Jedného pekného letného dňa, niekedy v polovici augusta, prišli na Chatu na Magure traja turisti. Prišli z hrebeňa a ich slnkom spálené tváre a najmenej týždňové strnisko na nich svedčili o tom, že majú za sebou poriadnu časť slovenských hôr. Bolo už takmer šesť hodín večer a oni, plní elánu a rozosmiati, vrazili do chaty, okamžite vyduli po dve pivá a spýtali sa, či mám pre nich nocľah. Priznám sa, že som bol prekvapený, pretože bolo jasné ako deň, že tí chlapci mali zo sebou spacáky a aj stan. Na chate vtedy prespávalo len málo turistov a tak miesta bolo až až. Hneď som im ponúkol možnosť spať vo vlastnom spacáku za polovičnú cenu a oni to s nadšením prijali.

„Pán chatár“, hovoria mi, „a čo by ste nám mohli urobiť na večeru?“
„Nuž chlapci“, hovorím ja, „nemáme stálych hostí, a tak nevaríme, ale nejaká klobása, či hemendex sa vždy nájde, hladní nebudete“. Chalani akosi smutne pozreli na seba, a potom hovoria:
„Viete, pán chatár, my sme už deväť dní na ceste a zajtra končíme. Len zbehneme do Vrútok, sadneme na vlak a o dve hodiny sme doma. V pohode by sme to ešte stihli aj dnes. Ale nechceme. Veď nevieme, kedy sa zasa takto stretneme, kamarátime od detstva a vždy raz do roka si urobíme takúto spoločnú vandrovku. A tak tento dnešný večer máme taký rozlúčkový. Že si trochu posedíme, trošku si vypijeme, pokecáme a tak. A aj že si dobre zajeme. A viete čo? Za celých deväť dní putovania po Slovensku sme ani raz nenarazili na bryndzové halušky. A my ich tak milujeme. Celý čas sme sa tešili, ako si dáme, a teraz prídeme domov a halušky si asi budeme musieť zasa uvariť až doma.“
Jój, veľmi ma to zamrzelo, že Slovensko za deväť dní neponúklo týmto chlapcom to najlepšie, čo v gastronómii má a tak vravím:
„Chlapci, a čo keby som vám tie halušky uvaril? Veď iných hostí nemám, a ja aj moja žena máme halušky tiež veľmi radi, tak čo? Ak vydržíte, o chvíľu sú hotové. Dnes mi priviezli čerstvú bryndzu, zemiakov, múky a slaninky mám dosť, tak ako, počkáte?“

Poviem vám, že som mal dojem, že som tým chlapcom vrátil zmysel života.
Ihneď sme to spečatili jednou horcovou a ja som sa pobral do kuchyne. Manželka nás počúvala a tak už bol hrniec s vodou na variči, nachystané zemiaky na bielenie a pripravená slanina na krájanie. „Tak poďme na to“, hovorí, „tí chalani o tom tak rozprávajú, že mi tečú sliny ako Pavlovovmu psovi.“ A tak sme sa pustili do varenia. A zrazu niekto ,ťuk, ťuk, ťuk na dvere do kuchyne.
„ Poďte dnu“, kričím. Všetci traja sa vtiahli do kuchyne a hovoria:
„Pán chatár, my sa trochu hanbíme, ale my by sme vás chceli poprosiť, aby ste nám urobili najmenej dvojitú dávku. Viete, vy nás nepoznáte, ale až uvidíte, čo zožerieme, tak pochopíte. A zvlášť teraz, po deviatich dňoch putovania“.
„Chlapci“, vravím ja, „ urobím vám aj trojitú dávku, len to bude dlhšie trvať, tak musíte vydržať.“
„No to asi nevydržíme. A čo keby sme vám pomohli, viete, my by sme ani netrvali na nejakých dávkach, len si odvážte suroviny, uvarte nám to, vy si zoberiete, koľko vám hrdlo ráči a my ostatné určite zjeme.“

A tak sme aj urobili. Chalani sadli v kuchyni k zemiakom a čistili ostošesť. Až som ich musel zabrzdiť. Potom som vytiahol moju z NDR pašovanú Kartoffelreibermaschine a zemiaky boli narajbané ako blesk. Ja som zatiaľ krájal slaninu a chalani ma povzbudzovali: „Len smelo, pán chatár, všetko zaplatíme, len smelo“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O chvíľu to v kuchyni voňalo ako na najlepšom salaši. Každý z chlapcov dostal okoštovať vzorku slaniny a podľa toho, ako gúľali očami a slastne vzdychali, bolo jasné, že vzorky sú schválené. Slaninka sa pražila, cesto na halušky bolo namiešané, bryndza bola ako zamat, hladučká, voňavá, jemne nakyslá, no jednoducho rozprávka. Len jedno ma miatlo. Podľa objemu surovín to bola dávka tak aspoň pre pätnásť osôb. Ale nehovoril som nič, veď na horách je všetko možné. O chvíľu už voda vrela a ja som začal hádzať halušky do vody a uvarené vyberať a hádzať do takého smaltovaného (akoby) lavórika, čo mu hovoríme „vajdlin“. Namiešali sme do toho bryndzu, poliali masťou z vypečenej slaniny a nakoniec posypali chrumkavou slaninkou. Chlapci už prestali rozprávať a len prehĺtali a iba ten najodolnejší vraví:
„ No, naberte si pre vás a potom si zoberieme my.“
Tak sme si riadne nabrali a oni vravia:
„ Pán chatár, vari nám ani nemusíte dávať taniere, len nám prosím vás dajte lyžice.“

A potom to začalo. Halušky vo „vajdlíne“ si položili na stoličku, sadli si okolo a začali jesť. Nuž jesť, ako sa to zoberie. Priatelia moji, verte či nie, ale päť až šesť kíl halušiek, a to naozaj nekecám, bolo preč asi tak za tri minúty. Oni to vôbec nehrýzli. Lyžice sa mihali vzduchom, chalani vzdychali blahom, krútili sa, kývali na seba hlavami, usmievali sa od šťastia a hladina halušiek klesala, akoby otvorili dno na nádrži. Chvíľu sa ešte snažili oškriabať smalt z bokov nádoby, než pochopili, že je koniec a potom sa s povzdychnutím opreli dozadu do stoličiek a usmievajúc sa ako výhercovia lotérie hľadeli na seba, šťastní a spokojní ako malé decká na Vianoce. S manželkou sme sa potichučky pochechtávali, nechtiac porušiť atmosféru tohto pre nás jedinečného zážitku, a neverili sme vlastným očiam. Chlapci vyzerali, ako keď had zhltne futbalovú loptu. Brušiská naduté, tváre červené a telo ochabnuté. Nechali sme ich pár minút sedieť v kľude a bolo vidieť, že sú nám za tú chvíľu pokoja vďační.

„Mamička moja“, povedal prvý, čo bol pri zmysloch.
„Život je úžasný“, povedal druhý.
„A oddá sa ho žiť“, povedal tretí.
Potom sa s láskou v očiach otočili ku nám a povedali:
„ Ďakujeme, naozaj veľmi pekne ďakujeme“, a ja dodnes viem, že mi od tej doby nikto tak vrúcne a naozaj nepoďakoval.

Chlapci sa pomaličky zodvihli zo stoličiek, vygúľali sa z kuchyne pred chatu, vyvalili sa do trávy a pol hodiny s nimi nebola reč. Nuž a potom to už bola klasika. Začali sme spomínať, hľadať spoločné miesta ktoré sme navštívili, spoločných známych, pivo tieklo potokom a horcová spoľahlivo kontrovala. Nakoniec som vytiahol gitaru a o tretej sme išli kolektívne, ako najlepší priatelia, spať.

Ráno sme si dali spoločné pivko, popravkovú horcovú a sľúbili si večné priateľstvo, no a bohužiaľ naveky sa rozlúčili. Tak to už v živote býva. Ale verím, že tak ako ja, aj oni dodnes spomínajú na chatára, ktorý im uvaril kopec výborných halušiek a s ktorým prežili na Magure krásny, posledný večer vandrovky, na ktorý sa nezabúda.

Pozn.autora: Tohtoročné Majstrovstvá sveta vo varení a jedení bryndzových halušiek v Tureckej sa konajú v sobotu 31. 5.

Autor fotografie: Dušan Trstenský

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.