Po priemernom spoznaní malého pohoria Branisko, nabitého krásami, ktoré sa medzičasom zaradilo medzi moje najobľúbenejšie, sa o návštevu hlásila susediaca Bachureň. V taktiež menšom pohorí som dosiaľ nikdy nebol, a preto som bol zvedavý, či krásou nezaostáva za svojím známejším „susedom.“ Naplánoval som si dvojdňovú, poriadne cik–cakovú túru horstvami.

Trasa

Široké – Patria – Rozsochy – sedlo Smrekovica – Šindliar, Grond – Šindliar – Lipovce, škola – Lačnovský kaňon – Lačnov, cintorín – sedlo Buče – Lipovce, cintorín – Nad Sošňom – Mindžová, sedlo – sedlo Buče – Magura, sedlo – Lačnov – Lačnovské sedlo – sedlo Zákrut – Boldigáň – Pod Kravcovou – Kopytovská dol., rázc. – Lačnovský kaňon – Kopytovská dolina – Šindliar

Výhľadová Patria v Branisku

V slnečné, ale chladné aprílové ráno vyrážam z dedinky Široké, ležiacej tesne za „horskou hradbou“ Braniska. Spolu s deťmi smerujúcimi do neďalekej školy stúpame hore ulicou. Popod diaľnicu sa sám presúvam na rozľahlé lúky za dedinou k ústiu Kolbašskej doliny. Tam sa trasa stáča vpravo do svahu. Všímam si značku tzv. extrémnej krížovej cesty, ktoré sa organizujú v predveľkonočnom období po celom Slovensku. Ide o prevažne 30-kilometrové pochody najmä v noci, často s malým krížom na chrbte. Jednej z nich sa zúčastnil môj kolega z práce. Lesnou cestou teda stúpam hore a myslím na svojich kamarátov, na ktorých pred pár dňami zaútočil medveď. Určite by sa teraz radi prešli.

Po polhodine stúpania cez svah so zaujímavým názvom Drozdova dolka sa dostávam na rovinatejšiu časť Kamenný vrch. Tu ma na malej lesnej polianke prekvapí pekná stavbička, ktorú neváham preskúmať. Vnútro je zatvorené, ale oddýchnuť, skryť pred nepriazňou počasia alebo prespať by sa dalo na menšej terase. Vedľa stojí otvorená kôlnička na drevo a za ňou ešte pekný senník. Okolo stoja dve mohutné, rozvetvené borovice, ktoré si s úžasom pozerám. Na mieste si v príjemnom predpoludňajšom počasí trochu oddýchnem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po polhodinke postupujem cez kopčeky rázsochy Patrie na ďalšie pekné polianky, kde plaším statného jeleňa. Na poslednej polianke pod vrcholom mi padá do oka ďalšia, tentokrát mohutnejšia stavba. Peknú, ale znovu zatvorenú chatu Peňažnica s posedom (alebo ako nazvať vrchnú vežičku). Takisto by sa tu dalo oddýchnuť, skryť pred nepriazňou počasia alebo prespať na rozľahlejšej terase.

Postupne sa dostávam na čiastočne odlesnený vrchol Patrie. V diaľke mi padajú do očí biele čiapky Kráľovej hole a vrchov Vysokých Tatier. Všímam si neďaleký, mne dobre známy vrchol Smrekovice a okolité zmiešané lesy v rôznom štádiu života. Taktiež je tu smerovka spomínanej extrémnej krížovej cesty.

Po oddychu a pokochaní sa klesám cez malé vresovisko k sedlu Rozsochy. Na peknej lesnej ceste si všímam malý paroh jeleňa - osemtoráka. Pred rokmi by ma nález veľmi potešil, ale tentokrát si ho len pozriem a položím na blízku skalu pri ceste. „Nech sa poteší niekto iný,“ pomyslím si v duchu.

So strachom ku skalnému prekvapeniu

Za sedlom Rozsochy les hustne a mne zas o trošku viac redne, aj keď sa upokojujem, že na východe je predsa medveďov rádovo menej. Som rád, keď som na otvorenejšom starom rúbanisku v sedle pod Smrekovicou, na ktorom rastie mladý les. Miesto poznám z minulých návštev. Odbáčam opäť do lesa a tiahlym bočným hrebienkom smerujem k dedine Šindliar. Je však ešte ďaleko. Les postupne o čosi redne a trasu obohacujú mohutné skaly. Prichádzam k odbočke ku skalnému oknu s latinským nápisom. Pozerám sa do mapy a mne neznámy skalný útvar vraj leží neďaleko. Rozhodnem sa ho preskúmať.

