Horná Lehota

Letnú dovolenku sme strávili v podhorskej dedinke Horná Lehota, ktorá sa nachádza uprostred malebnej prírody pod hrebeňom Nízkych Tatier v nadmorskej výške 640 m. Obec je známa tým, že sa tu narodil, pôsobil a našiel svoj posledný odpočinok Samo Chalupka. Chodil rád do prírody, najmä na vrch s príznačným názvom Hrádok. Hrádok navštívila tiež česká spisovateľka Božena Němcová spolu so Samom Chalupkom v roku 1856.

Ubytovali sme sa v útulnom domčeku s rozľahlou záhradkou u milej pani. Miesto, ktoré poskytuje pokoj a človek si tu oddýchne od rušného veľkomesta. Je veľkou výhodou, že na potulky chotárom nie ste viazaný na žiadny dopravný prostriedok. Priamo z domčeka sme sa vybrali na prechádzku za spoznávaním hornolehotského chotára a jeho prírodných krás.

Hľadanie stratených svetov

Dostali sme sa dolu do dediny okolo nádherného kostolíka sv. Michala, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Nachádza sa tu katolícky cintorín a pôvodná rímskokatolícka škola. Miestnym chodníkom cez Závoz sme kráčali na koniec dediny a pokračovali sme lesným chodníčkom. Z lesa sme sa dostali na lúku, na ktorej bola náučná tabuľa Hľadanie stratených svetov Cestou k „Železnému“ Hrádku informujúca o lokalite Hrádok. Nachádza sa tu drevená lavička a ohnisko na opekanie. Zastavili sme sa na príjemnom mieste a kochali sme sa výhľadmi na Nízke Tatry. Vybrali sme sa hore lúkou, z ktorej sme sa dostali do lesa. Otvorili sa nám výhľady na Hrádok a dolu pod nami bola dolina potoka Hnusnô.

Hnusnô

Z lesného príjemného chodníčka sme prechádzali cez potôčik Hnusnô. Dostali sme sa na asfaltovú cestu dolinky, z ktorej sme odbočili a začali stúpať lesným chodníčkom zaujímavou úžinou, kde tečie potichučky vodička. Prechádzali sme popri machom pokrytých skalných hradbách niekdajšieho hradiska. Po chvíľke sme vyšli na lúčku zarastenú mladými jarabinami, vysokou trávou s pestrofarebnými kvietkami a voňavými bylinkami. Chodník bol blatistý a šmykľavý po dažďoch. Ponorili sme sa do lesného chrámu, začalo jemne mrholiť a nám to vôbec neprekážalo. Videli sme lesnatý kopec Svibová, najvyšší z tunajších kopcov. Pekným kľukatiacim sa lesným chodníkom sme stúpali strmo nahor. Obdivovali sme tajomný divoký les s množstvom popadaného mŕtveho dreva a machovými skalami, prírodné zátišia mohutných stromov s hrubými kmeňmi. Chodník pravdepodobne nie je moc navštevovaný a preto tu nájdete pokoj a kľud. Naplno si tu vychutnáte ticho prírody.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrádok

Na vrchole Hrádku sa nachádza náučná tabuľa, z ktorej sa dozviete zaujímavosti o archeologickej lokalite. Pri výskume sa tu objavili bronzové a železné ihlice na spínanie odevu, bronzové náramky, unikátna halštatská keramika zdobená odtlačkom špirály, bronzový náramok, vzácna bronzová ihlica s tromi prstencami.

Vrchol kopca pripomína pralesné zákutie. Obdivovali sme mohutné buky polámané vetrom, ležiace na zemi, stojace stromy ako strážcovia dávnych čias vrcholu hory. Pomedzi konáre a zelené listy sme uvideli vrcholy končiarov Nízkych Tatier, Skalky a Baby. Pod nami boli svahy prudké a skalnaté. Svetelné lúče osvetľovali lesné divočinové zákutia. Pekné miesto s nádychom histórie.

Naspäť cez Vŕšky

Vrátili sme sa rovnakou cestou na asfaltovú cestu a chceli sme si ešte pozrieť lúky pod Hrádkom. Pokračovali sme hore dolinou, z ktorej sme odbočili doprava a miernym stúpaním sme sa ocitli na rozľahlej lúke, kde sa nachádzalo pár chatiek a mali sme odtiaľto pekný pohľad na Hrádok. Cesta vedie ďalej do strediska Tále, ale to sme už nemali v pláne, a tak sme sa vrátili naspäť do doliny Hnusnô. Kráčali sme popri hučiacom potoku a vdychovali do pľúc svieži horský vzduch. Z doliny sme pokračovali výstupom do mierneho kopca popri bylinkových rastlinkách. Dostali sme sa na lúky na Vŕškoch, kde sa pásli ovečky. Ukázali sa nám prekrásne výhľady na okolité horstvá. Po príjemnej prechádzke sme si pochutili na dobrom jedle v útulnej reštaurácií Lucia v Podbrezovej.

Poobede sme si urobili prechádzku miestnym chodníkom s názvom Prdimuchov chodník. Dostali sme sa ku kaplnke, ktorá bola namaľovaná bielou farbou. Užívali sme si výhľady na krajinársky úchvatné scenérie lúk, vrchov. Prechodom cez vysokú trávu sme navštívili fiktívny hrob Prdimuchu. Nachádza sa tu tabuľka označujúca legendu a veľký balvan.

Legenda o upírovi Prdimuchovi

„Kedysi dávno žil v týchto horách veľmi divný človek. S nikým iným sa veľmi neráčil, nikoho nemal rád a jeho tiež ľudia nemohli vystáť. Kravy mlieko stratili, keď popri nich prešiel, ovce pokriveli, psy zavýjali. Ľudia sa ho proste báli a strašne smrdel ako psí prd, v ktorom aj muche kapú. Preto to meno – Prdimucha. Mal aj ženu, bola to čarodejnica, volala sa Fonfa a žila v jaskyni pod Hrádkom. Až tá prišla na to, že je démon, ktorý sa po nociach na vlka premieňal a dobytok po okolí kradol. V hore ho pritlačil strom, ktorý blesk vyvrátil. Napriek tomu, že ho pripučilo, ani kvapka krvi z neho nevytiekla. Ľudia ho pochovali medzi Lehotami a na hrob dali kameň s krížom, ktorý dali vysvätiť. Na tom mieste nikdy nič nenarástlo.“

Na lavičke sme posedeli a kochali sa výhľadmi na dedinku s kostolíkmi, lúky, rozhľadňu Horné Lazy. Cestičkou vedúcou dolu do dediny medzi peknými stromami a kríkmi sa nám ukázali výhľady na evanjelický cintorín, v ktorom sa nachádza hrob Sama Chalupku, v pozadí sa vypínal Hrádok. Od nízkotatranskej Poľany prišla silná búrka s prudkým lejakom. Z balkóna sme sledovali búrkové svetelné a hromové predstavenie v podaní prírody.

V obci Horná lehota sa dňa 5. 8. 2023 konalo podujatie s názvom Upírska svetlá noc spojená s prehliadkou keltskej izby a vyriešenie záhady upírskej izby.

Po búrke sme navštívili Keltskú izbu – Kelti na Horehroní, v ktorej sme si prečítali zaujímavé informácie o sídle Keltov na Horehroní v archeologickej lokalite Hrádok. Nachádzajú sa tu aj archeologické nálezy.

Na prvom poschodí sa nachádza Izba upíra Prdimuchu so strašidelnými motívmi, pavučinami a cez tajomnú skriňu sme sa dostali do upírskej miestnosti spojenej s miestnou legendou o jedinom upírovi, ktorý sa na území Slovenska vyskytoval. Ľudia verili, že duch démona so sivou tvárou, červenými očami a dlhými špicatými zubami vyčnievajúcimi spopod pier stále drieme v močiaroch na pomedzí dvoch dedín – Dolnej a Hornej Lehoty.

Pri škole sa nachádzali stánky a predstavenia v štýle upíra. Na podvečernej prechádzke na malebných lúkach sme obdivovali prevaľujúce sa hmly. Bol to príjemne strávený deň a teším sa na ďalšie spoznávanie prírodných krás, ktoré sú ukryté v malebnom hornolehotskom chotári.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek