terchovej. Nástupištia sa rekonštruujú, našťastie boli na začiatku malé tabuľky s číslami nástupíšť. Nástupište do Terchovej bolo samozrejme úplne na opačnom konci. Po svižnom behu autobus stíham, spoločne s kamarátkou nastupujeme a môžem si vydýchnuť. Ďalší autobus o deviatej hodine by išiel do Vrátnej, a nie do Šípkovej, to by znamenalo preplánovanie trasy, čo by nebolo pravé orechové.

V autobuse klábosíme, cesta ubieha rýchlo. Už ranné počasie prezrádza, že bude krásny deň. Väčšina cestujúcich vystúpila v Terchovej v centre, potom zostávame v autobuse iba traja cestujúci. Vodič nám potvrdzuje, kde presne máme vystúpiť – je to autobusová zastávka Vyšní Repáňovci.

Trasa

Vyšní Repáňovci, cyklo 8477 – krčma U Kyčerana – kríž pri lipe – osada U Marunov (Marunovci) – sedlo Kováčka – kríž v sedle Kováčka, cyklo 5477 – prístrešok na Holešovej skale – cyklosmerovník U Šmehýlov (Šmehýlovci) – zostup mimo TZ (cyklo 5477) – osada U Šmehýľov (Šmehýľovci) – krčma U Kyčerana – Vyšní Repáňovci

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začíname u Vyšných Repáňov

Je tu turistický smerovník a cyklosmerovník. Všímame si notovú osnovu s textom terchovskej piesne na vnútornej stene zastávky a tiež si fotíme odchody autobusu. Dávame batôžky na plecia a vyrážame. O žiadnu vážnu turistiku nepôjde, len túlanie sa, bez pozerania na hodinky, aby bolo dosť času na fotenie.

Obe sa tešíme, že vypadneme z každodenného stereotypu. Prejdeme pár desiatok metrov po zelenej značke, akurát chcem ukázať kamarátke krčmu u Kyčerana, kde po výlete zakotvíme na malom pivku, a zrazu pri pohľade na ňu je mi jasné, že z občerstvenia po túre nič nebude – celý objekt sa rekonštruuje a nie je v prevádzke žiadna jeho časť. Tak sa budeme musieť zariadiť inak. Nuž, neprekáža – je pravda, že posledný rok sme objavovali nové miesta v inej časti terchovského regiónu, a práve tu sme neboli. Vody máme dosť, smädom trpieť nebudeme, skúsime krčmu inde.

K osade U Marunov so zvoničkou

Na križovatke pokračujeme doprava a začíname stúpať po asfaltovej ceste, ktorá je zároveň cyklotrasou. Prvou zastávkou je neďaleký drevený kríž pri lipe. Vyjdeme pár krokov do kopčeka, je tu lavička na posedenie. Ukážu sa pekné terasovité políčka a rozkvitnuté stromy. Na našu radosť zisťujeme, že sme sem prišli doslova v najkrajšom období roka – všetko kvitne, je to tu úplná balada. Robíme prvé fotky, potom schádzame naspäť na cestu a pokračujeme k vyššie položenej osade Marunovci. Oplatí sa obzrieť sa aj naspäť, začínajú sa ukazovať vyššie malofatranské kopčeky, kde sú ešte zvyšky snehu – ten najvyšší patrí Veľkému Kriváňu. To vytvára pekný kontrast s rozkvitnutými bielymi stromami, no nefoť to.

Popri ceste sú ohradníky, to, či je v nich elektrina netestujeme, už som zažila jedno veľmi nepríjemné silné kopnutie. Vpravo popri ceste sú za ohradníkmi desiatky rozkvitnutých žltých prvosienok, ale nebudeme ohradníky podliezať. Obdivujeme krásu prvosienok z diaľky. Po ľavej strane sú svahy za osadou Marunovci doslova posiate rozkvitnutými stromami. Ani sa nenazdáme a sme pri prvých domčekoch, sú tu tabule Náučného chodníka Jánošíkovým chotárom. Bola som tu už niekoľkokrát, ale návšteva týchto miest ma ešte neomrzela, vždy je tu niečo nové, iné počasie, iná partia, iné okolnosti. Prechádzame pomedzi chalúpky a je vidieť, že osadníci sú tu.

Odbočujeme doprava k malebnej drevenej zvoničke, ktorá je na trase pekným lákadlom, určite ju mnohí poznáte. Skladáme batôžky a pokračujem ešte ďalej po lúke na miesto, kde sa začína skláňať svah a ukazuje sa tak pohľad na miesta, kadiaľ sme vychádzali. Fotím detailné zábery s rozkvitnutými stromami a zasneženými malofatranskými končiarmi. Všímam si zvažujúce sa svahy Pupova, hlavný malofatranský hrebeň, bočný hrebeň Kraviarskeho či Tiesňavy so skalami.

