„Boro“, začala po úvodných vetách, „dúfam, že prídeš. Vieš, potrebovala by som s niečím poradiť. Chodíš ešte po horách?“
„Pravdaže chodím. Ale hádam si nezačala chodiť aj ty. Pokiaľ si pamätám, tak tvoj Stano chodí tiež a tak ak potrebuješ niečo vedieť, tak sa ho spýtaj. “
„Vieš, to je práve ono, že nemôžem. Ja som totiž už tri roky vdova.“
Zamrazilo ma to, lebo jej manžela som dobre poznal. Na niektorých stretávkach sa zúčastňovali aj polovičky našich spolužiakov a práve tam som Stana stretol a zoznámil sa s ním. Vo chvíľach, keď si moje spolužiačky s nadšením ukazovali fotky detí, kde dominovali hlavne tlsté riťky a škuľavé očká, a neskôr aj fotky vnúčat s tým istým motívom, no a híkali nad novinkami, ktoré v podstate nikoho nezaujímali, my sme si popíjali červené vínko a rozprávali si o našich potulkách. Stano bol vždy samotár. Chlap ako hora. Meter deväťdesiatpäť a vyše stodesať kíl živej váhy, ale povahou - dobráčisko od kosti. S Terkou mali dohodu, že jeden týždeň v roku sa môže vybrať aj s batohom na túlačku a užiť si svoje milované hory do sýtosti. Okrem toho sa mu občas podarilo dostať von aj na nejaký ten víkend, zvlášť po tom, ako sa im narodil a povyrástol ich jediný syn Peťo a Stano ho začal na víkendy brávať so sebou. Terka sa vždy tomu len smiala a tajne mi povedala : „Boro, mne sa domov vždy vráti úplne nový chlap a ja si bez neho rovnako ako on bezvadne odpočiniem. A Peťkovi sa to na horách tiež veľmi páči.“
Syn Peťko si neskôr našiel svoju partiu a Stano chodil, tak ako roky predtým, sám a sám.
„Terka“, vravím trochu v šoku, „ to mi je naozaj veľmi ľúto, veď vieš, že sme so Stanom boli podobné krvné skupiny. Ale samozrejme, ak ti budem vedieť pomôcť, tak pomôžem. Tak vrav, čo je vo veci?“
„Boro, o tom sa porozprávame až na stretávke, dobre? Vieš, po telefóne to dosť dobre nejde“.

A tak sme sa aj dohovorili. Stretávka prebiehala tak, ako po iné roky, len sme boli o päť rokov starší, hoci všetci sme sa navzájom uisťovali, že „ty si sa človeče vôbec nezmenil (-a), ty vôbec nestarneš.“ Okolo deviatej večer Terka na mňa mávla, ospravedlnila nás obidvoch pred spolužiakmi a my sme stiahli sa do kúta k malému stolu.
„Tak čo, ty tulák“, začala Terka, „stále sa túlaš?“ Oči sa jej začali akosi priveľmi ligotať a aj mne bolo dosť ťažko u srdca.
„Pokiaľ mi budú nohy slúžiť, potiaľ to budem skúšať. Je to pre mňa ten najlepší oddych, veď vieš ako mám rád hory.“
„Viem, čoby som nevedela, aj Stano to vždy takto hovoril. On by tiež chodil, ale čo už. Vieš Boro, ale ja ti chcem niečo iné povedať a aj ukázať. Stano, keď chodil von, tak ti mal taký zvyk, že si z každej túlačky priniesol domov kus skaly. Raz to bol malý kamienok, inokedy väčší, ale preňho vždy čímsi výnimočný. Vravel nám, že to si so sebou priniesol kúsok toho kraja, po ktorom sa túlal. Nerobil si žiadnu kartotéku, to nie a ani popis, vôbec nič, úplne mu stačilo, že má tie skaly vo veľkej uhorkovej fľaši vo svojej pracovni. Keď sme sa mu smiali nad tým jeho súkromným kameňolomom, tak nám hovoril: „To je moje malé kondenzované Slovensko.“

„Pekný zvyk“, hovorím, „škoda, že to nenapadlo aj mňa. Tiež už by som mal doma nejakú tú fľašu kameňov.“
„Lenže Boro“, pokračuje Terka, „stalo sa niečo nečakané. Vieš, Peťo, náš syn, sa ešte neoženil a stále býva so mnou. Občas si privedie nejakú tú lásku a občas spia u nás jeho kamaráti. A raz si tiež priviedol nocľažníka, bývalého kamaráta z vysokej a keď nás Peťo predstavoval, tak povedal, že je to geológ a nedávno sa vrátil z trojročného pracovného pobytu v Rusku. A tak si sedíme v Stanovej, vlastne teraz už Peťovej pracovni a počúvame jeho príbehy z Ruska, keď tu zrazu Peťo vstal, zobral Stanovu fľašu s kameňmi a hovorí kamarátovi: "Pozri, Laci, toto sú tie kamene, čo otec nanosil z celého Slovenska. Rozprával som ti o nich. Laco zobral fľašu do rúk a začal ju otáčať a pritom pomenoval takmer každú skalu, čo tam bola. A potom zrazu prestal, pozrel sa na nás a povedal: „Môžem to vysypať? Chcel by som sa lepšie pozrieť na jeden kameň.“

„Skočila som do kuchyne pre staré noviny a Laco opatrne vysypal kamene na papier. Potom jeden zobral do ruky a požiadal Peťa o nejaký „šrubovák“ alebo iný ostrejší nástroj. Podal mi vybraný kameň a vraj, aby som ho poťažkala. Na svoju veľkosť bol naozaj ťažký. Laco si zobral kameň späť do ruky, párkrát zabral doň „šrubovákom“ a zrazu mi podal do ruky krásnu hrudku zlata. Boro, nekecám, fakt, ale čo, veď sa pozri sám.“
Siahla rukou do kabelky, vytiahla zaviazanú vreckovku a podala mi ju. Keď som ju rozviazal, leskol sa tam na mňa pravý nuget, prvý a posledný nuget môjho života. Pozeral som sa ako vo sne.
„Terka, dočerta, koľko váži?“
„Má 39 gramov. Pekný kúsok, čo? Rýdze zlato s 94 %-nou čistotou a s troškou striebra. To nám zistil Laco.“
„Dobre, Terka, ale čo už ti ja s tým pomôžem?"
„Boro, ty si kedysi chcel ísť na geológiu, však?“
„Terka, ale to zostalo iba u priania, veď vieš, že som sa tam nedostal.“
„Viem, viem, ale možno by si mi vedel poradiť, kde mohol Stano to zlato nájsť. Mňa to netrápi, Boro, naozaj nie, ale Peťo. Celé dni sedí v mapách a v knihách o geológii a mineralógii, o histórii baníctva a o inom nevraví, len o zlate.“
„Terka, ja si len pamätám, že Stano často hovoril o Rudohorí. Že je to jeho zamilované pohorie a tak. Lenže Rudohorie, moja milá, sa ťahá od Košíc až po Zvolen, ba až po Kremnicu, je to plné histórie baníctva. Je to tam samá opustená baňa a šachta a čo viem, tak sa tam ťažili takmer všetky kovy nevynímajúc zlato. Ale Rudohorie, to ti je veru obrovská rozloha. Pokiaľ si pamätám, tak Stano sa túlal, kadiaľ chcel. A ako vravíš, zdvihol zo zeme, čo videl. Veď ani on sám nevedel, čo má vo fľaši.“

„Boro, ale je tu ešte niečo iné. Keď sa Stano zabil, tak po čase som sa pustila do jeho pracovne. Vieš, ako to je? Stana nám nikto nevráti a tak bol čas upratať jeho pracovňu. Čo bolo zaujímavé, odložiť, zbytočnosti vyhodiť a tak. A tam som objavila Stanov denník, či ako to nazvať. Po každom vandri si napísal taký „výcuc“ z toho, kadiaľ chodil a čo sa mu páčilo a kde prespal a s kým sa stretol a tak. Nikdy som o tom nevedela a to som si myslela, že Stana poznám. Veď sa pozri“, povedala a vytiahla z kabelky silnejší zošit, husto popísaný trošku rozhádzaným škrabopisom.
Stanove poznámky boli naozaj stručné, ale dali sa z nich vyčítať trasy, po ktorých chodil. Listoval som zošitom a vedel som, že je to márne. Stano sa naozaj pohyboval zväčša po Rudohorí a podľa zápisov ho prešiel veľa krát krížom-krážom. Ale boli tam aj Nízke Tatry, Orava, obidve Fatry a iné pohoria. Niektoré trasy som poznal, iné nie. Boli tam spomínané doliny, o ktorých som nikdy nepočul, boli tam zmienky o dedinkách či skôr osadách a samotách, kde prespal, o ľuďoch, ktorých stretol a spoznal, ale nikde nič o mineráloch a podobne.
„Terka, obávam sa, že ti nepomôžem. S týmto by ti nepomohol nikto. Ale prečo sa neobrátiš na toho Peťovho kamaráta? Možno, že by on mohol niečo vedieť.“
„Ten už je zasa na tri roky v Rusku či v Mongolsku. A potom, myslím si, že by sa Peťovi vysmial a vieš Boro, Peťo sa celý zmenil a je dosť čudný.“
„Žeby zlatá horúčka“, zasmial som sa. „Ako na Klondiku“.
Terka pokrčila plecami, zabalila nuget a Stanov denník a pobrali sme sa späť za spoločnosťou.

