Po menších teplotných výkyvoch sa na víkend krásne vyčasilo a my sme sa vybrali na „prespávačku“ do Malých Karpát. Keďže som išla v spoločnosti dvoch fotografov, bolo jasné, že cieľom výpravy bude pekné miesto na fotenie západu Slnka.

Trasa

Lošonec, časť Majdan - Slepý vrch - Godova skala - Zabité - Jelenec - Sklená huta - Majdan

Svoju cestu sme začali na parkovisku Majdan, odkiaľ sme sa vyštverali najkratšou a najstrmšou trasou hore, okolo Kŕču do Orešianskeho sedla. V tejto oblasti bol les ešte len v začiatkoch kvitnutia. Až mi prišlo neuveriteľné, ako som sa mohla o dva týždne skôr prechádzať medzi samými kvetmi. Tu bola zem stále pokrytá zabudnutým lístím z minulej jesene a len miestami pomedzi ne vykúkali drobné lístky medvedieho cesnaku.

Obraz sa však začal pomaly meniť, len čo sme sa priblížili k sedlu. Stadiaľ sme prešli cez Slepý vrch poklusom na Dubník. Rýchla kontrola stavu zelene, pre budúce fotenie cesnaku v západe a hneď sme sa aj vracali na Slepý. Počasie bolo naozaj krásne, aj keď výhľad nebol až taký čistý a diaľky boli zahalené jemným oparom. My sme si však vychutnávali zeleň pod nohami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkej prestávke sme sa vybrali na Bolehlav, kde prišla zásadná otázka: „Denisa, bola si už na Godovej skale?“ A záporná odpoveď rozhodla o smerovaní našej cesty. Dostať sa tam však nebolo jednoduché. Okolo množstvo uzučkých, snáď len zverou a pár domácimi používaných cestičiek. A všade samé kry. Tu sme sa rozpŕchli do priestoru a hľadali sme si stopu, cestu, ktorá by nás zaviedla na vytúžený kopec.

Po menších útrapách sme ju konečne našli. Skalný útvar, sčasti pokrytý machom, okolo krásne staré stromy a ten výhľad. Nechcelo sa nám odtiaľ odísť. S roztiahnutými zreničkami sme ako malé deti pozorovali každý detail miestnej prírody a myslím, že všetci sme aspoň na chvíľu chceli zastaviť čas, nech tu môžeme zostať. Čas sa ale ohýbať nedá, a keďže hodiny nemilosrdne pripomínali, že je najvyšší čas vyraziť, ak chceme byť do západu na Jelenci, musela som chlapov trochu popohnať.

Čakali nás ešte nejaké kilometre, a tak sme sa museli s Godovou skalou na čas rozlúčiť. Znovu sme sa trochu pomotali v zelenom bludisku, až sme konečne natrafili na širokú cestu. Ešte nás čakala zastávka na Zabitom, kde sme dočapovali vodu a šup ho pekne v rýchlosti výšľap na Jelenec. Tempo sme nahodili slušné, a tak sme na kopec prišli s pekným predstihom. Výhľad však po fotografickej stránke sklamal. Západ Slnka totiž neukázal plnú svoju krásu a hry farieb sa teda nekonali. I tak bolo čo obdivovať, na čom sa kochať. Chlapi si predsa len porobili nejaké fotky a už po západe sme to dotiahli na lúčku, kde sme sa pekne na noc zložili pri ohníku.

Za prvý deň sme mali v nohách 20 kilometrov a kopec pozitívnej energie načerpanej z lesa, a tak sa nie je čo čudovať, že sa mi tak dobre zaspávalo. Len keby v noci vietor neotravoval. Ale aj vďaka nemu som sa zobudila asi o druhej ráno a naskytol sa mi krásny pohľad na mliečnu dráhu. Takého výhľady človek doma v posteli nemá. A tak som plnými dúškami vychutnávala, hltala očami, až sa nakoniec opäť zavreli a už som prírodu videla len v snoch.

Na druhý deň ráno nás čakal len návrat dolu. Po krátkom ohriatí sa pri rannom ohníku, sme sa vybrali z Jelenca rovno na modrú značku, po rázcestie Sklená huta. Cestou dolu to išlo dosť rýchlo, a tak sa les mihal okolo nás a kopce sme (za mňa so zármutkom) nechávali za sebou. Z rázcestia sme sa vydali po cykloceste, okolo rybníkov a vychutnávali si posledné pohľady. Poslednú zeleň našich krásnych kopcov. Ešte pred chvíľou sme na Jelenci počúvali ranný štebot vtákov. O 11 kilometrov neskôr sa lúčime s lesmi na parkovisku.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek