Zo spoločnej debaty vyšli nasledovné podmienky: Trasa nesmie byť dlhá, denné etapy nesmú prekročiť 15 km (odporučených bolo len 12 km), prevýšenie podľa možnosti minimálne, dostatok krčiem s dobrým pivom na trase a v prípade špatného počasia možnosť prespania na nejakej chate či penzióne. Taktiež tam musí byť možnosť stravovania počas pochodu a dlhšie vzdialenosti sa musia prekonávať autobusom alebo vlakom. A tak sa zrodila akcia s názvom Malý Pivný Vander (MPV) s krycím názvom „Starci na chmeli“. Ak ste pravoverný horal, turista, a hltač kilometrov a nadmorských výšok, tak prestaňte čítať, lebo toto je viac o zábave ako o horách.

Záujem o akciu prejavili všetci kamaráti zo starej osady. Dokonca sa začalo prejavovať isté napäté vzrušenie a takmer denne som mal telefonát, kde sme si upresňovali, čo by si všetko mali zobrať a pod. Pretože z pôvodnej 12-člennej partie nás zostalo nažive už len šesť, vyzeralo to najprv ako silná šestka. Niektorí už týždeň dopredu boli zbalení, iní zasa usilovne trénovali pitie piva. Po týždni prípravy odpadol prvý nadšenec a dva dni pred odchodom aj druhý. Ale stále sme boli štyria a aj to už bolo niečo.
Pre MPV som vybral kraj Českomoravskej vrchoviny a to Prírodný park Svratecká hornatina a Lysicko. Keď som to kamarátom predvádzal na mape, prejavili naozaj nadšenie, ktoré, ako som zistil, spôsobil fakt, že sa budeme pohybovať v regióne, ktorý zásobuje pivovar Černá Hora a oni toto pivo veľmi túžili poznať. A keď som im predniesol, že úplný záver našej trojdňovky bude priamo v Černej Hore v pivovarskej reštaurácia „Sladovňa“, tak ručali nadšením.

A tak sme v utorok 8.7. vyrazili. Pepa - 65 rokov, Jarda 61, ja 61 a Kobe 53. Spolu 240 rokov s 60 ročným priemerom na osobu. Nuž ako som už povedal – Starci na chmeli. Predpoveď počasia nebola síce dobrá, ale kamaráti tvrdili, že oni sa dažďa neboja. Vlakom sme sa o 10-tej hodine dostali do stanice Letovice zastávka a po vystúpení boli všetci účastníci trpko sklamaní, že tu nie je staničný bufet s pivom. Presvedčil som ich, že do hodiny budeme niekde pri obchode či krčme a tak sme sa dali na pochod. Pepa pekne pofajčieval, akoby sa bál, že dostane kyslíkový šok. Po modrej značke sme postupovali smer Kunštát. Pekným smrekovým lesom cesta pomaly stúpala a my sme asi za hodinu prišli do dedinky Nýrov, kde sme dostali prvú „ranu osudu“ , ktorá takmer rozbila našu malú komunitu. V utorok bol miestny obchod zatvorený a krčma sa otvárala až o 18.hodine. Moji vážne narušení kamaráti to prijali len veľmi ťažko a po krátkej prestávke a debate nad mapou sa mi ich podarilo presvedčiť, že k ďalšej krčme je to iba 2 km. Lesom s čučoriedkami, na ktorých sa odmietli napásť, sme sa prehupli do doliny a pri Jaskyni Blanických rytierov (to sú tí, čo rovnako ako naši Sitnianski rytieri stále chrápu a čakajú, kedy bude najhoršie) bola konečne reštaurácia s dobrým chladeným pivkom. Všetci odmietli návštevu jaskyne s tým, že tam už boli najmenej trikrát, ale nikto neodmietol dobrý obed a pivo. Hodinku sme posedeli a ťahali ďalej.

Modrá značka nás priviedla do mesta Kunštát, kde nás zaujala najmä reštaurácia Panský dům s čiernohorským pivom. Po krátkom posedení a otestovaní 10°-ky a 12°-ky sme pokračovali ďalej. Stále po modrej značke sme vystúpali cez lesík, lúky a polia asi 160 výškových metrov a potom začalo pršať. A lialo veru poriadne. Tí, čo mali pláštenky, si ich natiahli a jeden, čo mal iba akúsi rybársku bundu, vliezol tiež do nej. Chvíľu sme boli ukrytí pod stromom, ale dážď neprestával a ja som vedel, že musím partiu rozpohybovať, aby sa mi nevrátili späť do Kunštátu. A tak sme v daždi pokračovali do obce Touboř, odkiaľ sme chceli zbehnúť cestou na červenú trasu. Lenže pod pláštenkami sme prehliadli odbočku a tak sme modrou pokračovali cez údolie potoka Úboř až na kraj obce Kunice. Najprv po značke a potom neznačenou asfaltkou sme sa v lejaku dostali až do obce Bedřichov, kde hneď pri ceste stál pekný penzión s malou reštauračkou, ktorá si ihneď získala srdcia celého kolektívu. Čiernohorské pivo a vynikajúca a lacná kuchyňa, pekná a príjemná obsluha sa stali základom našej lásky k tomuto penziónu, lenže ubytovanie nebolo možné. Pretože vonku stále a výdatne lialo, rozhodli sme sa v duchu základných podmienok MPV pokračovať autobusom. O 19. hodine sme nasadli a asi o pol hodiny vyliezli z autobusu v dedinke Hodonín na Svratecku. Na radu miestnych občanov sme sa pobrali asi 1 km po červenej značke do rekr. zariadenia Žalov. Chata a chatky, vyhrievaný bazén, reštaurácia, no čo viac sme si mohli želať a tak už o pol hodinky sme boli ubytovaní za 138.-Kč na osobu v dvoch malých chatkách. Kolektívu sa vrátila nálada a pár predvečerných pív to ešte vylepšilo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

O ôsmej sme sa zišli na raňajkách. Väčšinou sa skladali z párkov, kávy, piva a štamperlíku a v Pepovom prípade aj ešte z asi päť cigariet. Čašníčka točila očami pri objednávkach, ale nálada bola dobrá a to som považoval za najdôležitejšie. Po raňajkách sme sa po červenej vrátili späť do dedinky Hodonín a tu sa náš najstarší účastník zastavil na autobusovej zastávke s tým, že on si netrúfa ďalej peši a že pôjde autobusom a všetci sa stretneme v Nedvědiciach. Odtiaľ bol plánovaný pochod ešte asi 2 km k hradu Pernštejn, spojený s prehliadkou hradu. Dohovorili sme sa, že sa stretneme v najbližšej krčme u kostola, tak ako sme to vždy robili a vyrazili sme po červenej okolo zatvoreného penziónu Hodůnka. Najprv sme dosť prudko stúpali asi 200 výškových metrov asfaltkou a potom lesnou cestou. Znovu začalo pršať a tak pláštenky na seba a ako banderovci sme sa tiahli lesom. Červená sa začala spúšťať do údolia Chlébského potoka a tu sme prešli na zelenú značku a asfaltovou lesnou cestou pozdĺž potoka sme prišli do obce Chlébské. Zelenou značkou, teraz už riadnou asfaltkou sme sa v daždi dostali do Nedvědíc asi za 3,5 hodiny. V mestečku sme hneď začali hľadať po krčmách nášho kolegu, ale nemali sme úspech. A tak sme sadli do penziónu Barborka u autobusovej stanice a aktívne čakali. Lenže s pribúdajúcim časom rovnomerne pribúdali aj čiarky na našom účte. A tak keď náš kamarát neprišiel ani do 14:30 hod., vzdali sme to a v daždi sa presunuli na železničnú stanicu. Vlakom o 15.hodine sme odjachali do Tišnova. V Tišnove sme hneď chytili autobus do obce Lomnička a tu sme sa plánovane ubytovali v penzióne Hamry. Oblohou sa valili mraky a každú polhodinu lialo a lialo. Ale nie na nás. My už sme sedeli v reštaurácii penziónu a testovali miestne pivo tak, ako predpisovali pravidlá MPV.