Myslel som, že celá záležitosť týmto skončila a po čase som na celú vec takmer zabudol. Až v roku 2005 sme mali ďalšiu stretávku a tam som sa s Terkou zasa stretol. Takmer som ju nepoznal. Bola vychudnutá, zostarnutá a život akoby z nej vyprchol. Priznala sa, že sa musela veľmi premáhať k tomu, aby tentokrát prišla a povedala tiež, že má problémy, s ktorými nás však nebude zaťažovať, skôr dúfa, že sa ich v našej spoločnosti aspoň na chvíľu zbaví a príde na iné myšlienky. Všetkých nás to veľmi mrzelo a tak keď mi večer povedala, že by chcela so mnou chvíľu hovoriť, mohol som sa potrhať ochotou.
“Pamätáš si náš rozhovor pre piatimi rokmi? Ten o zlate.“
„Pamätám, akoby nie“, vravím, „tak ako to dopadlo?“
„Boro“, povedala trpko, „dopadlo to tak zle, že ani horšie to dopadnúť nemohlo. Veď práve to je to, čo ma trápi.“
„Terka, hádam si nezačala hľadať zlato?“
„Ja nie, ale Peťo. Vieš, ani nie po roku od poslednej stretávky sa Peťo oženil. Poviem pravdu, musel sa. Dievča to bolo celkom fajn, ale postupne začala mať veľké nároky a Peťo, hoci zarábal celkom pekne, nestačil s platom na jej požiadavky. A tak sa jej raz zveril o tom zlate. Darina, tak sa volala, začala do Peťa zabŕdať, že keby to zlato našiel, mohli by byť bohatí a také somariny a stále chcela, aby si našiel nejaké výnosnejšie zamestnanie. A keď Peťo nechcel opustiť svoje prácu, tak jedného dňa opustila ona jeho. Jednoducho sa zbalila a odišla aj s deckom späť k rodičom. Peťo sa s tým nemohol zmieriť a začal piť. A potom raz prišiel domov, v taške zbalené veci z práce a povedal mi, že dal výpoveď a bude robiť niečo iné. A že ho to už aj tak nebavilo a že nechce zostarnúť v kancelárii ako nejaký potkan. Ešte pár dní sa potĺkal po meste a po krčmách a potom som raz prišla domov z práce a na stole ma čakal jeho list. Vraj aby som sa nehnevala, lebo mi zobral z úspor asi desať tisíc korún, Stanov denník a svoje vybavenie na hory a že ide hľadať otcove zlato. A že mi všetko do koruny vráti. Bol preč asi štyri mesiace a ja som sa každý večer triasla strachom oňho, lebo som nemala vôbec žiadne správy o tom, či žije a kde je. Keď sa zasa objavil doma, nepoznala som ho. Bol zarastený, všivavý, vychudnutý, smradľavý a totálne prepitý. Hotová troska. Nič z toho, čo mal na sebe, som sa ani nepokúšala vyprať. Jednoducho som to vyhodila a nakúpila som mu nové veci. Doma vydržal asi tri týždne, trochu sa vykŕmil a zmizol zasa. A s ním aj ďalších desať tisíc. Boro, z môjho Peťa sa stal bezdomovec a notorik. Doma sa objavuje raz za pol roka a keď ho vidím, ako chátra, tak zomieram spolu s ním. A vieš, čo mi hovorí vždy, keď príde domov? Hovorí: "?Mama, neboj sa, raz ti všetko vrátim, len čo nájdem to zlato. Lenže Boro, on už ani žiadne zlato nehľadá. Zaplatila som si takého detektíva a ten mi zistil, že prespáva s nejakou bandou kdesi v starej tehelni. A chodí po okolí po krčmách a všetkým ukazuje Stanov denník a rozpráva im, že tam má trasu ku zlatej bani. Ja ti Boro už ani plakať nevládzem. Prekliate zlato.“

Ešte chvíľu sme spolu sedeli a ja som cítil tú Terkinu hlbokú bolesť a smútok nad osudom jej syna. A nevedel som jej vôbec, ba ani trošku pomôcť. A tak sme spolu mlčali a vedeli, že kdesi ďaleko niekto zmárnil svoj mladý život pre kúsok fiktívneho zlata.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]