Medzitým na mňa volá kamarátka, že má kľúčiky od zvoničky. To ma milo prekvapilo, do interiéru zvoničky vchádzam vôbec prvýkrát. Sú tu obrázky s náboženskou tematikou. Pani, ktorá nám dala kľúčiky, vraví, že sú tu sústredené maľby na jednom mieste z okolitých chalúpok. Sú umiestnené na stenách aj horného poschodia, kde visí pod strechou menší zvon, ktorým sa tu dvakrát do dňa zvoní. Zvonička má zvonka šindľovú strechu a fotím si ju z rôznych pohľadov. Potom vraciame pani kľúče. Na jej chalúpke sú za oknami na verande krásne šúpoľové postavičky a pred chalúpkou je nádherne kvitnúca skalka, radosť pozrieť.

Jarná tráva je ešte nízka, objavujeme roztrúsené kvietky fialovo-modrého horca. Chvíľu si posedíme na lavičke pri zvoničke a potom pokračujeme ďalej. Aj v ostatných dreveničkách sú domáci – to ich pred fotením poprosím o dovolenie, či si môžem odfotiť dreveničky. Sú milí a ústretoví, dokonca sa dajú nabok, aby na fotke (podľa ich slov) nezavadzali. Pri stenách chalúpok je poukladané drevo, nájde sa tu veľa pekných zátiší. Ideme si obzrieť tiež medze na kraji osady.

Opäť sa zdravíme s domácimi a dávam im otázku, či sme náhodou nevošli na súkromný pozemok. Mám prichystané ospravedlnenie, ale oni nám veselo odzdravia so slovami, že sú zvyknutí na turistov. Pýtajú sa, čo ideme obzerať, tak sa pýtam, aké sú to druhy stromov - odpovedajú, že slivky. Potvrdzujú, že sme tu v najkrajšej časti roka. Pýtam sa na medvede, vraj tu nevideli potulovať sa žiadnych. Všímame si úle aj zakvitnutú magnóliu a poteší nás pohľad na údolíčko, ktorým sme vychádzali. Vraciame sa naspäť na zelenú značku a čoskoro nechávame posledné domčeky za nami.

Krátky nenáročný výstup do sedla Kováčka

Na výstup do sedla Kováčka využívame cyklistickú značku, ktorá nie je až taká strmá ako lesná cesta, ktorou sme vychádzali hore dávnejšie, keď tu cyklotrasa ešte nebola vytýčená. Stretávame sa s troma staršími paniami, ktoré idú podobným smerom ako my. Ideme rýchlejšie, tak ich nechávame za sebou. Z cestičky vidíme pod sebou na lúkach zvoničku. Stúpanie je iba krátke, vychádzame k oplotenému krížu v sedle Kováčka.

Sedlo Kováčka

Sprava sem prichádza modrá turistická značka od vzdialenejšieho sedla Kýčerka. Kamarátke vravíme, že stúpanie na trase už nebude. Sadáme si na lavičku pred kríž. Spomínam na chvíle, keď sme tu s deťmi a známymi hrali futbal. Prichádzajú spomínane tri panie, idú zapáliť sviečku ku krížu. Uvoľňujeme im lavičku a posúvame sa ďalej po modrej značke smerom k Zázvorskej Kýčere. Po ľavej strane sú ohradníky aj s upozornením na býka, teraz tu však nevidíme žiadne domáce zvery.

Zakrátko prichádzame na miesto, kde sa ukazuje pekný pohľad smerom ku Kubínskej holi. Poza Pupov, ktorého hrebeň medzi dvomi vrcholmi je odlesnený, trčí špička Veľkého Rozsutca, špička malého Rozsutca je menej výrazná. Dolu v údolí dominuje biela krása rozkvitnutých stromov, rozmýšľam o tom, či som niekde videla zábery týchto miest takto rozkvitnuté. Známa je svojimi čerešňovými sadmi na jar Brdárka na Gemeri, ale že by niekto ospevoval zakvitnuté terchovské osady? Nuž, aj to je dôvodom pre napísanie článku.

Ukazujem kamarátke na svahoch Pupova ukrytú osadu U Jánošov (Jánošíkovci), kde je rodisko Juraja Jánošíka a osadu U Smrekov. Spoznávame aj ostatné malofatranské kopčeky, Boboty, Poludňový grúň a hlavný hrebeň. V popredí vpravo je Mravečník a na pláňach sú roztrúsené domčeky osady Gažovci. Keď sa nabažíme výhľadov, pokračujeme po hrebeni, až natrafíme na ďalšiu náučnú tabuľu a oddychové miesto, ktoré tu pri našej poslednej návšteve nebolo.

Oddychové miesto na Holešovej skale

Je tu prístrešok so stolom a lavicami a pár drevených preliezok pre zábavu s lanami a sieťou, ako aj drevená hojdačka pre dvoch, na ktorej sa veselo pohojdáme. Podobná infraštruktúra je vybudovaná v sedle Poľany za spomínanou osadou U Smrekov. Kým sa zabávame, prejde okolo nás osamotený cyklista. Nachádzame na hrebeni rozkvitnutý solitér, a tak skúšam fotiť rôzne pohľady. Pokračujeme ďalej, po pár metroch sa otvára lepší pohľad doprava aj na kysuckú stranu. Kdesi dolu je vodná nádrž Nová Bystrica, ale jej hladinu iba tušíme, nevidieť ju, ani biely kostolík Riečnice. Snažím sa rozpoznať jednotlivé kopčeky, ale nie som veľmi úspešná. Bezpečne však spoznávam most na Oravskú Lesnú.

Zostup z hrebeňa

Prichádzame do sedielka, odkiaľ sa dá zísť po cyklotrase do osady U Šmehýlov, modrá turistická značka pokračuje po hrebeni Vojenného. Ja by som ešte išla ďalej až k Zázvorskej Kýčere, ale kamarátka je odhodlaná zostupovať dolu. Je tu vyhĺbený jarok, a tak navrhujem, kým to pôjde, schádzať po zelenej lúke popri chodníku. Poniže objavujeme peknú solitérnu borovicu. Pri zostupe máme stále pred sebou pekné pohľady do terchovského chotára. Pre cyklistov nasleduje strmší zostup, ja by som tu išla pešo popri bicykli - je to na bicykel dosť strmé, ale to je iba môj názor. Nakrátko vchádzame do lesíka. Potom vychádzame na lúčky, sú tu aj poorané políčka s krásnymi scenériami. Poniže sú postavené moderné chalupy na prenajímanie. Pod nimi vchádzame medzi pôvodné domčeky osady Šmehýľovci.

Osada Šmehýľovci

Pýtam sa pani domácej, ktorá vychádza pred dom, či tu niekde nie je náhodou alternatíva krčmy U Kyčerana, ale dostávame zápornú odpoveď. Krčma vyhorela na jeseň minulého roka, vraj sa možno všetko stihne zrekonštruovať ešte pred zimou, tak uvidíme. Ešte sa pýtam, či nie je sucho, ale domáci vravia, že pod vrchnou suchšou vrstvou je zem dostatočnej vlhká - práve sa vracajú zo zaorávania zemiakov. Tak sa ešte pozdravíme a cupitáme k nášmu východisku. Zrazu pozriem na hodinky a uvedomím si, že stíhame autobus do Terchovej, ktorý by mal ísť o tri minútky. Tak pár metrov k zastávke utekáme. Prichádza autobus. Vezieme sa ním do centra Terchovej, kde si v bočnej uličke oproti kostolu robíme veľmi príjemnú zastávku v pizzerii, kde sa dá sedieť vonku na terase. Potom sa ďalším autobusom vezieme do Žiliny.

Záver

So šťastím sme navštívili terchovské osady práve v čase, keď tu všetko kvitlo a voňalo, a tak nám na výlet zostanú ešte dlho nezabudnuteľné spomienky. Doma po príchode pozerám dávnejšie fotky z konca apríla roku 2019, keď tu v tomto čase nekvitlo veru vôbec nič. Naša postupová rýchlosť bola skôr slimačím tempom, ale mali sme tak dosť času prehovoriť s domácimi či chalupármi, fotiť a naplno si vychutnať krásu terchovských osád a taktiež vojsť do drevenej zvoničky. Kľúčik od nej má pani z najbližšej chalúpky.

Potvrdilo sa, že v osadách nájdete pokoj a kľud. Prejdená trasa je vzhľadom na nenáročné prevýšenie vhodná aj pre rodiny s deťmi a seniorov. Trasa vedie prevažne po slnku. Spojenie do centra Terchovej, resp. do Žiliny zabezpečuje autobus. Prajeme, aby zvonička ešte dlho vydržala plniť svoj účel a aby turistické chodníky prinášali potešenie tým, ktorí si ich so záujmom prejdú tak, ako sme si nimi prešli my.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek