Trasa

Hlohovec - Soroš - Obecný háj - Studená dolina - Ovčia skala - Jalšové - Ovčia skala - Humništia - sedlo Havran - Čertova pec, motorest - Koliba pod Gaštanom - Striebornica - Plešiny - Koliba pod Gaštanom - Plešiny - Pod Lipinou - Banka - Piešťany, most pre peších - Kolonádový most - Piešťany, žel. stanica

Z Hlohovca na sever

V sobotné predpoludnie vyrážam z Hlohovca a mierim na sever. Spoločnosť mi robí červená značka, ktorú budem dnes celý deň sledovať. Popod Staré hory sa presúvam popri chatovej časti Soroš. Nemôže ma pri tomto slove nenapadnúť známy finančník, často spomínaný v negatívnych konotáciách na našej politickej sfére.

V lesoch si všímam bohaté zastúpenie brečtana, na ktorý z okolia Banskej Bystrice nie som zvyknutý. Z poľa vysiateho repkou olejnou v lokalite Pod Sorošom sa naskytá obmedzený, ale pekný výhľad na Hlohovec. Potom sa vnáram do lesa a popri Obecnom háji klesám k ceste do Tepličky. Po malom asfaltovom úseku odbáčam do Studenej doliny a mierne stúpam necelú hodinu k Ovčej skale. Mám v pláne krátko zbehnúť aj do Jalšového, pretože sa niet kde ponáhľať.

Po obede skrývam batoh v lese a len tak naľahko klesám k dedinke. Poteší ma pekným kostolom sv. Martina s drevenou vežou. Pri písaní článku som natrafil na názov kostol sv. Ducha, ktorý rovnako uvádza Hiking mapa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po návrate si vyzdvihnem batoh a vraciam sa k Ovčej skale. Tu sa nezdržiavam, ale rovno pokračujem po červenej trase ďalej. Nesleduje dlhý lesný úsek, ktorý zaujme najmä peknou jarnou kvetenou.

Vrchmi a dolinkami do sedla Havran

Les sa končí až na Svrbickej plešine, ktorú zo severu a západu obkolesujú strmé svahy. Po výhľadoch po okolí najmä západným a južným smerom ostro klesám do dolinky pod Humništiami. V nej ma poteší brečtanom bohato obrastenú zem a tiež mnohé stromy. Rozprávkový výzor si užívam pomalou chôdzou a tiež si tu krátko oddýchnem. Po oddychu pokračujem ďalej.

Malou nepríjemnosťou je krátky sklz po šmykľavom a blatistom svahu. Schytávajú to ruky, ktoré mám celé od blata, inak som to vykryl. Vody tu niet a ani svojej nemám na umývanie dostatok, pretože polku zásob tekutín tvorí čaj v termoske. Utriem si ruky aspoň do trávy a rôznych v lese rastúcich rastlín. Sčasti to pomôže, ale od blata ma oslobodí až menšia mláka na poliach v lokalite Humništia. Nie je to tiež ideálne riešenie, ale aspoň vizuálne vyzerajú ruky čisto. Trochu komickou situáciu je, že ako som dnes takmer nikoho nestretol, akurát keď si pol minúty umývam ruky v mláke, beží okolo bežkyňa a čudesne na mňa pozerá, ako sa teším z mláky, nepoznajúc celý príbeh.

Po krátkom prechode po asfaltovej ceste spájajúcou Ratnovce a Svrbice sa opäť vnáram do lesa, okrajom ktorého stúpam k sedlu Havran. Na úseku ma predbehne niekoľko cykloturistov. V blízkosti spomínaného sedla sa pomaly začínam ohliadať za miestom vhodným na nocľah, pretože niekde v blízkosti sedla Havran by som chcel stráviť noc. Blízky posed je však zamknutý a povrch neudržiavaného lúko-poľa tiež nie je najvhodnejší. Idem teda ďalej a v duchu sa teším na nedávno znovuotvorený bufet Havran. Prajem si, aby tam čapovali moje obľúbené české pivo so slovanským bohom slnka, hojnosti a úrody na logu.

O pár minút sa predo mnou zjaví staršie pôsobiaca drevená chata. Pri nej parkuje viacero áut a motoriek, ktorých majitelia posedávajú na stoloch pri chate. Všímam si reklamný pútač na moje obľúbené pivo a s nadšením idem dnu. Tam ma opantá príjemná vôňa cigánskej v žemli. Objedávam si rovno dve pivá a sadám si von k voľnému stolu. Pri jednom sa riešia opäť medvede. Tých sa asi nikdy nezbavím.

Po druhom skvelom pive si objednávam guláš, ale zostávam mierne sklamaný, lebo ten som jedol aj lepší. Napriek tomu však príjemne zahrial a zasýtil.

Špekulujem, čo s nocľahom. Pokukávajúc sa po okolí by sa dalo prespať aj tu, čo mi potvrdzuje pán chatár. O nejakých ďalších bližších možnostiach miesta na nocľah po dlhšom rozmýšľaní nevie. Od nocovania pri chate ma odrádza blízkosť cesty. „Ak tu budú v noci behať autá a motorky, tak ma šľak trafí,“ pomyslím si v duchu.

Pretože dni sú už o dosť dlhšie a čakajú ma ešte 3 hodiny svetla, rozhodnem sa zostúpiť do doliny potoka Radošinka k známej jaskyni Čertova pec a nájsť vhodné miesto tam.

Noc v jaskyni Čertova pec

Zostup zo sedla Havran ubieha najskôr idylicky. Vychutnávam si podvečerným svetlom oživený krásne zelený les. V druhej polovici trasy v okolí Rakovinského potoka ma však prekvapí, že chodník je na niektorých miestach takmer neviditeľný a je mi jasné, že tadiaľto veľa ľudí nechodí. Situácia s „džungľovým úsekmi“ sa opakuje aj nad motorestom Čertova pec.

S potešením, že som vonku z neprehľadného úseku, prekonávam asfaltovú cestu a blížim sa k jaskyni Čertova pec. Po pár minútach som tam a neváham ju preskúmať. Je to skutočne zaujímavé miesto, rovnako ako aj náučná tabuľa, v ktorej sa spomína, že sa o nej v známych Notíciách zmienila Veľká ozdoba Uhorska – Matej Bel.

Rozhodnem sa zostať v nej, a keď odídu poslední návštevníci, usalaším sa v nej. Cesta je o 50 metrov ďalej, ale v noci sa tadiaľ presúva veľké množstvo áut. Veľmi sa teším, že som nezostal v sedle, aj keď ma občas hučiace autá budia aj tu. Napriek tomu sa mi spí celkom fajn a ráno som oddýchnutý.

Čaro ranných zelených lesov

Ešte za tmy o piatej vyrážam z jaskyne dolinou potoka Radošinka. Svetla pomaly, ale isto pribúda a vychutnávam si tiché ráno v ešte chladnej doline. Všímam si držiace sa jemné hmličky pri potoku. Po polhodinke sa stúpanie zostruje a blížim sa k lokalite Striebornica. Počas výstupu medzi stromami prenikajú prvé lúče slnka. Pekné momenty mi spríjemňujú výstup.

Na hrebeni sa dostávam na červenú trasu a popod Zlatý vrch sa pomaly presúvam k lokalite Plešiny. Slnko a svieža jarná zeleň čarujú, a tak často zastavujem na fotoprestávky. Zdá sa mi, že zo Zlatého vrchu by mohol byť výhľad, ale po pár minútovom výstupe zostávam sklamaný. Výhľad nie je takmer žiadny, len čo to vidieť pomedzi stromy.

Na jednom mieste na trase míňam užší starší priesek v lese, a tak je mi predsa dopriaty aspoň obmedzený výhľad k Tribeču. Identifikujem výraznú Žibricu a tiež Zoborské vrchy.

Za krátky čas som v lokalite Plešiny, kde podľa plánu odbáčam preskúmať žltú trasu smerujúcu do doliny Radošinského potoka. Počas zostupu si krátko oddýchnem a zajem. Keďže sa budem rovnako vracať, batoh nechávam opäť oddychovať „zašitý“ v lese.

Trasa je na viacerých miestach poznačená ťažbou a musím prácne prekračovať konáre a rozbitý povrch lesnej cesty. Po krátkom rozhliadnutí sa v doline sa otáčam „na päte“ a šliapem hore. Po polhodinke s batohom prichádzam opäť na Plešiny. Hrebeň je stále opustený a zatiaľ som dnes nikoho nestretol.

Do kúpeľného mesta

Čaká ma len zostup dolinou Hraničného potoka za dedinou Banka. Najskôr však ostro klesám ku kóte Pod Lipinou, kde ma zaujme infotabuľa o histórii Chaty Ahoj.

Po zaujímavom čítaní sa spomínanou dolinou dostanem k prístrešku za dedinou Banka. Krátko si ho pozriem a stretávajúc muža s károu plnou prázdnych fliaš, sa ho pýtam ako ďaleko je prameň. Spomína, že do sto metrov, a tak idem s ním. Naberám si vodu z výdatného prameňa nad Bankou.

O pár sto metrov nižšie začína asfaltová cesta, ktorá bude vysoko pravdepodobne pokračovať až na autobusovú stanicu Piešťany. Preto sa prezúvam do ľahkých botasiek a pohodlne klesám chatovou oblasťou k dedine Banka. V jednom mieste ma zaujme kolmá stena po jednej strane cesty. Pôsobí ako múr zrúcaniny, je to však len zrezaný terén kvôli ceste.

Dedinu Banka míňam rýchlo a smerujem k Piešťanskému ramenu Váhu. Je tu množstvo áut, z ktorých vysadajú ľudia všetkých vekových kategórii pravdepodobne za športovým vyžitím prípadne prechádzkou. Keďže mi o pol hodinu odchádza autobus, nemám možnosť to zistiť a nadšene pokračujem do Piešťan.

O „meste snov“ som toho veľa počul a preto som zvedavý, či je naozaj pekné. Vchádzam doň parkom, ktorý je skutočne celkom príjemný. Následne míňam kúpele, pekný hotel a prechádzam Kolonádovým mostom ponad Váh. Okolie je skutočne pekné a láka ma zájsť na kávu alebo pivo. Centrum je taktiež krásne s viacerými peknými stavbami a zákutiami, ktoré si zvečním. Nakoniec však odolávam lákaniu mestských radostí a dlhou ulicou smerujem k autobusovej stanici, kde si kúsok oddýchnem a nastupujem na autobus.

Záver

Do hôr Považského Inovca som sa vybral len párkrát aj to skôr do severnej a strednej časti horstva. Jeho južná časť – Inovecké predhorie mi bola až do tejto túry úplne neznáma. Preto bolo na čase zavítať aj sem.

V skvelom počasí na turistiku som sa prešiel z Hlohovca až k sedlu Havran a prekutral okolie jaskyne Čertova pec. Nebola to síce výhľadová túra, ale krásne sviežozelené jarné lesy, tajomná jaskyňa Čertova pec a jemné hmličky v skoré ráno nad Radošinou si budem spájať s touto časťou Slovenska. Bonbónikom na záver bola prechádzka nedeľnými Piešťanmi, kde sa mi prvýkrát veľmi páčilo.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek