Trasa

Vernár, lyžiarske stredisko Studničky – Morna – Predná hoľa a späť

Na parkovisko pri lyžiarskom stredisku prichádzam po pol roku od svojej prvej návštevy. Teplomer ukazuje -17 °C a keďže naposledy sme odtiaľ odchádzali pri +27 °C, vychádza to na neuveriteľný 44-stupňový rozdiel (slovom štyridsať štyri). Tomu hovorím odlišné podmienky! Značka ma vedie dnom doliny Mlynná, pri rovnomennom smerovníku prekračuje potok Mlynica (osviežiť sa v ňom mi dnes ani nenapadne) a začína sa výstup. O chvíľu som na okraji zjazdovky, kde sa rozbieha príprava svahu na lyžiarsku sezónu. Pri hornom konci vleku značka opúšťa ruchy civilizácie a začína pravý pokoj zimnej prírody.

Výstup je tiahly, ale nie veľmi strmý. Počiatočné obavy z množstva snehu sa ukazujú ako oprávnené. Aj keď od posledného sneženia uplynul určite viac ako týždeň, chodník nie je nikým prešliapaný. Takmer naisto by to znamenalo koniec dnešnej túry, nebyť nejakej dobrej skialpovej duše, ktorá to pred časom prešla na lyžiach. Vytvoril sa tým dostatočne spevnený chodníček, po ktorom sa dá rozumne stúpať. Stačí však krok vedľa a som v hlbšom snehu, kde to trvá o dosť dlhšie a túru by som za bieleho dňa jednoducho nestihol.

Stúpanie vedie krásnymi horskými lúkami prestriedanými skupinkami ihličnanov. Pravdepodobne bývalé pasienky. Za mnou sa otvárajú stále lepšie a krajšie pohľady na okolité východoslovenské horstvá – hneď blízko Slovenský raj, za ním Volovské vrchy, o čosi vedľa Levočské vrchy a na obzore Branisko. Údolia medzi nimi sú vyplnené inverznou oblačnosťou, z krajiny nie je vidieť nič. O to viac vyniknú hory. Vyzerá to na dokonalú zimnú túričku, situácia sa však začína komplikovať pri rázcestníku Morna.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na tabuľke je údaj 15 minút do cieľa, v realite 45 minút. Dôvod – zhutnenie od lyží nepostačuje, začínam sa prebárať do snehu. Spočiatku mierne, no na vrcholových čistinkách je to už seriózne trápenie. Nebyť tak blízko, otáčam sa. Je tu pol metra prašanu, ktorý však leží na čučoriedí a to ho dvíha o ďalších 20 cm. Ale hlavne – na vrchu je tvrdá škrupina hrubá tak 2 - 3 cm, ktorá ma nepustí len tak jednoducho vpred. Musím dvihnúť nohu, koleno k brade, ekvivalent stúpnutia na jedálenský stôl a prenesením celej hmotnosti to takto prelamovať. Snehová škrupina sa prelomí náhle, bez varovania, čiže človek neustále musí vyrovnávať pád. Na každom jednom kroku. Vládnu hnusné podmienky.

Nakoniec sa prebojujem k výhľadovej skalke s tabuľou. Výhľady sú tu obmedzené na úzky pás obzoru, ktorý sa len tesne nachádza nad okolitými smrekmi. No v dnešnom vzduchu sú pekne viditeľné všetky relevantné tatranské i fatranské vrchy. Keď opadne únava, rozhodujem sa ešte zájsť k polomu, odkiaľ je vidieť trochu krajiny pod Prednou hoľou. Je to kúsok lesom, takže to nie je natoľko namáhavé, ako na čistinách. Námaha sa oplatila, zimné výhľady sa mi páčili.

Cestou späť sa vraciam po svojich stopách, ide to o čosi ľahšie. Na vrcholovú skalku sa vyštverám ešte raz, len aby som videl, že svetlo na okolitých horách začína dostávať mäkší odtieň – neklamný znak, že jeden z najkratších dní roka už nepotrvá dlho. Boj so snehom na vrcholových čistinách je takmer rovnako ťažký ako cestou sem, no len čo vojdem medzi stromy, je to o poznanie lepšie. A od rázcestníka Morna je to príjemná zimná prechádzka.

Aj tak by som však dal pol záhrady a najmladšiu dcéru za jeden pár lyží, terén je na to ako stvorený. Namiesto dvojhodinového kráčania sa len pozvoľna zosúvať dole – krásna predstava. Avšak po svojich je zase viac času poobdivovať zmeny v okolitej krajine. Ešte pred lyžiarskym svahom sa vnáram do sivej hmly oblakov, na ktoré som pred hodinou pozeral zhora. K autu prichádzam v dostatočnom svetle aj vďaka skráteniu si cesty po zjazdovke zhutnenej pásmi ratrakov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek