Slovo dalo slovo a o dva dni sme vyrazili. Na mape sme si našli obec Starina a Stakčín a už sme aj brázdili východné Slovensko až kdesi tam, kde som ešte nikdy v živote nebol. Bola už jeseň a cesty neboli bohvieaké, ale žiguliak vydržal všetko a okolo tretej sme boli pri takmer dokončenej hrádzi priehrady. Plocha, ktorá mala byť zatopená vodou, bola dokonale vyčistená od drevín a len na malých políčkach zovretých v doline pracovali miestni občania na vyorávaní posledných zemiakov, alebo ako oni hovorili - banduriek. Zašli sme autom až do obce Starina, ktorá mala byť úplne zatopená, a popýtali sa na miestneho predsedu. Našli sme ho v krčme, kde debatoval s chlapmi v pre nás, nezrozumiteľnom jazyku. Najprv sa nás povypytoval, odkiaľ sme a čo tu chceme, a keď sme mu povedali dôvod, potvrdil nám, že naozaj veľa domácich občanov bude predávať kone. Len musíte ešte počkať, povedal, aby vyorali „bandurky“ a potom už budú kone na predaj. Bol som s kamarátmi dohovorený, že sa pokúsime niekde zohnať nocľah na dva dni a pekne si prejdeme dedinky, ktoré majú byť zaplavené a obzrieme si čo najviac koní, aby sme mali prehľad o ponuke a cene. Predseda nám dlho nevedel poradiť s nocľahom, ale po pár poldecákoch si spomenul na akúsi starú babku, ktorá už je vdovou a býva „kúsok“ za dedinou sama vo veľkom dome. Tá by nás vraj mohla ubytovať, ale musí ísť s nami, aby nás vidlami nevyhnala z domu.

A tak sme išli. Predseda sadol na motorku a viedol nás celkom slušnou štrkovou cestou kdesi za dedinu. Tu stál poriadny dom s veľkým gazdovstvom. V stajni bučala kravka, ale čo bolo mimoriadne, to bol veľký kurín a ohradený pozemok plný sliepok. Babka mala asi sedemdesiat rokov a o celý dvor sa starala sama. Dozvedeli sme sa, že sliepky ju celkom dobre uživia, pretože vajcia predáva do výkupu a z peňazí si nakupuje, čo treba. Babka sa najprv ošívala, ale keď sa dozvedela, že jej chceme za nocľah zaplatiť, tak pookriala a už nás aj tlačila do chalupy. Dostali sme parádnu izbu s tromi posteľami a s perinami ako strecha. Jedlo sme mali so sebou, ale privítali sme ponuku, že nám navarí aspoň čaj, a že na raňajky by nám urobila trochu praženice so slaninkou. Nuž taká ponuka sa neodmieta a tak už večer sme s ňou sedeli v kuchyni, popíjali bylinkový čaj, počúvali jej životné osudy a smiali sa vtedy, keď sa ona smiala, pretože sme jej naozaj dosť zle rozumeli. Babka vytiahla fľašu pálenky, ktorá bola ostrá ako bič, naliala nám a aj sebe, a mlela a mlela. Vonku sa začínalo stmievať a milá babka zrazu vošla do komory a vrátila sa s veľkou misou vajec. Do hrnca bachla varechu domácej masti, nakrájala na to zo dve cibule ako päsť a dala sa rozbíjať vajcia. Keď už bola asi u dvadsiateho, nesmelo sme babke pripomenuli, že my sme praženicu chceli až na raňajky a nie na večeru. Babka sa len zasmiala a hovorí:
„ Ale veď to nie je pre vás. To si robím večeru pre seba,“ a veselo pokračovala v rozbíjaní vajec.
„Babka“,hovorí Rudo, „a to koľko že tých vajec zjete?“
„Nuž každý večer si ich robím tridsať, a to už štrnásť rokov.“
„A to vám z toho nie je ťažko?“, pýta sa Rudo.
„Ále kdeže, veď to sú domáce vajcia a nie také obchodové bledule. A viete čo? Ja si idem obriadiť sliepky a vy mi zatiaľ môžete tú praženičku pomiešať, čo poviete ?
Rudo ihneď súhlasil a babka sa vytratila na dvor. Ale Rudo mal iný plán ako babka. Skočil ihneď do komory, kde boli hory vajec a priniesol ich ešte asi zo desať. Rehotajúc sa rýchle ich roztĺkal do hrnca a hovoril:
„Veď my ťa preveríme, ty bosora jedna, či sú tie domáce vajcia také zdravé.“
A potom už sme ich iba miešali, aby neprihoreli a čakali na babku. Vrátila sa práve včas. Praženice bol naozaj kopec, ale babka hrdinsky sadla ku stolu a lyžicou začala bagrovať kopu akoby nič. Zajedala to domácim chlebom a zapíjala čajom s pálenkou. Keď už bol kopec skoro zdolaný, babka si akosi ťažko vzdychla, a na dva na tri šupy vajcia dorazila. Ešte chvíľu sme sa rozprávali a išli sme spať.

Ráno nám babka každému chcela urobiť praženicu z dvadsiatich vajec a nechcela za nič na svete uveriť tomu, že päť je asi tak maximum, čo zjeme. Po raňajkách sme vyrazili do dediny. Ľudia už o nás vedeli a tak neboli žiadne problémy. Každý gazda nás počastoval pálenkou a zaviedol do stajne. Pri vstupe sme vždy, tak ako bolo miestnym zvykom, povedali „pozdrav Pánboh“ a až potom sa venovali koňom. Treba povedať, že v stajniach bol všade veľký poriadok a bolo vidieť, že o zvieratá je vždy výborne postarané. Kone boli vyčesané, vyhrebelcované, dobre kŕmené, kopytá vyleštené, poriadne podkuté, no radosť pozerať. Postupne sme získali prehľad o ponuke a aj o cenách a vybrali sme štyroch či piatich koníkov, ktorých sme chceli kúpiť a dohodli termín odvozu. Milan s Rudom dojednali cenu, popili sme oldomáš a s večerom sme sa pobrali ku babke prespať. Po oldomášoch sme už boli trochu pripití, ale s tým sme počítali a preto sme si dojednali ten nocľah v dedine. Babka nás veselo privítala a už aj varila čaj a ťahala fľašu s pálenkou. Len čo sme zasadli v kuchyni, pobrala sa zasa do komory a priniesla misu vajec. Tentokrát ich poctivo rátala a natĺkla ich do hrnca presne tridsať. V hrnci už bolo za varechu masti a cibuľa sa už pražila.

„Tak ako, pomôžete mi aj dnes tú večeru zamiešať?“, pýta sa babka. Rudo ihneď vyskočil spoza stola a oči sa mu len tak šibalsky zablysli.
„ Pravdaže, len choďte tie sliepky zaopatriť, my vám to pomiešame“.
A situácia zo včerajška sa opakovala. Len s tým malým rozdielom, že aj Rudo poctivo rátal a babke ich tentokrát pritĺkol do hrnca ďalších dvadsať. Babka sa vrátila z dvora, ukrojila si krajec chleba ako drevorubač a dala sa do jedla. Teraz však už boli tie prestávky v jedle dve, ale nakoniec zjedla všetko. Chvíľu sedela za stolom a akosi jej nebolo do reči. A pretože aj my sme boli dosť unavení, pobrali sme sa skoro spať. Ráno nás čakala zasa praženica. Naraňajkovali sme sa, zaplatili babke za nocľah a raňajky, pekne poďakovali a začali sa lúčiť.
„ Babka“, vraví Rudo, „o dva týždne si sem prídeme s nákladiakom pre kone. Môžeme tu u vás zasa prespať?“ Babka ostala akási nesvoja, oči sa jej čudne zaleskli a potom hovorí:
„Veď ja by aj rada, ale neviem, či ma ešte pri živote nájdete“.
„Ale babka, veď vy nás ešte všetkých prežijete. Vy máte zdravý koreň“, lichotili sme jej.
„Nuž, ja som si to myslela tiež, chlapci moji, ale poviem vám, že už to asi nie je to, čo to bývalo. Hovorila som vám, že už štrnásť rokov večeriam večer čo večer tridsať vajec a nikdy mi nič nebolo. A predvčerom a včera som ich len tak-tak zjedla a veruže mi bolo celú noc ťažko. Nuž čo, asi sa už skoro poberiem“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chvíľu sa nám chcelo smiať, chvíľu sme si vyčítali Rudov žart, ale nepriznali sme nič. Vtom Rudo strčil ruku do svojej tašky a vytiahol pollitrovú Becherovku, ktorú mali s Milanom „na cestu“ a hovorí:
„Babka, skúste užívať túto bylinkovú pálenku, tá vás isto uzdraví“.
O dva týždne išiel Rudo aj s Milanom nákladiakom po kone. U babky prespali jednu noc. Babka bola zdravá a veselá ako iskieročka a už zďaleka na nich kričala: „Ale tentokrát budete u mňa spať zadarmo, lebo tou pálenkou, čo ste mi dali, zachránili ste mi život. Teraz už zasa zjem svojich tridsať vajec ako nič.“
Babka mala doma na polici odloženú prázdnu fľašu od Becherovky a povedala, že si dala v meste kúpiť takú istú, lebo ak by prišla jej hodina, už len taká panská pálenka ju môže zachrániť.
A tak sme babku naučili piť pánsku pálenku v hodine najťažšej.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.