Trochu „teórie“

My sme si za cieľ zvolili Krimmler Wasserfälle, alebo, po našom, Krimmelské vodopády. S výškou 380 metrov je tento stupňovitý vodopád najväčší v Rakúsku i v celej Európe a piaty najvyšší na svete. Vody potoka Krimmler Ache začínajú svoju vodopádovú púť vo výške 1 450 m n.m. a po absolvovaní troch poriadnych pádov ju končia v nadmorskej výške 1 070 metrov. Odtiaľ už voda putuje podstatne pokojnejšie do rieky Salzach, neskôr posilní Inn, aby napokon skončila v Dunaji, ktorý ju odvedie do Čierneho mora.

Potok Krimmler Ache je ľadovcového pôvodu, a preto aj jeho vodný stav dosť značne kolíše. Zatiaľ čo v júni a júli pretečie cez Krimmler Ache 20 000 m3/h, vo februári je to len 500 m3/h. Doposiaľ najvyšší prietok bol zaznamenaný 25. augusta 1987, kedy za hodinu pretieklo potokom až 500 000 m3 vody. Krimmler Ache odvádza vodu z oblasti o rozlohe 111 km2, a to najmä zo severných ľadovcov masívu Dreiherrenspitze (3499 m n.m.). Celková rozloha 32 ľadovcov, ktoré napájajú Krimmler Ache, je 11km2.

Ako som už spomínala, Krimmelské vodopády tvoria tri stupne - prvý, najvyšší, má výšku 140 metrov, druhý, stredný, 100 metrov a tretí, najspodnejší, znova 140 metrov. Všetky tri zároveň je možné zahliadnuť len z diaľky, z cesty pri vodopáde sa dajú naraz vidieť maximálne dva z nich.

Popri Krimmelských vodopádoch vedie štvrokilometrový pohodlný turistický chodník s 12 vyhliadkami, ktorý tento unikátny prírodný výtvor sprístupňuje skutočne každému. Podnikaví Rakúšania dokonca ponúkajú taxíky, ktoré vyvážajú ľudí po neďalekej ceste k jednotlivým chatám, ktoré sa nachádzajú pri potoku Krimmler Ache, takže stačí pár eur a netreba šliapať do kopca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Trochu histórie

Cesta popri Krimmelských vodopádoch viedla pravdepodobne už v stredoveku. Samozrejme, nebol to ešte ten pohodlný vyhliadkový chodník, aký poznáme dnes. Jeho história sa začala písať až v roku 1835, kedy istý Ignaz von Kürsinger pomocou schodov sprístupnil spodný vodopád. Táto iniciatíva pokračovala a v roku 1879 bola vybudovaná prvá cesta, ktorá niesla názov Krimmlerwasserfallweg (cesta Krimmelských vodopádov). Ešte stále však nešlo o dnešný pohodlný chodník, ale len o akúsi úzku nerovnú cestičku. Tá však po vybudovaní lokálky z Zell am See do Krimmlu v roku 1898 nevyhovovala čoraz početnejším turistom. Nielen kvôli ich zhýčkanosti, ale najmä kvôli neustálemu mrholeniu spôsobenému trieštiacou sa vodou, ktoré narúšalo vtedajší chodník. Z tohto dôvodu mala byť Krimmlerwasserfallweg zavretá. Takýto osud však bol viacerým ľuďom proti srsti, preto sa v roku 1900 začala rozsiahla rekonštrukcia cesty, ktorá bola zavŕšená 11. augusta 1901 otvorením chodníka, ktorý poznáme i dnes. O dva roky neskôr začali podnikavci vyberať na Krimmlerwasserfallweg mýto, ktoré taktiež poznáme dodnes.

Ani ostatné podnikateľské ambície Krimmelské vodopády neobišli. Istý viedenský podnikateľ chcel už v roku 1899 odvádzať až 12 m3 vody za sekundu a poháňať ňou 19 turbín vodnej elektrárne. Nebyť ľudí, ktorí sa postavili proti tomuto nápadu, mohlo dnes na tomto mieste stáť niečo podobné, ako o pár kilometrov ďalej, nad mestečkom Kaprun. I napriek protestom však snahy o využitie energie Krimmelských vodopádov pretrvali až do 50-tych rokov. V roku 1961 boli Krimmelské vodopády vyhlásené za prírodnú pamiatku a o 6 rokov neskôr im ministerský výbor Rady Európy ako jediným v Rakúsku udelil Európsky diplom pre ochranu prírody.

Trochu turistiky

Po rannom štarte zo Salzburgu a ubytovaní sa v perfektnom alpskom domčeku v Piesendorfe s výhľadom na ľadovec Kitzsteinhorn nám ostal čas práve na návštevu Krimmelských vodopádov. Štyridsaťkilometrová cesta malebným údolím ubehla ako voda v neďalekej rieke Salzach a po chvíli nás začali vítať jednotlivé parkoviská. P1, P2, P3... Ako takmer vždy sme boli „dokonale“ pripravení, takže sme ani len netušili, ktoré z nich je najvýhodnejšie. Parkoviská ubiehali jedno za druhým... To pri Wasserwunderwelt-e bolo asi najsympatickejšie, takže sme zaparkovali pri tomto zábavnom parku a s veľmi skreslenými predstavami o Krimmlerwasserfallweg pokračovali pešo k spodnej časti vodopádu.

Po chvíľke prepletania sa medzi rôzne pomalými (alebo rýchlymi) spoluturistami všetkých možných vekových kategórií a národností nás privítala stará známa, už viac než sto rokov funkčná mýtnica, kde za dospelého pýtajú € 2 a za človiečika od 6 do 15 rokov € 0,5. Tam sme aj pobrali rôzne materiály a kúpili si mapu, takže sme konečne pochopili, o čom vlastne Krimmelské vodopády sú.

Prvou zastávkou bol úplný spodok vodopádu, obrovská neúnavná sprcha trieštiacej sa vody, neutíchajúci hukot... Niektorí odvážnejší a otužilejší si vyskúšali, aká je voda, aj na vlastnej koži a vyškriabali sa do toho nekonečného dažďa. V tridsiatich stupňoch to musí byť skvelý pocit, v ledva dvadsiatich mi to však ku šťastiu ani zďaleka nechýbalo. Radšej sme všetko pofotili z bezpečnej suchej vzdialenosti a pokračovali vyhliadkovou cestou popri vodopáde.

Cestička sa kľukatí lesom a takmer každá druhá serpentína je zakončená vyhliadkou na obrovskú masu vody padajúcu z viac než 100-metrovej výšky. Keďže sme došli pomerne neskoro, väčšina ľudí išla dole a miestami som mala pocit, akoby som išla v protismere. Myslím ale, že po celý deň ide väčšina ľudí dole. Pri pohľade na niektorých mi bolo jasné, že tých 400 výškových metrov smerom nahor rozhodne neprekonali po vlastných. Taxíky sa zjavne tešia celkom veľkej obľube. Oproti prúdili tiež húfy Arabov. Tu sme ešte netušili, odkiaľ sa berú. Osvietenie prišlo až neskôr v neďalekom Zell am See, kde som si nezahalená začínala pripadať divne.

Po Krimmlerwasserfallweg sme teda tvrdošijne pokračovali proti prúdu a poctivo absolvovali všetky vyhliadky aj s fotodokumentáciou. Spodný vodopád sa nenápadne pretransformoval na stredný a ten skončil (lepšie povedané začal) hostincom Schönangerl. Toto je jedna zo zastávok taxíka. Taktiež sa tu dá posedieť v reštaurácii s výhľadom na vodopád. Nás však ešte čakalo 140 metrové polhodinové prevýšene a deň sa postupne blížil k večeru, takže sme len zamávali gasthaus-u a dlhším úsekom v lese pokračovali k posledným trom vyhliadkam.

Ako mávnutím čarovného prútika podstatne ubudlo ľudí. Už žiadne školské výlety, zahalené Arabky a znudené deti. Len my a pár ďalších posledných Mohykánov. V pokoji sme si vychutnali zvyšné výhľady, ale aj les a miesta, kde veľká voda nie veľmi dávno odniesla cestu. Na takto príjemnom mieste tá posledná polhodinka ušla rýchlo a my sme boli na vrchole.

I napriek mnohým zastávkam a nie najrýchlejšiemu tempu kopec celkom kúril, takže sme pred posledným výhľadom z mosta ešte prezliekli tričká. Tí prezieravejší mali vlastné a ten jeden zvyšný sa musel uspokojiť s tým, čo ostalo. Prvýkrát „dedil“ otec moje oblečenie. Nafasoval tričko veľkosti XS a kupodivu na ňom ani veľmi nevyzeralo „ako po mladšom bratovi“ (skôr ako po menšej dcére). Nič iné mu ale aj tak neostávalo, takže cestu dole absolvoval v tričku zvýrazňujúcom všetky jeho svaly (hlavne ten pivný). Bohužiaľ, na fotodokumentáciu sa akosi pozabudlo... Okrem tričiek sme ešte vylovili z ruksaku aj prastaré sójové rezy tvrdosti mäkšieho kameňa alebo tvrdšieho cukríka. O zábavu a škvŕkajúci žalúdok bolo teda postarané.

Posledná vyhliadka, mostík nad vodopádom, voda valiaca sa pod nohami, výhľad na neďaleké kopce na druhej strane rieky Salzach a na opačnej strane, proti prúdu rieky Krimmler Ache, do údolia Krimmler Achental. Posledné fotečky a hor sa dole.

Teraz sme už skutočne veľa ľudí nestretávali. Nejakých Čechov, pár cyklistov... Po širokej upravenej ceste výškové a vzdialenostné metre ubúdali ako po masle, no i napriek tomu už bolo dole všetko zatvorené. Mýtnica opustená, stánky a reštaurácie pozamykané. Aspoňže autíčko sme si našli také, ako sme ho opustili a keďže ešte nebola tma, využili sme jeho služby a previezli sa po mýtnicu Gerlos-Alpenstraße, aby sme z parkovísk po ceste mohli pofotiť vodopády celé. Výhľady boli skutočne parádne, no so znižujúcim sa slnkom sa znižovala aj vonkajšia teplota, takže i napriek tomu, že stolčeky na parkoviskách boli dobré, výhľad perfektný, brucho prázdne a varič a jedlo v kufri, sme odolali lákaniu a navarili si až „doma“, v originálnom alpskom domčeku s výhľadom na Kitzsteinhorn.

Oficiálna stránka Krimmelských vodopádov: www.wasserfaelle-krimml.at