Ráno sme stávali o 6.hodine. Obloha bola kompletne zatiahnutá a chvíľu sme premýšľali, či to nevzdáme, ale potom zvíťazila túžba po poznaní a tak sme pobrali na autobusovú zastávku a o 6:47 sme odišli smerom do Lomnice nad Svratkou. Tu sme mali presadať na ďalší spoj a krátku, asi 15 min. pauzu sme využili na nákup raňajok v miestnej samoške. O 7:17 sme nastúpili na ďalší autobus a vystúpili v obci Kunčina Ves. Odtiaľto viedla žltá značka údolím potoka Býkovka a po 12-tich km sme mali dosiahnuť cieľ našej trojdňovej púte za poznaním. Žltá značka nás viedla peknou lesnou cestou, takmer neustálym klesaním okolo trampských osád a táborísk. Za asi 45 minút sme boli pri jazierku Vodojem, kde bola pekná útulňa aj s ohniskom. Stálym klesaním sme sa dostali až k obci Býkovice, prekročili sme štátnu cestu a ani sugestívna reklama na krčmu v tejto obci nás nedokázala vyšinúť z trasy a my sme uháňali ďalej. Prekrásne upravená sústava rybníkov s luxusným domom nás síce zaujala, ale aj tú sme minuli v najväčšej rýchlosti a onedlho sme vstúpili na štátnu cestu a po dvoch kilometroch po nej sa pred nami objavilo naše Monte Negro - Černá Hora s túžobne očakávaným pivovarom. Značka nás rafinovane viedla priamo okolo pivovaru a o 10:30 sme vstúpili na pôdu pivovaru Černá Hora.

V reštaurácii Sladovňa sme zasadli príjemne unavení a konštatovali, že súc silne motivovaní sme vzdialenosť 12 km prešli za 2,5 hodiny. To je priatelia to odhodlanie, to je tá sila kolektívu, to je ten team spirit. Konečne sme sa dostali k pivným špecialitám a tak sme začali hodovať. Najprv sme si dali nakladaný hermelín, utopenca, gulášovú polievku atď.,atď. a nápoje sme vyselektovali nasledovným postupom. Pretože 10°-ku a 12°-ku a aj 11°-ku Páter sme už otestovali po ceste, zaradili sme do nášho výskumného programu tzv. nefiltrovanú 10°-ku (kvasničiak), po nej na polotmavú 10°-ku a zlatým klincom testovacej série sa stala 14°-ka Kvasar, pivo rezké a ostré ako bič, vynikajúcej chuti. Lenže každá sranda raz končí a zrazu bolo poludnie a nám o 12:22 hod. odchádzal autobus do Brna. A tak ešte rýchlo jeden Kvasar a mierne lapnutí sme so smútkom v duši odchádzali domov. Tým sa skončil náš pokus o comeback a naše trojdňové putovanie na MPV s názvom „Starci na chmeli“. Žiadny turistický výkon, ale poviem vám úprimne, bola to zábava.

A teraz čo sme týmto vandrom získali. Pepovi sme pridelili „bobríka fajčenia“, pretože za prvý deň stihol vyfajčiť trojnásobok prechodených kilometrov. Jardovi sme dali potvrdenie, že nemusí ísť so svojou partnerkou v auguste do Čiernej Hory na dovolenku, lebo už s nami absolvoval jednu Černú Horu a tam sa mu to páčilo úplne bezvadne. Kobeho sme uistili, že jeho slivovica je pitná i na Morave a je to vynikajúci odbúravač depresií a posilovač vôle. A ja som sa zasa presvedčil, že moji kamaráti sú stále bezva a že sa s nimi zasa rád vyberiem na nejaký Malý Pivný Vander. Môžete mi to zazlievať?