Po úvodným metroch v húštine zhadzujem batoh a dávam o sebe vedieť. Nenápadný chodník postupne strácam a dostávam sa do terénu, ktorý silno pripomína nešťastnú udalosť mojich kamarátov. Skalné bloky, diery a náročný terén nie je však najväčším problémom. Väčší problém je strach. Mám poriadne obavy, ktoré mi bránia pokračovať. Nakoniec sa po viacerých pokrikoch odhodlám pokračovať a prebíjam sa k oknu. Terén je poriadne členitý a preto viackrát mením trasu. Najmä keď je predo mnou niekoľkometrová stena brala. Po polhodinke okno nachádzam a je skutočne parádne. Pár minút tu zotrvám, ale od strachu zabúdam pohľadať starý nápis. Každopádne som rád, že som útvar videl a už vo väčšom pokoji sa vraciam na chodník.

Postupne sa dostávam na krásne lúky za Homôľkou. Je tu naozaj pekne, a tak pár minút zotrvám a vychutnám si atmosféru. Následne ma čaká zostup do Šindliara. Nad ním sa rozprestierajú lúky, ktorými sa blížim k obci. Prechádzam cez časť, kde bývajú Rómovia. Pýtajú sa ma odkiaľ idem a že či sa nebojím medveďa. Ja sa zas pýtam, či tu nejaké sú? „Vraj ho videli pred časom nad dedinou,“ pohotovo dodávajú.

V dedine sa zastavujem v obchode na jedno pivo, ktoré spláchnem pred obchodom a neváhajúc smerujem hore obcou popri areáli minerálky Salvator, ktorú si pamätám najmä z detstva. Nepoteší ma, že voľne dostupný zdroj je aktuálne ošetrovaný a nemožno si vodu nabrať.

Lačnovský kaňon a čerešňové prekvapenie

Idem teda ďalej do Lipoviec. V úvode obce je odbočka k Lačnovskému kaňonu, ktorý je mojím ďalším cieľom. Cez vstupnú bránu vchádzam s nadšením, tešiac sa na zaujímavé miesto. Po lúčnej časti, kde nachádzam dva pramene, sa okolité svahy stále viac približujú, až zostáva stiesnený terén. Spoznávam dosiaľ len z fotiek známe miesta kaňonu. Po novom sú tu vybudované pohodlné schody. Najznámejšia, úvodná časť je za mnou a všímam si odbočku k bralu Vrátnica, kadiaľ mám v pláne ísť zajtra. Teraz pokračujem chodníkom cez kaňon, obohatený o vodu. Cestu mi spestrujú viaceré vodopádiky a kamenné žliabky.

Po asi hodinovom prechode sa vynáram pri dedinke Lačnov. V diaľke sa krásne belejú desiatky až stovky bielych stromov. Na okraji obce čakajú na autobus starší pán a pani. Pán ma oslovuje, ešte ani nie som najbližšie. Kecáme asi 15 minút, najmä o mojej trase a okolí. Vraví mi, že práve vchádzam do pohoria Bachureň. Pýtam sa ho aj na okolité bielo kvitnúce stromy. Odpovedá, že ide najmä o divé čerešne. Spomínam, že poznám neďaleko v Hermanovciach bývajúceho, respektíve pochádzajúceho známeho a nášho autora Heňa. Vraj ho tiež pozná. Pri príchode autobusu sa lúčime a ja prvýkrát v živote vstupujem do spomínaného pohoria. Fotím si pekne upravený domček.

Následne stúpam prašnou cestou pomedzi kvitnúce stromy. Je to skutočne krásny zážitok. Stúpajúc a sledujúc pasúce sa ovce na blízkom svahu, si užívam krásnu jarnú atmosféru. Aj počasie sa, aspoň nado mnou, poriadne umúdrilo, aj keď v diaľke v okolí Čiernej hory vidieť mohutné dažďové mraky. Ja si však užívam totálnu jarnú pohodičku a teším sa na hrebeň, na ktorý smerujem. Čoskoro sa z lesa vynáram na lúkach sedla Buče (Bučie) a zas a znova sa kochám okolím. Je niečo po 16-tej, preto mám v pláne zájsť do vyhliadnutého podniku v Lipovciach a spoznať tým pádom ďalšiu neznámu trasu.

Počas schádzania sa tesne nad dedinou opäť predo mnou otvára krásne „čerešňovo.“ Aj horný koniec dediny sa mi celkom páči, rovnako ako miestny, pôvodne gotický katolícky kostol sv. Juraja, ktorý bol v roku 1663 prestavaný na renesančný.

Po obhliadke obce si zasadám za stôl v miestnej krčmo-pizzerii. Obsluhujú tu dve mladé baby a prvé minúty sedím dnu sám. Postupne sa objavuje pár ľudí. Úžasom sledujem, že som to neplánovane naplánoval úplne vhodne, pretože vonku je akurát dažďovo-snehová prehánka. Okolo 18-tej sa poberám preč, keď ustáva dážď. Pár kvapiek ma v dedine ešte zasiahne, ale nestojí to ani za otvorenie dáždnika.

Noc na Mindžovej

Na lúkach za dedinou sa pomaly a nesmelo pomedzi mraky ukazuje slniečko. Okolité rozkvitnuté ovocné stromy tak opäť „čarujú“. S nadšením sledujem úžasné okolie a pozvoľna, cítiac únavu, stúpam lokalitou Nad Sošňom.

Po krátkom lesnom úseku sa ocitám na lúkach, blížiac sa k vrcholu Mindžová. Všímam si odbočku k známej útulni Chotárna a po minúte ju vidím. Vrchol neposkytuje bohvieaké výhľady na západ a preto dnes nečakám parádny západ slnka. Krajšie výhľady sú na sever a východ, kde sledujem najmä Čergov a Slanské vrchy. Klasicky výraznými sú na Šariši obe Stráže nad Prešovom. Čiže konkrétne kužeľovité vrchy Stráž a Lysá Stráž. V diaľke trčí najvyššia časť Vihorlatských vrchov so Sninským kameňom, Motrogonom a Vihorlatom. Pri pohľadoch na čergovský Minčol si zaspomínam na užasnú tamojšiu túru spred takmer roka. Po príchode na útulňu žasnem nad jej priam dokonalou výbavou. Akurát na spanie je tu len jeden matrac, ale inak nemá chybu.

Popri večeraní si všímam, že na mobile svieti aktívny kamarát Robo, ktorého pred šiestimi dňami napadol medveď. Prezvoním mu a on mi následne volá. Ako celoživotný milovník hôr vyzvedá, kde to zas som a ja sa so záujmom pýtam na jeho stav. Teším sa, že sa mu stav lepší a podľa slov doktora bude o pár týždňov fit. Spomínam mu, ako mi cestou vlakom z Kysúc v nedeľu poobede píše jeho mama, čo sa im s Tomášom práve prihodilo. Poprajem mu veľa síl a teším sa na stretnutie.

Za príchodu tmy sa poberám do spacáka a dosť skoro zaspávam. O dve hodiny ma budí zvuk terénneho auta, ktoré zastavuje pri chate. Do chaty vbehnú mladíci, ktorí zisťujú, či tu niekto je. Keď ma vidia, rýchlo sa poberajú preč. Bohužiaľ sa o krátky čas vracajú a snažia sa ma presvedčiť, že ma prevezú na neďalekú chatu v smere Hermanovce, lebo tu vraj chcú žúrovať. Chlapec je slušný, ale napriek tomu opakovane odmietam jeho ponuku, najmä preto, že je to opačným smerom a výrazne by to nabúralo môj plán na druhý deň. Nakoniec to vzdáva a odchádzajú preč. Potom je noc pokojná a výborne sa vyspím až do piatej hodiny rannej. Akurát párkrát mi poza hlavu v noci zašramotí asi miestny plch.

Zamračené ráno na hrebeni Bachurne

Za svitania vyrážam na hrebeň. Vonku vládne prevažne zamračené počasie, akurát na východe je malý pás bezoblačnosti. To mi hrá do kariet a dúfam aspoň v krátke okamihy východu slnka. Počas výstupu na Buče (Bučie) sa však situáciu pozitívne nevyvinie a musím sa uspokojiť len s farbami na východnom horizonte.

Na vrchole výrazne fúka, preto sa veľmi nezdržiavam. Vonku môže byť ľahký mráz, ale v mrazivom vetre je pocitová teplota –10 °C. Našťastie takto fučí len na pár desiatkach metrov a o čosi ďalej je lepšie. Situácia sa opakuje v sedle Magury, kde sa akurát krátko pokochám neďalekým vrchom Bachureň a protiľahlou Smrekovicou na juhozápade. Už teraz sa teším, keď sa opäť vydám do tunajších končín, pretože pôsobia nesmierne lákavo.

Počas schádzania do Lačnova sa rozhodnem, že si ho pozriem ešte raz. Neobchádzam ani známu miestnu kaplnku, ktorá je aktuálne v modrom prevedení. Z týchto miest sa naskytajú krásne výhľady na dedinku s kostolíkom, presnejšie s chrámom sv. Michala archanjela. Prejdem sa ospalou dedinkou s peknými chalúpkami. Neľutujem, že som sem zbehol a nadšený sa vraciam a následne blížim k Lačnovskému sedlu.

Opäť v pohorí Branisko

Opäť sa ocitám v pohorí Branisko a najbližšiu hodinu ma čakajú mne známe miesta ako sedlo Zákrut, lokalita Boldigáň a horské lúky Kravcovej. Zalesneným úsekom prechádzam rýchlejšie a zastavujem sa len v sedle Zákrut. Chcem si tu trochu oddýchnuť pred strmým stúpaním k Boldigáňu. Výstup mi dá zabrať a teším sa, keď sa po polhodinke ocitám hore a môžem sa kochať vzdialeným pohorím Slanské vrchy, ktoré je odtiaľto pekne vidieť.

Miernejšie stúpam pod Kravcovú, kde si zaspomínam na túru spred 1,5 roka v jesennom vydaní. Následne klesám dolinou Suchého potoka k rázcestiu v Kopytovskej doline. Vidieť, že aj v tejto časti sú pekné zákutia spomínaného potoka.

Už zo známej rekreačnej doliny sa vyberiem k ústiu Lačnovského kaňonu. Úsek modrej značky ma prekvapí strmým sklonom, ale do odchodu autobusu zo Šindliara mám ešte tri hodiny preto sa neponáhľam.

Druhýkrát prechádzam najznámejšou časťou Lačnovského kaňonu a následne strmo odbáčam lokalitou Kamenná Baba k bralám Vrátnica a jaskyni Komín v masíve Červenej skaly. Stúpanie je opäť braniskovsky ostré, ale nie dlhé a o polhodinku vidím akoby rozkročené nohy brala Vrátnica, pod ktorým je skalná brána. Obdivujem úžasný skalný útvar v tvare veľkej skalnej ihly. Keď si lokalitu poriadne vyobzerám a pofotím, vydávam sa pár desiatok metrov vyššie k jaskyni Komín. Tiež ma poteší svojím zjavom a zaujímavé sú vtipné pokusy napodobniť nákresy na stenách pravekých ľudí s jednoduchou zvieracou a ľudskou tematikou.

Posledné kilometre najskôr ostro klesám opäť do Kopytovskej doliny, kde sa pri chatách rozhodnem, že si kaňon Voroblík nechám na budúcu návštevu a klesám dolinou k Šindliaru. Na autobusovej zastávke, kde svoju túru končím, ešte slušne vymrznem. Autobus je však vykúrený a preto sa pomerne rýchlo rozmrazujem do prevádzkovej teploty.

Záver

Musím zas a znovu uznať, že mnou obľúbené pohorie Branisko ma opäť prekvapilo svojimi krásami. Výhľadová Patria, kamenné okno pod sedlom Smrekovice, zaujímavý Lačnovský kaňon a krásne okolie Šindliara a Lipoviec sú miesta, ktoré stoja za návštevu.

Úžasná atmosféra však vládla v okolí nad Lačnovom v zajatí rozkvitnutých divých čerešieň. Podobne tomu bolo večer na vrchole Mindžovej. Lokality patria do pohoria Bachureň, ktoré som navštívil prvýkrát a rovnako je tu na čo pozerať.

Napriek tomu, že som si viaceré zaujímavé lokality dvojice pohorí, ako roklina Voroblík, tiesňava Parkaň, jaskyňu Zlá diera a Lačnovskú "anomáliu" nechal na inokedy, obe sú poriadne nabité turistickými lákadlami takmer na každom kilometri. Teším sa, keď sa sem opäť vyberiem.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek