„Len poďte ďalej, vody je dosť“, pozýval ho gazda. Zhodil batoh z pliec, pretiahol si unavený chrbát a vytiahol fľašu na vodu a aj malý ešus. Vľúdne sa rozprával s gazdom o tom, odkiaľ ide a kam má namierené a tiež o tom, či nemá strach chodiť sám a či sa nebojí medveďov. Poznal tie otázky a odpovedal na ne už veľa krát.
Takmer na dúšok vypil aspoň pol litra chladnej vody zo studne a naplnil si fľašu a aj malý ešus do ruky. Pes takmer stále vyvádzal, besnel na reťazi a okolo jeho búdy bol vyšliapaný chodník tam, kam až ho reťaz pustila. Chlapec sa chvíľu pozeral na psa a potom sa spýtal gazdu. „Pohrýzol by?"
„Neviem“, povedal gazda, „ešte nikdy sme ho nepustili z reťaze“.
„A koľko rokov je už na tej reťazi“?
„Štyri či päť, bohvie“.
Chlapec chvíľu pozeral na psa, znovu sa napil vody, poďakoval a začal sa baliť. Pes spozornel a chlapec poznal, že jeho brechot sa zmenil.
„A kde budete spať?" spýtal sa gazda.
„Hen hore, niekde pod lesom“.
„Tak to choďte tuto cez dvor a hore humnom. Načo by ste to obchádzali."
Chlapec sa poďakoval, hodil si batoh na plecia a už aj stúpal záhradou a humnom k hrebeňu. Potom sa otočil a zakričal na gazdu:
„Možno tu zostanem ešte jeden deň. Môžem si zasa prísť pre vodu“?
„Príďte, kedy len chcete. A ak by sme neboli doma, tak choďte humnom a naberte si sám. A aj bránka je stále otvorená."

Chlapec vystúpal na hrebeň a potom pokračoval ešte pár minút chodníkom, až našiel miesto, kde mohol zostať na noc. Táborisko asi používali miestni mládenci na opekačky. Bolo tu zopár zaostrených prútov a ohnisko obložené kameňmi. Zhodil batoh, vybalil veci, spacák zapol do celty a potiahol ho pod strom. Potom vbehol do lesa a o chvíľu sa vrátil s náručou dreva na oheň. Založil si malý ohník, ktorý takmer vôbec nedymil a uvaril si čaj. Vytiahol si zvyšok chleba a čosi k tomu a mlčky jedol. Čaj bol sladký ako med a spolu s chlebom ho začal hriať v žalúdku a vracať mu energiu. Po chvíli sa pristihol, že si niečo pospevuje, a aj keď nevedel, čo to vlastne je, pobavilo ho to a začal sa usmievať a vnímať, ako je mu dobre.
Slnko už bolo hlboko za hradbou kopcov na druhej strane širokého údolia, ale on ešte chvíľu posedel pri ohni, potom sa so vzdychnutím vyzul, vyzliekol a vtiahol sa do spacáku. Vánok stúpajúci od dediny mu priniesol ťažký zápach kráv a vôňu sena. Tu a tam sa ozvalo zabučanie, zarinčanie reťaze, či brechot a chlapec už napoly usínajúc si spomenul na psa z gazdovstva. Myslel na jeho údel, na jeho život na reťazi a bolo mu ho ľúto. A potom sa už len stratil vo svojich myšlienkach a teplo spacáku mu bolo uspávankou.

Ráno sa zobudil dosť neskoro. Z dediny dolu pod ním už bolo počuť vrčanie traktorov, zvonce kráv, kikiríkanie kohútov a vysoký zvuk cirkulárky. Pokojne sa obliekol, spacák len tak preložil na tretinu a spolu s batohom ukryl do lesa. Potom sa spustil dolu k dedine. Schádzal tou istou cestou, ktorou včera vystúpil a ani nie o desať minút stál v opustenom dvore, kde si včera nabral vodu. Pes naňho zúrivo brechal, ale on nedbal. Dom bol opustený. Vyzliekol sa, nabral si plný kýbeľ vody a pomocou plechového hrnčeka sa takmer celý poumýval. Napokon zobral kýbeľ a z bezpečnej vzdialenosti nalial vodu do plechovej misky a hrabľami ju pristrčil naspäť psovi. Pes sa hltavo napil, ale stále naňho ceril zuby. Chlapec sa pomaly obliekal a pritom sa zhováral so psom. Hovoril mu o tom, že ho ľutuje a hovoril mu tiež o tom, že by mu prial lepší život bez reťaze a starej práchnivej búdy. A hovoril mu aj o voľnosti, o lúkach a lesoch, o túlaní sa a ešte o tom, že aj on je sám. Potom chlapec vyšiel prednou bránkou zo dvora a schádzal dedinou.

V miestnom obchodíku už bolo živo. Kúpil si tam veľký guľatý a voňavý chlieb s popraskanou chrumkavou kôrkou, pár paštét, syr a tatranky a vypil si pred obchodom s miestnymi chlapmi jedno pivko z fľaše. Chvíľu sa s nimi zmierlivo zhováral, potom sa pobral nazad a ulamujúc si lačno kúsky z voňavého chrumkavého chlebíka vošiel zasa do dvora. Pes síce zabrechal, ale zúrivosť už bola preč. Chlapec si sadol na studňu, lámal si z bochníka chleba a sem-tam hodil aj psovi. Keď sa nasýtil, naplnil si fľašu vodou a pobral sa hore humnom naspäť. Na táborisku zašiel do húštiny, schoval chlieb a ostatné jedlo do batoha a vytiahol mapu. Dva kopce so skalnatými bralami sa mu celkom pozdávali a tak si len strčil do vrecka tatranku, poriadne sa napil a už aj stúpal lesnou cestou kamsi do hory.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O pol druhej hodiny už sedel na vrchu hory a krajinu a širokú dolinu aj s dedinou mal pod sebou. Chvíľu si všetko pozorne obzeral, cloniac si dlaňami oči, nadšene vnímal krásu, ľúbeznosť a pokoj krajiny, a potom mu obedňajšie slnko prinieslo driemoty a on sa bezstarostne schúlil do vyhriatej trávy medzi skalami a zaspal.
Zobudil sa asi o dve hodiny. Najprv bol trochu zmätený, ale napokon sa pomaly prebral a usmievajúc sa začal schádzať dolu. V tábore vypil takmer na dúšok pol fľaše vody a uvedomil si, že ešte pred večerom si bude musieť ísť znovu nabrať vodu na zajtra. Nazbieral si drevo na oheň a keď už mal všetko pripravené na večer, zobral zasa fľašu a ešus a zostúpil do dediny.
Gazda už bol doma. Privítal ho ako starého známeho a pustil sa s ním do reči. Chlapec si obzeral psa, ktorý už nebrechal, ale aj tak naňho pozeral ako na votrelca. Keď si nabral vodu, rozlúčil sa s gazdom, pozrel zasa na psa a humnom vyšiel k lesu.

Večer prišiel rýchlo a chlapec sedel sám pri ohni a myslel na psa. Keď sa mu minulo drevo a oheň sa vtiahol do popola, vliezol zasa do spacáku a pozeral si oblohu plnú hviezd. Premýšľal o iných svetoch, o krásach, ktoré možno tam niekde v diaľkach krúžia okolo nás a rozmýšľal aj o tom, či je vlastne šťastný, alebo nie. Lenže spánok neprichádzal a jeho myšlienky sa zasa začali točiť okolo psa. Ešte chvíľu ležal a potom zrazu rozopol spacák, rýchlo vstal, natiahol si nohavice a topánky a tmou sa spúšťal do gazdovského dvora. Snažil sa nerobiť hluk, lebo dedina už spala, ale pes ho zacítil a začal brechať.
„Prestaň“, povedal, a pes ho spoznal a naozaj prestal. Bez rozmýšľania a bez strachu pristúpil ku psovi, rýchle mu rozopol obojok, vypustil ho a obojok zasa zapol. Pes sa bez hluku stratil v tme, tam, kam ho už dlhé roky ťahali tie neznáme zvuky a pachy a chlapec sa mlčky pobral nazad do tábora. Na táborisku zaliezol do spacáka a takmer ihneď zaspal.

Zobudil ho akýsi dotyk pri nohách a keď zdvihol hlavu, uvidel psa, ako stojí vedľa neho. Zľahka capol rukou do spacáku a mäkko povedal: „Ľahni“. Pes si mu poslušne ľahol k nohám a telom sa mu oprel o spacák. Netrvalo dlho a pri kolenách pocítil jeho teplo. Uvedomil si, že vlastne ani nevie, ako sa pes volá a tak mu v duchu dával mená. Po chvíli zistil, že ak to má byť riadny pes, tak isto musí mať meno, v ktorom je „R“. Nevedel prečo, ale jednoducho to tak cítil a preto to považoval za správne.

Keď sa ráno zobudil, pes stále ležal pri ňom a len prižmúrenými očami ho sledoval. „Tak čo, Ringo“, povedal chlapec a ani nevedel, kde to meno vzal, „pôjdeš so mnou“? Pes párkrát pleskol chvostom o zem a chlapec vedel, že je rozhodnuté. Odrezal dva krajce chleba, natrel ich akousi paštétou a jeden lámal a hádzal psovi. Keď sa najedli, chlapec si zbalil veci do batohu a hodil si ho na chrbát. Pes stál pred ním na chodníku, hlavou otočený k nemu a bolo jasné, že sa smeje. Chlapec sa ešte raz pozrel na táborisko a potom povedal psovi: „Tak poďme, Ringo.“ Pes sa pustil pred ním po chodníčku, ako keby celý život nerobil nič iné, iba vodil svojho pána a chlapec vedel, že už nebude s batohom sám. A tak spolu išli ďalej krajinou, chlapec a pes.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.