Túra

Po zelenej na Gašparovú

28. 04. 2008
Naraziť na zrušenú turistickú značku má vždy čosi do seba. Čosi tajomné, otázky bez odpovedí. Odkiaľ išla? Kade? Kam? Kedy? Prečo už patrí minulosti? Otázok pribúda. Doma podniknúť útok na šuplík s mapami, vyhrabať z neho tie najstaršie, Malé Karpaty 1:100 000, mapa, kde je všetko blízko. Po neúspechu prichádza na rad Google, otázky a neodpovede. A zase nič. Zvedavosť vzrastá, vznikajú teórie, dohady, úvahy. A potom príde sobota, deň, kedy možno bez výčitiek svedomia zbaliť ruksak, obuť vibramy a pustiť sa po stopách záhady. Prijmite pozvanie na virtuálnu exkurziu na vrch Gašparová v Malých Karpatoch.

Túlavé geocacherské topánky nás nedávno zaviedli do okolia Perneku, na miesta, ktoré sme i napriek viacerým túram v tunajšom okolí vôbec nepoznali. A boli to práve tieto túlavé, a väčšinou riadne špinavé topánky, ktoré nás priviedli na zelenú turistickú značku... Na zelenú turistickú značku na mieste, kde podľa mapy poriadne nie je ani cesta. V hlave začal úradovať chrobáčisko ako hrom, takže sme na ďalší víkend naplánovali túru práve sem.
Podľa skromne prepracovaných domnienok mala „naša“ zelená viesť z Perneku cez Gašparovú na Konské hlavy. Dôvod jej zrušenia sme si tiež poľahky domysleli, keďže má podľa nás ísť zľahka cez Vojenský obvod Záhorie...

Keďže sme si chceli pozrieť dolinu Rozgabského potoka, zaparkovali sme hneď za Pernekom na nie veľmi sympatickom „parkovisku“ s protitankovými zábranami z druhej svetovej vojny a pustili sa, plní elánu, hore údolím. Hneď na začiatku vyrastá rezidencia Pernecký hrad (alebo skôr Pernek Castle, dnes sú anglické názvy v móde), jeden z moderných mnohoštýlových domov, datovaný do konca minulého storočia, ktorý počas svojej nedlhej existencie prešiel viacerými úpravami v rôznych stavebných slohoch a ešte stále mení svoju tvár. Pred ním je verejne prístupná studnička, kde práve akýsi človek pobehoval s plnými a prázdnymi bandaskami medzi studničkou a autom a škrečkoval si vodu „na horšie časy“. Po chvíľke chôdze sme zas minuli pomerne veľké opekacie miesto s viacerými stolmi a jednou futbalovou bránkou. Aby nebola cesta jednotvárna, čoskoro sme zahliadli šipôčku (vyrobenú domorodcami) oznamujúcu blízkosť studničky „Beňove studienky“. Ide vlastne o akúsi bezodnú kaluž, z ktorej neustále vyteká voda. Okrem erárneho plastového pohárika, ktorý môže prísť celkom vhod, sa okolie hemžilo kadečím viac či menej plastovým. Škoda pekného miesta. Po nedlhom šliapaní sa v diaľke začala črtať ďalšia domorodecká šípka. To už sme ale míňali rôzne „rochniská“ lesnej zveri, ktoré boli nápadito doplnené postriežkami. Po priblížení sa k šípke sme rozoznali pozvanie na „drink“. Kúsok nad cestou je ďalšia bezodná kaluž, tentokrát až s dvoma erárnymi pohármi a bez plastovej výzdoby. Za zákrutkou zas prekvapí Pištova búda, poľovnícky prístrešok s vonkajším ohniskom, kde sa dá za dažďa schovať, prípadne aj prespať.

Po chvíli sa zjavuje križovatka, odbáčame doľava a na strome nás víta rozstrieľané upozornenie, ktoré má svoje najlepšie roky už dávno za sebou, a oznamuje nám, že vstupujeme do vojenského objektu a že vstup je len na povolenie. Nešpekulovali sme dlho a povolenie sme si udelili (vedeli sme, že vojenský obvod iba „lízneme“). Pri predošlom pokuse sme sa na toto isté miesto dostali z opačnej strany, od perneckých Troch krížov, spoza vrchu Jastrabník, bez toho, aby sme nejaký Vojenský obvod vôbec zaregistrovali... (Nechcem týmto nikoho nabádať na porušovanie pravidiel. Myslím, že každý je dospelý je sám zodpovedný za svoje rozhodnutia, preto je len a len na ňom, ako sa zachová. Ak sa však rozhodne pokračovať, je to na vlastnú zodpovednosť.)

Pokračovali sme popri potoku peknou takmer lúčkou hore a na stromoch sme začali stretávať zelené značky. Niektoré od svojho vzniku už výrazne podrástli. Ktovie, kde sú teraz ľudia, na ktorých sa pozerali a ktorí sa pozerali na ne...
Na križovatkách alebo iných nejasných miestach sme sa spoliehali na intuíciu a tiež mapu, ktorá výnimočne celkom sedela. Na sedielku medzi Gašparovou a Klokočinami sme stretli asfaltovú cestu, konkrétne jej koniec alebo akési otočisko. Tú veru nečakala ani naša mapa. I napriek tomu sme sa na ňu znova spoľahli a pustili sa smerom na vrchol Gašparovej... a trafili sme. Viedol tam len nenápadný chodníček, žatiaľ čo na Klokočiny riadne vyjazdená cesta od motorizovaných „spoluturistov“.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Neviem síce, nakoľko možno hovoriť o vrchole, keďže cesta na Konské hlavy pokračuje po hrebeni zásadne hore kopcom, maximálne ešte po rovine... V každom prípadne sme si ho stanovili na prvom vrcholo-podozrivom mieste. Stromy v okolí cesty boli ešte mladé, takže zelené značky sa tento úsek nekonali (pravdepodobne skončili v drevárskych závodoch). Z nášho vrcholu sa za zopár „vyplznutými“ stromami črtal pekný výhľad na Čmelok, Pezinskú Babu a Veľkú Homoľu. Klasicky vrcholovo sme sa poprezliekali (do kopca to, hlavne pod ruksakom, dobre kúri), pofotili, dotankovali tekutiny a pustili sa do hľadania ďalšej cesty.

Zanovito sme sa držali hrebeňa, zatiaľ čo cestička sa miestami objavovala, inokedy zanikala. Pod nohy sa plietli popínavé pichľavé rastliny, tie, ktoré dorástli vyššie, atakovali aj všetky ostatné časti tela, občas mi chceli uchmatnúť statív... Na prvý pohľad idylická lúčka s vysokou suchou teplopôsobivou trávou na hrebeni sa v lete určite premení na kvalitný pichliačový hájik, s trochou šťastia chutne černicový. V duchu som sa neustále tešila, ako mi je dobre, že nie je leto a nemám kraťase a sandálky. To by bol iný boj...

Postupne sa stromčeky zväčšili, pichliačov ubudlo a značiek pribudlo. Či už zelených, alebo rozstrieľaných vojenskoobvodových vrastených do stromov. Po chvíli sme narazili na veľké rúbanisko aj s križovatkou a, samozrejme, znova bez značiek. Zas sme dali na intuíciu a mapy a vybrali sa po širokom hrebeni do dlhej lesnej aleje. Na stromoch sa ako mávnutím čarovného prútika vyrojili zelené značky, pekne zachované, neveľmi prerastené (asi išlo o pomaly rastúce stromy)... ako z iného sveta. Zrazu sa objavila zelená šípka doľava, smer Konské hlavy, a v neďalekom strome vrastené ukazovatele (a pod stromom škodovácka zásterka z auta). Nevedela som doteraz, že stromy sú až tak výrazne ukazovateľo- a tabuľožravé... Z jedného sa dala vyčítať už len časť časového údaja, z druhého zas domyslieť Pernek. Najkrajšie však bolo, že ukazovali smer, ktorým nešla cesta. Tá pokračovala rovno.

Takýto detail však poctivých hľadačov sotva odradí. Intuitívne sme si to razili lesom, čas od času kdesi zahliadli zelenú značku (z čoho mi vychádza, že to s našou intuíciou nebude najhoršie) a zrazu sa našli na lúčke z dvoma pňami uprostred a prenosnou (hoci nie zrovna vreckovou) značkou hranice vojenského objektu. Zelenú sme zasa raz stratili, no zato našli viacero prenosných hraníc (žeby dynamická hranica?). Postupne začali pribúdať aj akési hraničné kamene, nejaké biele stĺpiky s červenou čiapočkou... len zelená nikde. Už sme boli na Konských hlavách, takže trafiť existujúcu červenú nebol výrazný problém.

Pri ukazovateli sme skúšali nájsť nejakú stopu po zelenej, obiehali sme okolité stromy, pátravo skúmali les... a objavili sme, že červená kedysi odbočovala (smerom od Pezinskej Baby) doprava na vrch Konské hlavy a ďalej sa nedala vypátrať, keďže les s pribúdajúcimi metrami akoby zázračne mladne. Pri pohľade do mapy sme neboli oveľa múdrejší. Okrem alternatívy cez Hrubý vrch si skutočne neviem predstaviť, kade mohla viesť ďalej.

Po preskúmaní stromov sme sa pustili po červenej smerom na Pezinskú babu, cez vyrúbanú lúčku sme sa pretransformovali na modrú, vypili si čajík pri novej chatke na veľkej zjazdovke (zamknutá latrína bola celkom úsmevná) a dogúľali sa až na parkovisko, ktoré bolo trošku prázdnejšie, než v zime :)

Cestou sme chceli zdolať geocache pri jednej z perneckých antimónových baní, preto sme pozreli do mapy a našli akúsi tenučkú cestičku vedúcu takmer priamo ku nej. Hoci odbočku na cestičôčku sme nenašli, po intuitívnych úspechoch sme sa pustili dole kopcom na predpokladanom mieste a šinuli si to viac či menej schodným terénom. Postupne sme pochopili, že hľadať cestu je zbytočné. Putovanie začali „spríjemňovať“ mladé bučky, ktoré sa neskutočne rady zamotávali do statívu. Pretraverzovali sme pekný kus, kým bučky ustúpili. Za ten čas by sme po modrej zbehli dole, ten kúsok ku keške by sme sa vrátili a asi by sme ju už mali aj nájdenú. Takto sme sa ešte stále plazili hlbokým lístím kamsi. Ku podivu sa to „kamsi“ postupne pretransformovávalo na cestu, až sme sa na ňu napokon naozaj dostali. Pri zliezaní som tuším dokonca trafila cestičku, ktorú sme hľadali ešte na vrchu. Končila v najbližších kríkoch...

Po lesnom slalome už potočná a blatová cesta bola úplným rajom na zemi. Kešku sme napokon tiež našli, viac-menej intuitívne, prv, než sa GPS stihla spamätať. Cestou údolím sme sa postupne pripojili na modrú značku, minuli starý bazén, ktorý fungoval až tri roky, jeden „výčap“ s hrdzavou vodou a po populárnom závere po hlavnej ceste sme nakoniec našli aj naše približovadlo. Pri protitankových zábranách.

Po prieskumnej expedícii a napísaní článku sa mi vďaka FeriBa-ovi dostala do rúk zaujímavá mapa, ktorá veľa vecí vysvetľuje, veľa domnienok potvrdzuje a veľa tiež vyvracia. Ak by mal niekto záujem o lepšie rozlíšenie priloženej turistickej mapy z roku 1922, môžem poslať e-mailom.

Fórum 19 príspevkov
Po zelenej na Gašparovú 30/03/13 14:30 19 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie Hovorí sa, že jedna túra plodí ďalšiu. Asi je to aj tento prípad. Z vyhliadky v Zabudišovej ma zaujal zalesnený hornatý terén za údolím Ivančického potoka. Zostalo mi aj niekoľko restov, čo som pri putovaní NCH ponad Bošácku … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Biele Karpaty
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez ... » viac včera Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac 14/06/21 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články autora
 
Túra Ostrov Krk – cez sedlo Lipica na Veliki Hlam Mrgary sú mimoriadne fotogenickým turistickým lákadlom ostrova Krk. Kým zo vzduchu pôsobia kamenné ohrady pre ovce v tvare kvetu priam magicky, ich návšteva môže byť sklamaním. Pár kamenných múrov, občas rozpadnutých, občas … » celý článok 05/05/21 Jitka Švarcová Svet
Túra Vyhliadkový okruh nad Veľkým Borovým Veľké Borové je malý milý koniec sveta. Hoci je v mysliach mnohých nerozlučne späté s neďalekými dolinami Prosieckou a Kvačianskou, v jeho okolí je mnoho ďalších nádherných miest. ... » viac 22/04/21 Jitka Švarcová Oravská vrchovina
Túra Roháčske plesá s náročným dieťaťom Hovorí sa, že zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia. A keďže sme zúfalo chceli ísť aspoň na Roháčske plesá aj s naším zúfalo netrpezlivým dieťaťom, ktoré neuznáva dlhé ... » viac 18/03/21 Jitka Švarcová Západné Tatry
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Po zelenej na Gašparovú 30/03/13 14:30 19 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 648 m n. m.
    • min: 300 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 348 m
    • klesanie: 348 m
  • Vzdialenosť
    • 14 km
  • Náročnosť
    • 1
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 01.05.2008
  • Štart trasy
    • šírka: 48.36206 ° SŠ
      dĺžka: 17.15804 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.36206 ° SŠ
      dĺžka: 17.15804 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • doma
  • Voda
    • Beňove studienky, studnička pri Pištovej búde, chata Korenný vrch a bufety na Pezinskej Babe
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • auto, autobus z Bratislavy, Malaciek, Pezinku...
1.28 (0.71)