Prví účastníci zájazdu nastupujú do mikrobusu v Prievidzi v utorok podvečer. Na cestu, asi 1300 km dlhú, vyrážame pár minút po 18. hod. a po ceste ešte naberáme ďalších cestovateľov. Pri prechode cez Rakúsko nepríjemne prší a každému asi napadla myšlienka, ako to bude vyzerať v Taliansku. Predpoveď pre našu cieľovú oblasť sľubuje pekné počasie, bude skutočne tak?

Na druhý deň sme okolo 14. hod. dorazili konečne do cieľa, na horské parkovisko nad strediskom Prati di Tivo (1600 m). Apeniny nás privítali trochu menej vľúdnym počasím, všetko bolo v oblakoch. Po krátkej prestávke na občerstvenie, zbalenie potrebných vecí a výstroje na ferratu sme začali výstup na chatu. Cestou míňame voľne pohodené, pasúce sa, divé kone v blízkosti ruiny nejakej chaty. Tu je aj preto prvá neplánovaná foto prestávka. Po vyšantení sa s fotoaparátom pokračujeme ďalej chodníkom, spočiatku trávnatou planinou, až stanicu lanovky. Tu sa už aj ráz krajiny začína meniť. Dostávame sa do časti, ktorá už viacej pripomína skalnaté veľhory. Tie nám budú robiť spoločnosť najbližšie dni. Chodník sa kadejako kľukatí pomedzi skaly a postupne sa približujeme ku chate. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa vylepšuje aj počasie a začína to vyzerať, že predsa bude aj pekne. Po asi dvoch hodinách dorazíme na chatu Rifugio Franchetti, kde máme dohodnuté ubytovanie na najbližšie tri noci.

Kedže sme mali na chate dohodnutú aj stravu (cena polpenzie sa bola pre členov OEAV 21 Eur, nečlen mal až 30 Eur) tak sme si večer vychutnávali niečo, čo pripomínalo dve pečeňovky v črievku s nejakou kukuričnou kašou. Poliate to bolo s niečím na spôsob paradajkovej omáčky. Každá večera pozostávala ešte z polievky a na záver ako posledný chod bol vždy koláč. Samozrejmosťou bol krčah s vodou. Bolo celkom zaujímavé, že k druhému jedlu vždy chatár doniesol aj za košík chleba. Ten by sme ale skôr boli využili k polievke.

Corno Grande 2912 m

Ráno sa zobúdzame do krásneho slnečného dňa. Po raňajkách sa začína prvá túra. Náš dnešný cieľ je najvyšší vrch Apenín Corno Grande a poobede via ferrata na Corno Picolo. Trasa začína stúpaním do sedla nad chatou a prechádza cez jedno z mnohých snehových polí, ktoré sa tu ešte pomerne často vyskytujú. Pred tým, ako začneme prechádzať prvý sneh, dostávame ešte rýchlokurz, čo robiť s cepínom, keby sme sa náhodou vybrali firnoviskom nedobrovoľne smerom dolu. Zo sedla je nádherný výhľad do širokého okolia, dlho sa tu ale nezdržíme a pokračujeme chodníkom na Corno Grande, ktorý sa kľukatí čiastočne cez skalné suťovisko. Na jednom krátkom úseku je cesta zabezpečená pomocou natiahnutých fixných lán, miestami je treba použiť na lezenie ruky. Po prekonaní tohto úseku sa dostávame pred jedno, pomerne ešte zmrznuté, snehové pole. Chodník by mal pokračovať na jeho druhej strane, ale padlo rozhodnutie, že toto pole budeme obchádzať vrchom. Bolo preto potrebné vystúpať niekoľko metrov po skalnej sutine, až nad úroveň snehového poľa a tam po skalných platniach obísť sneh. Suť je, ako sa dalo očakávať, miestami trochu pohyblivá, ale zakrátko sa dostaneme nad úroveň snehu. Ako poistku Maťo natiahol lano, ktoré nakoniec nabolo potrebné, ale bolo aspoň psychickou podporou. Po prekonaní tohoto úseku nasleduje prevažne chodecký terén, miešaný s krátkymi lezeckými úsekmi až na hrebeň. Na vrchol Corno Grande sme dorazili za krásneho slnečného počasia a nádherného výhľadu do okolia. V nižších polohách sa prevaľovali oblaky, čo dotváralo zaujímavú prírodnú scenériu, po ľavej strane z prevaľujúcej sa hmly občas vykukla bivakovacia chatka. Nastal čas na relax, obednú prestávku a opaľovanie vo výške 2912 m nad morom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Corno Picolo (via ferrata) 2655 m

Po asi hodine sa vraciame rovnakou cestou späť do sedla nad chatou, kde sa začína druhá túra tohoto dňa. Namierené máme na Corno Picolo. Na vrchol Corno Piccolo je možné ísť dvoma spôsobmi, jedna trasa vedie klasickým turistickým chodníkom a druhá cez via ferratu Danesi. Ako výstupovú cestu máme v pláne použiť práve ferratu, ale na jej začiatok sa dostaneme až po kratšom klesnutí zo sedla, na opačnú stranu, ako bola chata. Začiatok ferraty (vybudovanej roku 1926) označuje mosadzná tabuľa. Spočiatku chodecký terén sa rýchlo zmenil na čiastočné lezenie po skale. Po asi 15 min. sme už na začiatku istených úsekov ferraty. Prvé metre sú vedené oceľovým rebríkom s fixným lanom. Po ich prechode je už celá ferrata vedená skalou a miestami istená lanom. Bolo celkom zaujímavé pozorovať to, že niekedy boli laná na takých úsekoch, kde by ich ani nebolo treba, ale na takých, kde by sa zišli, už neboli.

Pred tým, ako sme sa dostali na hrebeň, bolo treba prejsť cez jeden skalný komín, ten sa dal prekonať len bez batohu na chrbte, lebo bol pomerne úzky. Ferrata je miestami vedená trochu viac exponovanými úsekmi, ale ponúka nádherné výhľady, hlavne smerom na chatu. Opačná strana bola už zase viac v oblakoch, ktoré sa poobede vyskytovali v hojnejšom počte ako doobeda. Všetci sme asi po hodinke úspešne dorazili až na vrchol Corno Piccolo. Po krátkej prestávke a vychutnávaní krásneho výhľadu na vzdialenosť asi 10 až 20 metrov v oblakoch sme "zahájili" zostup a návrat na chatu. Ako zostupovú trasu používame druhú možnú cestu na vrchol, v podobe turistického chodníka. Terén je už prevažne chodecký, ale s vylepšením ako prechod ďalšieho skalného komína alebo pár snehových polí. Miestami pozvoľne klesá, ale vzápätí stratené metre naberáme lezením strmo po skale hore. Na záver nás už čakal len bonus v podobe výstupu do sedla nad chatou po chodníku plnom skalnej sute, ktorej je tu miestami celkom dosť.

Koniec dňa na chate

Záver dňa sme už strávili posedávaním na chate a vychutnávaním večere, ktorú pripravil chatár. Tentokrát sme mali zemiakovú kašu s vypraženým údeným syrom. Polievka bola podobná ako v prvý deň, nejaká kombinácia krúpov a fazule. Bola ale veľmi chutná, na záver ako posledný chod bol samozrejme koláčik. Po večeri sme ešte posedávali v jedálni chaty. Chata bola úplne prázdna a tak sme mali celkom príjemnú súkromnú atmosféru.