Großglockner, alebo "veľký zvon", s výškou 3798 m n.m. vojvodí nielen pohoriu Hohe Tauern, ale aj samotnému Rakúsku. V skutočnosti je tento najvyšší rakúsky vrch tvorený nie jedným, ale dvoma vrcholmi oddelenými ťažko prístupným horským sedlom Glocknerscharte. Druhý z vrcholov má trefný názov Kleinglockner a svojho vyššieho brata "nedorástol" len o smiešnych 18 metrov. Prvovýstup sa podaril v roku 1800 pánovi menom Franz Xaver Salm-Reifferscheidt. Už vtedy, a ešte aj veľmi dávno predtým, pohorie Hohe Tauern križovala cesta, z ktorej sa postupom času stala známa Großglockner Hochalpenstraße.

Kde sa tu vzala?

Dnes už nikto netuší, kto ako prvý prekonal Hohe Tauern práve tadeto. Isté však je, že to bolo minimálne pred 4000 rokmi. Už vtedy cez priesmyk Hochtor putovali keltskí a rímski obchodníci, neskôr pútnici smerujúci do dedinky Heiligenblut. Dokumentujú to rôzne archeologické nálezy, od bronzových nožov z predkeltských čias, cez keltské zlaté ozdoby, rímsku sochu Herkula, až po stredovekú uzdu alebo reťaze, ktorými boli pripútaní v 17. storočí galejníci.

V roku 1924 dostal inžinier Franz Wallack za úlohu vypracovať projekt Großglockner Hochalpenstraße. Cesta so štrkovým povrchom a stúpaním 12‰ mala mať šírku 3 metre (s možnosťou rozšírenia na 5), vyhýbacie miesta a vyhliadky. Celkový rozpočet sa mal zmestiť do sumy 3 milióny šilingov (dnes v prepočte zhruba 6,5 milióna eur). So začiatkom veľkej hospodárskej krízy prišiel aj nátlak na vybudovanie cesty. V roku 1929 bola cesta odklepnutá a o rok neskôr, presne 30. augusta 1930 o 9:30, zaznel prvý odstrel, ktorý zahájil stavbu.

Po 4 rokoch driny sa podarilo prekrižovať Hohe Tauern prvému motoristovi. Nešiel na obyčajnom aute, ale na "terénne" prispôsobenom Steyr-ovi a asi ani pôžitok z jazdy nebol ktovieaký, keďže cesta bola viac staveniskom, než cestou, a príjazdové cesty sa začali budovať až neskôr.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nech je ako chce, 3.8.1935 bola cesta slávnostne otvorená. Celý tento "špás" trval 26 mesiacov, 3200 robotníkov počas 1,8 milióna zmien popresúvalo približné 870 000 m3 zeminy a skál, použilo 115 750 m3 muriva a postavilo 67 mostov. Ich dielo navštívilo do vypuknutia druhej svetovej vojny 375 000 návštevníkov. V nasledujúcich 4 rokoch to bolo už podstatne menej, len čosi okolo 27 000.

Počas vojny utrpela cesta značné škody. Na jej neutešenom stave sa podpísali ťažké opancierované vozidlá, neodborné odstraňovanie snehu, ako aj nepriazeň počasia. V roku 1945 sa cestu ako-tak podarilo zachrániť, no postupne prestávala postačovať turistom, s ktorými sa po roku 1949 akoby vrece roztrhlo. Cesta teda prešla generálnou rekonštrukciou, rozšírila sa na 7,5 metra, polomer zákrut sa z pôvodných 10 metrov zväčšil na 15, priemerná rýchlosť stúpla zo 40 na 70 km/h, parkoviská sa z pôvodných 800 miest "nafúkli" na 4000 a kapacita cesty stúpla na 350 000 áut. Odvtedy už k žiadnej podobne závažnej zmene nedošlo.

Čo dnes?

Dnes má Großglockner Hochalpenstraße 47,8 km, ku ktorým možno pripočítať ešte dve slepé cesty – jedna, 1,6 kilometrová, vedie na vrchol Edelweißspitze (2571 m n.m.), najvyšší bod trasy, druhá, 8,7 kilometrová, na výšinu Kaiser-Franz-Josef-Hohe (2369 m n.m). 36 zákrut s uhlom otáčania 360° dáva tušiť, že milovníci krútenia volantom sa tu môžu vyšantiť do sýtosti.

Nielen motoristi nedokážu odolať tejto výzve. Už od skorého rána stovky, ba možno až tisíce ľudí tu šliapu do pedálov a snažia sa prekonať samých seba, splniť si sen, prejsť najvyššie položenou horskou cestou v Rakúsku, dosiahnuť jeden z najkrajších horských priesmykov v Európe.

Ľudia odhodlaní využiť vlastnú silu a nie tú skrytú pod kapotou ich štvorkolesových tátošov za vstup neplatia. Ostatní musia načrieť trošku hlbšie do vreciek. Za jeden deň zaplatí autíčkar 28 €, motorkár o 10 € menej. Okrem toho sa dá kúpiť aj viacdenná vstupenka, alebo tzv. Rundfahrkarte, s ktorou sa možno vrátiť buď tou istou cestou, alebo tunelom Felbertauernstraße. Vo vstupnom sú už zarátané aj parkoviská a výstavy.

Großglockner Hochalpenstraße nie je prístupná po celý rok. V zime dosahuje priemerná snehová pokrývka v týchto oblastiach až 5 metrov. Preto je cesta od konca októbra do začiatku mája uzavretá. Kedysi dávno, ešte v rokoch 1936-37, na odhrabávaní snehu pracovalo 300 mužov, ktorí za 70 dní dokázali odhádzať 250 000 m3 snehu a tým sprejazdniť aspoň jeden jazdný pruh. V roku 1953 však na scénu prichádzajú rotačné pluhy, ktoré za 21 dní dokážu odstrániť až 800 000 m3 snehu. Tie často do práce nastupujú aj v lete. Vďaka nim si možno Großglockner Hochalpenstraße vychutnávať oveľa dlhšie, až okolo 280 dní v roku. Pri troche šťastia sa vám možno podarí vidieť obrovské snehové steny, ktoré môžu mať úctyhodných 21 metrov.

Cesta prechádza rôznymi klimatickými pásmami. Možno sa kochať temnými lesmi, rozkvitnutými alpskými lúkami a v neposlednom rade aj svetom skál a snehu. V okolitých horách nie je núdza o kamzíky alebo svište, ktoré sa pokojne vyvaľujú pred zrakmi množstva turistov.

„veď mě dál, cesto má...“

Samotná cesta začína ešte pred pokladňou. Nultý kilometrovník možno nájsť v centre dedinky Bruck, pri hostinci Lukashansl. Pokračuje dedinkou Fusch, ktorá, spolu s Bruck-om po postavení cesty zmenila názov - dedinky už nie sú "im Pinzgau", ale "an der Großglocknerstraße". Ďalej sa vinie údolím Fuschertal a od pokladne začína poriadne stúpať a kľukatiť sa lesmi, lúkami a skalami. Každú chvíľku možno stretnúť parkovisko a skutočne je na čo sa pozerať. Za každou zákrutou čakajú nové dych berúce úchvatné pohľady. Aj napriek tomu, že sa autá motajú s cyklistami, autobusmi a motorkami, vládne pohoda. Nijaká nervozita, všetci sa kochajú a užívajú si. Motoristi poctivo navštevujúci parkoviská idú v konečnom dôsledku všetci väčšinou podobne rýchlo ako cyklisti, preto sme po niekoľkých „foteniach“ väčšinu okolo nás idúcich už poznali.

Z mnohých miest možno vyraziť na rôzne dlhé a rôzne náročné túry, my sme sa však rozhodli pre túričku až pri nohách samotného "veličenstva" Großglockneru. Preto zatiaľ len fotíme a postupne sa prepracovávame k najvyššiemu bodu cesty - vrcholu Edelweißspitze (2571 m n.m.), z ktorého sa dá zahliadnuť až 37 "trojtisícoviek" a 19 ľadovcov. Odtiaľ cez vyhliadku Fuscher Törl s prvým výhľadom na zamračený Großglockner, okolo jazera Fuscherlacke až k priesmyku Hochtor (nem. Vysoká brána), ktorý je posvätným miestom Keltov.

Od Hochtoru už cesta klesá, cyklistov je tu poredšie a ani my už nestojíme na každom rohu. Valíme si to na výšinu Kaiser-Franz-Joseph-Höhe, ktorá sľubuje úchvatné výhľady na Großglockner a ľadovec Pasterze.

Parkoviská sú čoraz plnšie a nájsť si nejaké pekné na obednú pauzu nie je jednoduché. Nakoniec sa na nás šťastie usmialo a obedík sme si vychutnali s výhľadom na zahalený Großglockner, zatiaľ čo pod nami sa modrili vody priehrady Margaritze, ktorá je napájaná vodou z ľadovca Pasterze a sama napája priehrady vodného diela Kaprun. Cestou sa ešte zastavujeme pri akomsi vodopáde a kým fotíme prítulné kravičky, z großglocknerovskégo smeru začína hrmieť.

Na Kaiser-Franz-Joseph-Höhe sa slniečko prebíja už len veľmi nesmelo. Keď cisár František Jozef aj s cisárovnou Sisi navštívili v roku 1856 toto miesto, ľadovec Pasterze siahal až sem. Odvtedy sa dosť výrazne zmenšil. Dnes nestačí len vystúpiť z auta, už dokonca ani lanovka Gletscherbahn postavená v roku 1960 nedovezie ľadovcachtivých turistov priamo k Pasterze. Z ľadovca každým rokom výrazne ubúda. Cestu k nemu zdobia tabuľky s jeho výškou v tom-ktorom roku, takže si možno poľahky predstaviť, ako rýchlo ustupuje.

Konečne aj trošku pešej turistiky

Demokratická väčšina výpravy rozhodla, že sa ide dole, k Pasterze. Na výber bola ešte trochu dlhšia Gamsgrubenweg (kamzíčia cesta), no pribúdajúce mraky vytvorili celkom dobré argumenty pre kratšiu cestu s možnosťou úniku lanovkou.

Neboli sme ani zďaleka jediní, kto sa rozhodol pre túto možnosť. Dokonca aj pešia trasa sa hemžila ľuďmi všetkých možných vekových a ostatných kategórií. Celkom slušne klesala dolu, voľné kamene striedali kamenné schody (alebo skôr schodiská, hlavne pre nás menších) a po polhodinke sme boli pri ľadovci. Zhruba v polovici cesty sa pripojili "lanovkári", ktorí boli vďaka topeniu sa ľadovca nútení tiež vyvinúť trošku fyzickej aktivity. Tu už sa zjavujú aj staré známe zahalené arabské dámy z Zell am See. Nuž, tu im ani peniaze nepomôžu, takže musia, rovnako ako ostatní smrteľníci, šliapať po svojich.

Všade okolo bolo vidno ľadovcové morény a nikto z nás si nebol istý, kde všade ešte je ľad. Samotný ľadovec je viditeľný dostatočne, no pri dôkladnejšom skúmaní toho, čo sme mali pod nohami, sme viackrát narazili na topiaci sa ľad padajúci do ľadovcovej rieky. Samozrejme, všetko bolo dostatočne maskované vrstvou kamienkov a piesku.

Odmenou za heroický výkon niektorých spoluturistov je tiež možnosť prejsť sa po ľadovci. Páskami je vyznačený priestor, po ktorom sa môžu ľudia voľne pohybovať. Neodporúča sa schádzať z kovových schodíkov, ktoré majú zabrániť pošmyknutiu, no ľadovec je tak dobre "posypaný", že so šmykľavosťou nemali problém ani "teniskári". Za pásku vymedzujúcu priestor pre "teniskových turistov" sa už neodporúča chodiť bez poriadnej výbavy. Ľudia, ktorí odtiaľ prišli, sa dali poľahky spoznať podľa mačiek a ostatnej výstroje.

Kto čaká krásne modrý ľadovec ako z rozprávky, asi bude sklamaný. Ani z blízka sa veľmi nelíši od okolitých kameňov. Jediná možnosť, ako ho vidieť, je na miestach, kde sa z neho pri topení odlamujú kusy ľadu. Tam je krásne čistučký. Bohužiaľ, nielen topenie z neho pomaličky odhrýza centimetre, metre, kilometre... aj kopec detí má podobnú tendenciu. Nie jedného krpca som videla lámať a otĺkať kusy ľadu a hádzať ich do vody, zatiaľ čo rodičia si ich s úsmevom na tvári fotili a tešili sa, aké to majú šikovné deti.

Odtiaľto sa dá spraviť pekná prechádzka k priehrade Margaritze a potom naspäť na Kaiser-Franz-Joseph-Höhe. Bohužiaľ, na toto sme už nemali dosť času a ani hrozivé mraky nevyzerali veľmi optimisticky. Preto sme radšej zavelili na ústup tade, kade sme prišli. Neviem, kam sa podeli všetci tí ľudia, ktorých sme stretali cestou dole, no záverečnú polovicu výstupu som nestretla ani živú dušu. V propagačných materiáloch písali, že na výstup treba 1 hodinu. A nemýlili sa veľmi, hoci, my sme sa ešte zbehli pozrieť k dolnej stanici lanovky.

Popŕchať začalo až hore. Aspoň sme mali dobrý pocit, že sme si nevybrali zle. Po vyskúšaní začiatku Gamsgrubenweg som bola ešte spokojnejšia. Tento chodník vedie viacerými v skale vytesanými tunelmi, ktoré sú prerobené na akési atrakcie pre deti, takže spoza každého rohu niečo bliká, svieti, huláka... Zopár výhľadov, ktoré sme tam videli, bolo síce pekných, no všetky viac-menej ukazovali ľadovú masu Pasterze, vždy len z trošku iného pohľadu.

Mraky nechceli ustúpiť, aj deň sa pomaly chýlil ku koncu a nás ešte čakala cesta domov, takže sme naposledy zamávali ľadovcu, "jeho veličenstvu" Großglockneru, ktorý sa nám za celý čas neukázal, kravičkám, vodopádom, kamzíkom a svišťom a svišťali sme poslednými großglocknerskými kilometrami dole.

Zdroje
www.grossglockner.at
de.wikipedia.org/wiki/Gro%C3%9Fglockner-Hochalpenstra%C3%9Fe
Cestovní kniha Alpy, GeoCenter Praha
mapka

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek