Ako dieťa som sa dvakrát viezol známou Čiernohronskou železničkou, ale v lesníckom skanzene vo Vydrovskej doline som ešte nikdy nebol. Cez lúky na Obrubovanci som síce prechádzal, ale nocľah v tamojšom salaši som neokúsil. Taktiež som mal dlho v pláne vidieť drevené chalúpky v osade Kysuca, ktoré ma kedysi zaujali na fotkách na internete. Na vrchole Klenovského Vepra som doteraz stál výlučne v zimných podmienkach a zaujímalo ma, ako to tam vyzerá vo vegetačnom období. A nakoniec, Čertovou roklinou som prechádzal v čase, keď bola ešte sprístupnená len drevenými rebríkmi. Lákalo ma tak otestovať nové kovové zabezpečovacie pomôcky, ktoré v nej medzičasom pribudli.

Trasa

Čierny Balog - Obrubovanec - sedlo Tlstý javor - Sihla rázcestie - Kysuca, Uhliarka - Tri chotáre - Klenovský Vepor - sedlo pod Vartou - útulňa pod Vartou - sedlo pod Vartou - sedlo Machniarka - Chlipavice - Zadné Krátke - sedlo Diel - Remetisko - Čertova jaskyňa - sedlo Zbojská

Krásy železničného i lesníckeho skanzenu

V piatok poobede vystupujem z autobusu pri obecnom úrade v Čiernom Balogu v časti Závodie. Najprv obedujem na lavičke a následne šliapem žltou značkou po hlavnej ceste smerujúcej na Sihliansku planinu. Po chvíli sa vedľa cesty tiahnu koľajnice a dnes prvýkrát stretám miestny turistický vláčik. Nakoniec za sebou nechávam posledné domy Čierneho Balogu - Vydrovo a tiež hlavná cesta odbočuje do svahu smerom na sedlo Tlstý javor. Zostávam verný značke a popri parkovisku vstupujem do areálu Lesníckeho skanzenu Vydrovská dolina.

Hneď v úvode pri staničke železničky je koliba s možnosťou jedla a nápojov. Odolávam pokušeniu a radšej si fotím vláčik, ktorý medzitým prišiel. Popri koľajach sa postupne posúvam ďalej, míňam kópiu kôrovej kaplnky z Hornej Bzovej i park miniatúr. Sem-tam si čítam infopanely a v hlave sa mi rodí myšlienka, že by som sa sem v budúcnosti mal vybrať na komplexnejšiu prehliadku celého skanzenu. Okrem mňa sa v areáli tmolí len pár ľudí a cítiť, že je po hlavnej letnej sezóne. Obzerám si odstavený parný vláčik a pozvoľna dorážam ku konečnej staničke vydrovskej vetvy úzkorozchodnej železničky. Skanzen vo mne zanechal pozitívne dojmy, a preto verím, že som tu nebol naposledy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V mieste vetvenia doliny míňam horáreň. Za ňou sa prostredie zužuje a ja sa naplno ponáram do hlbokých lesov Slovenského rudohoria. Atmosféru dotvára temnejúca obloha, ale som pokojný, lebo dážď predpovedaný nebol. Asfaltová cesta sa postupne mení v šotolinu a v serpentínach vystúpi k poľovníckej chate. Krátko sa občerstvujem a po oddychu pomaličky stúpam pekným smrekovým lesom na hrebeň. Cesta sa mení na chodníček, kde občas prekračujem padnutý strom, ale zanedlho vyliezam na nádherných lúkach Obrubovanca.

Večer dlhých tieňov

V minulosti som tadiaľto prechádzal, ale dnes tu plánujem stráviť podstatne viac času. Mám totiž v úmysle prespať v tunajšom salaši, ktorý prednedávnom obnovilo OZ Sloboda pohybu. Mierim k sympatickej stavbe na opačnej strane lúky a skladám batoh na lavičku pred ňou. Až neuveriteľne pôsobí tabuľka s dátumom postavenia, vraj 1857. Vchádzam dnu, kde je vcelku poriadok a vďaka škáram v stenách aj dostatok svetla. Do zotmenia je ešte dosť času, a preto si vyhliadnem miesto na nocľah a v blízkom prameni robím hygienu. Následne s foťákom na krku idem na prieskum okolia.

Celé miesto je vlastne podlhovastá hrebeňová lúka obkolesená pekným smrekovým lesom. Toho času je čerstvo pokosená s krásnou zelenou trávičkou a viacerými balíkmi sena. Nízke večerné slnko a košaté stromy vytvárajú predlžujúce sa tiene a celá scenéria je tak nesmierne fotogenická. Výhľad mám len na vrcholček Klenovského Vepra a fragment lúk kdesi v okolí Sihly. Mraky sa rozplynuli a obloha má dokonalú azúrovú farbu. Zájdem ešte za roh, odkiaľ dovidím na masív Poľany (1458 m). Atmosféra miesta je úchvatná a zalieza mi hlboko pod kožu.

Po návrate k salašu si robím večeru a keď si myslím, že už nikto nepríde, predsa dorážajú dvaja chalani. Vraj idú Rudnú magistrálu zo Stolice do Zlatých Moraviec. Neskôr zapaľujú oheň, pri ktorom popíjame, debatujeme a pozorujeme hviezdy. Keďže všetci plánujeme vstávať na svitaní, po čase vliezame do spacákov.

Hrebeňové lúky za rána

Zo salaša sa vytrácam ešte pred východom slnka, aby som si ranné momenty fotograficky zvečnil. Keď sa však žeravá guľa vyhupne spoza stromov, svetlo je už príliš silné. Prechádzam sa zarosenou trávou a všetkými zmyslami vnímam prebúdzajúcu sa prírodu. Niekde nad Sihlou si všímam jemnú hmlu, ktorá zakrátko mizne. Vraciam sa späť práve včas, lebo chalani akurát vyrážajú. Po raňajkách som tiež pripravený pokračovať v ceste. Je pomerne teplo, a tak hneď začínam v tričku.

Šliapem hornou časťou lúk a vychutnávam si rannú samotu. Spočiatku vidím len plochý zalesnený kraj južne odo mňa, až sa mi z konca lúky otvorí spätný pohľad na hrebeň Poľany. Vnáram sa do tieňa lesa, ale to iba preto, aby som sa po chvíli opäť ocitol na ďalšej krásnej lúke zvanej Sihlička. Stretám prvý párik turistov a zasa fotím dominantný hrebeň Poľany na horizonte. V dosahu očí žiadna civilizácia, len hory. Za okamih v lese dosahujem sedlo Tlstý javor s upraveným cintorínom padlých v SNP. Prechádza tadiaľto hlavná komunikácia Sihlianskou planinou. Občerstvujem sa na lavičke a čítam si infopanely. Motá sa tu pes bez pána a ja len dúfam, že sa ku mne nepridá.

Sihlianskou krajinou

Hafan si našťastie ide po svojom a ja po oddychu tiež ťapkám hl. cestou smerom na Sihliansku planinu. Míňam odbočku žltej do Čierneho Balogu a zastavujem až na rozhraní lesa a lúk v mieste, kde červená Rudná magistrála odbočuje do svahu. Ide síce mojím smerom, lenže chcem ešte zájsť do osady Kysuca. Preto sa naďalej uberám asfaltkou k rázovitým dedinám. Vôkol sa rozprestiera mierne zvlnená lúčnatá a veľmi príťažlivá krajinka Sihlianskej planiny. Občas domčeky s kravkou či ovcami. Vo väčšej vzdialenosti sú husté lesy ťahajúce sa až po Poľanu, ktorá pôsobí dosť ďaleko. Nad tým všetkým pár neškodných mráčikov. Popri družstve dorážam na križovatku ciest, z ktorých jedna vedie do Sihly, druhá do Lomu nad Rimavicou. Ja však budem odbočovať do doliny Múraného potoka.

Po občerstvení na zastávke začínam po zelenej značke klesať do doliny rozbitou asfaltkou. Spočiatku sa mi otvárajú výhľady na trávnaté pasienky pod hrebeňom Dlhého grúňa s roztratenými samotami. Čím som však nižšie, okolo rastie viac stromov a podrobnejšie si uvedomujem hroznú kvalitu asfaltu, ktorý je miestami rozdrobený na šotolinu. Tunajším vodičom niet čo závidieť. V jednom mieste sa ovlažujem zo silného prameňa tečúceho z dreveného žliabku. V lokalite Dolina ma prekvapuje veľká schátraná stavba v mape označená ako Forgáčovský kaštieľ.

Neznáma ukrytá krása

Značka tu odbočuje do úzkej bočnej dolinky, v ktorej sa ukrýva jeden zo šperkov mojej trasy. Strmšie stúpam k domčekom malej horskej osady Kysuca a v momente som očarený. Míňam niekoľko ukážkovo zachovaných dreveníc, medzi ktorými vyniká modrá kaplnka sv. Anny, a neviem sa vynadívať na autentickú krásu. Atmosféra dávneho Slovenska mi opäť dýcha do tváre a celá lokalita je pohladením mojich zmyslov. Jedinou škvrnou je fakt, že slniečko zakryl veľký mrak a všetko je v tieni. Osviežujem sa vodou z prameňa a postupne míňam pár murovaných domov až vychádzam na hrebeňové lúky na rázcestí Kysuca - Uhliarka.

Zakývam prechádzajúcemu cyklistovi, ale ihneď nám obom niečo nesedí a ideme si naproti. Vykľuje sa z neho kamarát Martin, s ktorým sme sa roky nevideli. Priam neuveriteľné načasovanie. Po krátkej debate sa lúčime, ale vyzúvam sa, sadám si do trávy a vyberám obed. Otvára sa mi totiž doteraz najkrajší výhľad túry. Vôkol sú rozsiahle hrebeňové lúky s hospodárstvom lemované zalesnenými horami, ktorým dominuje tvarovo nezameniteľný Klenovský Vepor. Je tu boží kľud, teplo a po oblohe pláva len zopár barančekov vytvárajúcich dokonalé fotografické podmienky. Miesto je také malebné, že sa musím dlho prehovárať, aby som zasa zdvihol zadok.

Do kraja lesov a rúbanísk

Chvíľu ešte kráčam okrajom lúk popri rade vysokých košatých smrekov a vychutnávam si okolitú krásu. Vzápätí sa totiž vnáram do tieňa lesa, v ktorom si všímam vyschnutý prameň. Nudným úsekom mierne stúpam až do hustej smrečiny, kde konečne dosahujem rázc. na Troch chotároch (1141 m). Akurát odtiaľto odchádza trojica turistov a ani ja sa tu príliš nezdržím a pokračujem červenou značkou ďalej. Lesom klesnem do sedielka pod Šopiskom s krížikom a dosahujem okraj rúbaniska, kde začína značenie trochu pokrivkávať. Vystúpim na Šopisko a za ním radšej vyleziem z porastu na lúky poskytujúce krásne výhľady.

Do oka mi padá zalesnený masív Železnej brány a príťažlivý lúčno-lesný kraj pod ním s domčekmi bývalej osady Javorina. Do diaľky sa ťahá široké údolie smerujúce až kamsi ku Klenovcu. Vyzerá to na krásnu laznícku oblasť, ktorú snáď v budúcnosti navštívim. Pokračujem striedavo lesmi a rúbaňami až na Machnáčov grúň, kde je väčšia čerstvo vyrúbaná plocha. Opäť sa naskytá pohľad na Železnú bránu a údolie. Vidieť však aj k Nízkym Tatrám. A samozrejme sa mi pred nosom dvíha blízky zalesnený masív Klenovského Vepra, kam mierim. Prekvapuje ma tu však cyklista a dve ženy, pretože ľudí som už nečakal. Výrub končí pri tabuli označujúcej začiatok NPR Klenovský Vepor.

Túra Zaniknuté dediny (6) – Javorina

27. 5. 20 Matúš Morong

Atmosféra veporského pralesa

Konečne sa opäť vnáram do seriózneho tmavého smrekového lesa. Chodníček chvíľu len mierne stúpa, ale zakrátko sa takmer štvornožky škriabem do strmého svahu. Keď sa zadychčaný ocitám na samotnom chrbte hory, prostredie vôkol je ešte o čosi tajuplnejšie. Drevená tabuľka označuje odbočku k prameňu Jánošíkova slza, ale ja sa uberám k vrcholu. Úzky chodník sa kľukatí smrekovým pralesom pomedzi vývraty a čučoriedie a som tak nútený pozornejšie sledovať značenie. Stromy vŕzgajú a mäkké svetlo vytvára tiene, čo spolu so samotou a nastupujúcim chladom zvyšuje intenzitu zážitku.

Hrebeň sa zužuje až odrazu zastavujem pri tabuľkách na samotnom vrchole Klenovského Vepra (1338 m). Výhľad toto miesto neposkytuje, a tak sa po povinnej fotke presúvam o kus ďalej na Jánošíkovu skalu, ktorá je mi známa z minulosti. Okrem výhľadovej ružice tu stojí drevená socha Juraja Jánošíka ako pripomienka na jeho pôsobenie v Malohonte (Klenovec). Kvôli pofukujúcemu vetríku na seba nahadzujem ďalšie vrstvy odevu a vychutnávam si obmedzený výhľad. Zahŕňa večerným svetlom ožiarenú Muránsku planinu i časť Sihlianskej. Početné veporské hrebene a doliny medzi nimi sú v tieni. Vzadu ešte rozpoznávam lesknúcu sa hladinu vodnej nádrže Klenovec. Je tu úžasné ticho a pokoj, ale keďže noc plánujem stráviť v útulni Varta, musím sa pohnúť ďalej.

Otravná myš v útulni

Pri zostupe prechádzam cez ďalšie obmedzené vyhliadkové miesta, odkiaľ dovidím aj na Kráľovu hoľu, lenže na fotku to nie je. Chodníček prudko kľučkuje dole svahom, kde občas zapájam ruky. Do lesa s viacerými starými stromami prenikajú posledné slnečné lúče, až sa aj tie úplne stratia. Dosiahnem sedlo pod Vartou, odkiaľ sa odrazím smerom k útulni. Z rúbaniska ešte mrknem očkom po vrchole Vepra a za okamih som v cieli. Pri rázcestníku je zamknutá lesnícka chatka a hneď vedľa druhá, o niečo väčšia, voľne prístupná. Trochu ošarpaná, ale sympatická stavba sa stáva mojím útočiskom na noc.

Po preskúmaní vnútrajška, kde je však čierno-čierna tma, sa rozhodujem variť večeru na vonkajšom posedení. Popri tom počúvam strašidelné zvuky lesa a pozorujem hviezdnu oblohu. V blízkom slabšom prameni čistím riad a zároveň zmývam prach a pot z tela. Neskôr na posteli s matracom rozťahujem spacák a tašku s jedlom vešiam na strop. Batoh najprv nechávam voľne na lavici pri stole. Keď však zhasnem svetlo, drzá myš začína šacovať všetky veci v dosahu. Po dlhom šuchotaní to nevydržím a na klince vešiam aj zvyšok môjho majetku. Až potom sa mi darí v kľude zaspať.

Kontrola škôd a porovnávanie s minulosťou

Ráno pri balení dokumentujem škody. Nachádzam obhryzený plastový podsedák, fľaštičku s dezinfekčným gélom aj buffku. Potvora sa mi takto pomstila za to, že som jej nenechal nič pod zub. Až teraz si všímam, že aj odtiaľto je vidieť vrchol Vepra s bralom. Po raňajkách vyrážam na trasu, ktorú trochu poznám z minulosti. Z rúbane si opäť vyfotím tunajšiu dominantu, okolo ktorej sa premávajú prvé ranné mračná. V sedle pod Vartou sa zas pripájam na Rudnú magistrálu.

Klesám do malého sedla, v ktorom trochu lavírujem pri prechode okrajom mokrade PR Klenovské blatá. Následne okrajom rúbaniska poskytujúceho ako inak spätný výhľad na Klenovský Vepor stúpam na vrch Rozsypok. Asi pred 10-timi rokmi bol celý jeho južný svah odlesnený a s partiou sme sa kochali výhľadmi na mnohé kopce Slovenského rudohoria. Dnes tu rastú nové stromy a porast je taký hustý, že si radšej tlieskam, aby som nenarazil do chrbta macovi. Plaším však len jeleňa. Znenazdajky stretávam rodinku so synom, ktorí sa ma pýtajú, ako ďaleko je ešte Vepor. Potom som až po sedlo Machniarka sám.

Spomienky na silvestrovské pobyty

Na peknej lúke tu stojí chatička s výhľadom na Klenovský Vepor. Po prvýkrát tu však registrujem domácich, a preto sa tu príliš nemotám a radšej pokračujem. Lenže keď následne kráčam okrajom väčšej lúky zvedavosti neodolám a z otvoreného priestoru sa naplno kochám ďalším skvelým výhľadom na nezameniteľné krivky Vepra. Všímam si lúčne partie okolo vrchu Kýčera, ktoré ma lákajú už dlho, snáď raz... Klesám lesom a míňam rázcestie Chlipavice, kde modrá značka odbočuje do Čierneho Balogu. Po chvíli dosahujem rozsiahly lúčny priestor širokého sedla Chlipavica.

Otvára sa predo mnou fotogenická scenéria s množstvom rekreačných chatiek osady Zadné Krátke, ktorú dobre poznám z minulosti. Na niekdajšom Gazdovskom dvore, ktorý nedávno vyhorel sme s kamarátmi strávili nejedného Silvestra. Po rokoch som tu prvýkrát v inom termíne a ihneď mi do oka padá novinka. Na mieste zhoreniska stojí nová, ešte väčšia budova, ku ktorej zamierim na prieskum. Po rozhovore s obsluhujúcou pani sa dozvedám, že ide opäť o turistický objekt a s pivkom v ruke si vychutnávam atmosféru miesta a spomínam.

Ako tak posedávam, okolo sa tmolí viacero cyklistov a na oblohe pribúdajú mraky. Najvyšší čas vyraziť. Lesnou cestou po cyklotrase traverzujem ponad Svetlú dolinu do sedla Diel. Okrem kríža je jedinou zaujímavosťou fakt, že sa odtiaľto rozbiehajú cesty na sedem smerov. Opäť som sa napojil na červenú Rudnú magistrálu a ňou dlhšie podchádzam svahy vrchu Dielik. Nudnejší úsek sa končí na lúkach v okolí sedla Zbojská. Zastavujem sa až pri drevenej rozhľadni, blízko ktorej stojí socha tisovského zbojníka Jakuba Surovca. Na vyhliadke sa zdržím krátko, pretože tu pofukuje nepríjemný chladný vietor a v ponuke je iba neďaleké okolie.

Divoká roklina ako chuťovka na záver

Prechádza sa tu viacero rodín, pre ktoré je toto vďačná lokalita. Ja nastupujem na náučný chodník Jakuba Surovca, ktorý bude záverečnou čerešničkou môjho putovania. Vraciam sa kúsok späť a serpentínou popri jaskyni na Remete schádzam do blatistého údolíčka Makovo koryto. Neskôr prekrižujem tzv. Masarykovu cestu vedúcu do Tisovca a po chvíli sa ocitám pri mohutných pilieroch železničného Čertovho mosta. Úctyhodná stavba, ktorej čaro si vychutnávam spolu s partiou ľudí. Následne si študujem text na novej infotabuli priamo v povodňou zanesenom koryte potoka Furmanec. Chodník ešte zachádza k zamrežovanej Čertovej jaskyni v protisvahu, od ktorej sa vraciam späť do koryta. Odtiaľto ma čaká prechod divokou Čertovou roklinou, pripomínajúcou tiesňavy v Slovenskom raji.

Som zvedavý na nové zabezpečenie, keďže pri mojej prvej návšteve v roku 2013 tu bolo len pár chabých drevených rebríkov. Prostredie sa zužuje, prechádzam akoby cez skalné vráta Surovcov stisk, za ktorými to začína byť zaujímavé. V mieste s niekdajším vratkým rebríkom sú v stene kramle s lanom obchádzajúce Zbojnícky vodopád. Trochu tu lavíruje skupina piatich turistov, lebo je problém prekročiť padnutý strom. Nechávam im náskok a radšej si vychutnávam a fotím miestne prostredie. Vody je málo a nie je preto ťažké kľučkovať v koryte a obchádzať množstvo padnutých stromov. Míňam ďalšie kramlové úseky až sa dostávam na miesto Hate, kde do rokliny zasahuje starý a nový oporný múr cesty a železnice. Je tu vodopádik s tech. pomôckami uľahčujúcimi postup. Objavuje sa ešte pár skalných zúžení, ale náročnosť postupne vyprchá. V hornej časti je vďaka vymytým brehom poznať, že sa tadiaľto zrejme v lete prehnala povodeň. Keď chodník odbočí do svahu, uvedomím si, že ma nikto nedobehol a prakticky celú roklinu som mal pre seba.

Z lesa vyliezam na pekných lúkach v Galičke a popri salašníckej kolibe postupne dôjdem k známemu Zbojníckemu salašu v sedle Zbojská. Originálna reštaurácia je vďaka tradičnej a chutnej kuchyni obľúbená široko-ďaleko, a tak sa niet čo čudovať, že v nedeľnom odpoludní sú tu davy ľudí. Nájsť voľný stôl spočiatku pôsobí ako utópia, ale šťastie sa na mňa usmeje a zakrátko spokojne mľaskám s plnými ústami. Časovo som to trafil dokonale a bez stresu sa presúvam popri koľajniciach na železničnú zastávku, kde vyčkám na spoj.

Záverečné zhodnotenie

Víkendové putovanie Veporskými vrchmi vnímam ako mimoriadne vydarené. Hneď v úvode ma zaujal areál Lesníckeho skanzenu doplnený o úzkorozchodnú železničku, ktorý sa posnažím v budúcnosti ešte navštíviť. Lúky Obrubovanca mali vo večernom i rannom šate nesmierne čaro a boli oázou ticha. Zastrčená a neznáma horská osada Kysuca s niekoľkými krásne zrekonštruovanými drevenicami mala špecifické genius loci. Lúčna krajina v okolí rázc. Uhliarka s výhľadom na Vepor si ma taktiež získala. Pralesové smrečiny na samotnom vrchole Klenovského Vepra boli primerane tajomné, snáď im to dlho vydrží. Pozitívne ma prekvapil obnovený Gazdovský dvor na Chlipavici. A divoká Čertova roklina s novými tech. pomôckami bola skutočnou lahôdkou na trase. Okrem záveru bolo počasie slnečné a prialo fotografovaniu. Ľudí som stretal priebežne a väčšinou som šliapal sám. Niektoré úseky som navštívil prvýkrát, iné som konfrontoval s minulosťou. Zaujímavé miesta boli rozložené po celej trase, ktorú tak môžem každému odporučiť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek