Trasa

Lehota nad Rimavicou – Kocižská dolina - Holubín - Selce - Holubín - Hrachovo

Na voľný Deň víťazstva nad fašizmom hlásia zamračené a prevažne upršané počasie. Ráno je v Banskej Bystrici síce zamračené, ale pri pohľade z okna na východ vidieť, že tam je o niečo krajšie. V Brezne a sedle Zbojská zas prší. Cestujúc sa rozhodujem nad dvomi lokalitami. Prvá je veľmi lákavá a je ňou Klenovská Poľana, kde to v máji vyzerá určite skvele. Druhou je juhozápadná časť tiahlej Revúckej vrchoviny medzi mestom Poltár, Kokavou nad Rimavicou a dedinou Hrachovo na východe. V Hnúšti je polooblačno. Radar a Aladin však avizujú zrážky, ktoré by mali v najbližších hodinách prísť. Preto sa nakoniec rozhodujem pre druhú, menej lákavú možnosť v okolí vrchu Holubín.

Po značenej trase bez značiek

Ráno parkujem v dedinke Lehota nad Rimavicou a neleniac vyrážam dedinou na juh. Všímam si, že značky nevidieť už tu. Trend pokračuje aj na lúkach nad dedinou. Zatiaľ je však orientácia jednoduchá a nie sú nejak potrebné. Stúpajúc sa otáčam za výhľadmi na dedinu, v ktorej som bol na jeseň minulého roka. Vtedy mi cestu na Sinec zahatal ťažko priechodný terén, ktorým som sa prebíjal dve hodiny až som to, krvavý od šípov a černičia, nakoniec vzdal.

Verím, že dnes to bude lepšie, aj keď si spomínam, že som o zarastených trasách v okolí Holubína na Hikingu čítal. Postupne sa dostávam do lesa v očakávaní „čo bude“. Lesná cesta je rozjazdená zvozom dreva. Akonáhle míňam miesto, kde sa chystalo drevo, terén sa výrazne mení a postupujem ťažšie priechodnou staršou lesnou cestou. Na jednom strome si všímam zvyšok starej značky. Občas „cestu“ mením radšej za les, pretože sa totálne stráca v černičí a listnatej mladine.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sledujúc terén si na mape všímam, že sa blížim do Kocižskej doliny. Nejaký kilometrík je však ešte predo mnou. Aj keď by som mal byť správne na trase, žiadne značky na stromoch nevidím.

Míňam ďalšiu totálne rozjazdenú lesnú cestu klesajúcu priamo do doliny. Jej volaniu odolávam, ale onedlho podľahnem druhej, vzdialenej asi 200 metrov. Po prvých desiatkach metrov tuším, že som urobil chybu a mal som ísť radšej lesom. Napriek tomu sa nevraciam a pokračujem pár sto metrov nepríjemnou blatistou cestou, po okrajoch ktorej je ťažko priechodná mladina.

Som rád, keď som v Kocižskej doline. Vydávam sa kúsok hore ňou. Po ľavej strane si všímam terén, ktorým by mala trasa viesť. Registrujem odbočku, ktorá bude pravdepodobne správna trasa. Mňa však láka zájsť o čosi vyššie k starej horárni. Kráčajúc dolinou vidím smerovky žltej trasy na mohutnom listnáči. Kontrolujúc okolie však na stromoch žiadne značky nevidím. Zrejme smerovky z roku 2011 zostali, ale značkovanie sa veľmi neobnovovalo. Takto aspoň znie moja hypotéza v nenavštevovanom kúte Slovenska.

Keďže som zatiaľ nikoho nestretol a nepredpokladám, že by sa to malo zmeniť, batoh si nechávam na kmeňoch skladu dreva. Pokračujem pár desiatok metrov ďalej. Najskôr miniem prvú chátrajúcu chatku a po chvíľke si všímam otvorenú hospodársku budovu so zatvorenou horárňou. Dalo by sa tu skryť alebo prespať. Priestory si prezerám, až kým nepočujem, že sa lesom pomaly, „na neutrále“ blíži auto. Keďže mám batoh so všetkými osobnými vecami pri ceste, svižne pobehnem smerom tam, aby mi ho nebodaj nezobrali. Tipujem, že sú to poľovníci alebo lesníci a že sa, vidiac môj stredne veľký batoh s výbavou do dažďa, pri mne určite zvedavo zastavia s otázkou, či nie som pytliak? Auto však zastavuje asi 50 metrov ďalej a mne dochádza, že to môže byť práve naopak. Najpravdepodobnejšie to však boli drevorubači, keďže sa o pol hodinku začne z doliny ozývať motorová píla.

K Kocižskej doliny do Seliec

Potom stúpam jednou lesnou cestou k lazu pod Žufinou. To si však len myslím, pretože sa mi nezdá skon cesty. Viem, že sa začínam stáčať nesprávnym smerom. Preto sa pár minút vraciam a cez les sa dostávam k správnej ceste.

Na samote pod Žufinou je pusto. Čo ma však poteší, je nádherné prostredie, ktoré sledujem z hrebeňa. Na druhej strane sa otvára Žiarska dolina nad Selcami. Krajšie pohľady sú však na lúčku nad samotou skraja obrastenú brezami. To všetko na pozadí mohutného Sinca. Počasie sa napodiv zlepšilo a mierne ľutujem, že som nešiel na Klenovskú Poľanu. Neutečie mi a radšej si tak užívam nádherné a pokojné miesto.

Po pokochaní sa prechádzam nevýrazným vrcholnom Žufiny, ktoré tvorí spolovice les a spolovice horské lúky. Sú v sviežozelenom májovom vydaní skutočne parádne. Zo sedla začínam stúpať na Holubín, ktorý je zas napoly zalesnený starým lesom a napoly tvorený starším rúbaniskom, umožňujúcim výhľady na sever až severovýchod. Tentokrát si vychutnávam najmä severné, k rozložitému Sincu, Slopovu a Dielu nad Ďubákovom. V oblačnosti je ukrytý Klenovský Vepor a Železná brána.

Malá prestávka je za mnou a klesám chodníčkom po modrej trase do Seliec. Na stromoch vidieť konečne značky a terén je bezproblémový. Je poznať, že značky neboli pár posledných rokov obnovené. Po hodinke klesania sa dostávam do ústia viacerých dolín nad obcou Selce. Čoskoro som v dedine. Oddávna som sem túžil prísť, pretože rovnomenná, ale o čosi známejšia a väčšia obec leží vedľa môjho rodiska v Bystrickom podolí.

V sviatočné predpoludnie tú vládne pokojná atmosféra. V dedine ma zaujme malá zvonica a bezvežový evanjelický klasicistický kostol z 1809. V centre obce je len slabý mobilný signál, čo si všímam počas oddychu v malom parčíku. Nedá sa mi prihlásiť ani na mobilný internet. Celkom sa tomu čudujem, keďže nie som hlboko v doline a južným smerom sú len pahorky a roviny Juhoslovenskej kotliny. Dedinka si tak zachováva „virtuálny pokoj“.

Holubín - Hrachovo

Hodinka opätovného stúpania na Holubín je za mnou a tentokrát sa venujem viac severovýchodnému horizontu, kde si všímam charakteristický Kohút. Čoskoro sa vnáram do lesa a po pár desiatkach metrov tuším, že nemám dobrý smer. To sa potvrdí a vraciam sa na zarastenú cestu, ktorej stav sa postupne zlepšuje. Predo mnou by mali byť horské lúky. Všímam si cez les presakujúcu oblohu. Z lesnej cesty, ktorá naberá nesprávny kurz odbáčam do spolovice zarasteného terénu. Dochádzam mi, že ide o zarastajúce horské lúky. Sú dosť ďaleko v horách a poľovníkom, ktorí tu majú dva posedy sa asi neoplatí ich vykášať. Inak je odtiaľto pekný výhľad najmä na Sinec a Kohút v diaľke.

Nasleduje dlhší úsek lesom, ktorým prebehnem celkom rýchlo pozorne sledujúc akurát slabšie značenie. Utvrdzujem sa v názore, že na trase nebolo viac rokov obnovené značenie. Terén je však prehľadný a už sa teším na samotu s čudesným názvom Zvarina.

Tam ma prekvapí udržiavaná chalúpka, asi sto metrov od trasy. Keďže takéto objekty zbožňujem, neváham sa tam priblížiť cez krkolomné pole neorané obrastené kadečím. Blízke okolie chalúpky je však pokosené a vidieť, že má svojich pravidelných návštevníkov. Vládne tu neuveriteľný pokoj a ticho. „Vedel by som sa tu vykvasiť na pár dní a nocí,“ pomyslím si.

Zostáva mi zostúpiť tiahlym svahom do dediny Hrachovo. Už z diaľky trčí veža dedinského kostola. V dedinke si krátko pozriem pekný renesančný kaštieľ a fičím na zástavku netušiac, že ma čakajú ešte menšie peripetie s dopravou.

Dva autobusy uvedené na internete, ale už nie na rozpise spojov na zastávke, nejdú. Ponáhľal som sa teda zbytočne. Do Rimavskej Bane sa nakoniec presuniem vlakom. Lístok si pre istotu kúpim cez mobil spomínajúc na „drahé Šahy“. Na záver ma čakajú ešte dva kilometre asfaltkou do Lehoty nad Rimavicou. Pred pochodom si však ešte krátko pozriem staré pivnice v Rimavskej Bani.

Záver

Neznáme končiny juhozápadu Revúckej vrchoviny sa ukázali ako skvelý tip najmä pre vyznávačov ľudoprázdnych a tichých končín. Podľa mňa sa zabudnutý kúsok krajiny určite oplatí navštíviť. Príroda v ňom svojou krásou nezaostáva v ničom za známejšími miestami. Odporúčal by som najmä samotu pod vrchom Žurina, výhľady z Holubína a chalúpku v lokalite Zvarina.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek