Deň 2. – Vyskeř, Kost, Plakánek, Příhrazské skály 1

Vyskeř

Na dolnom začiatku krížovej cesty stojí tabuľa s povesťou o vzniku názvu Vyskeř a na naše veľké prekvapenie aj drevená schránočka s niekoľkými „turistickými sprievodcami“ tamojšou kalváriou a vrcholovým výhľadom. Zobrali sme si teda zalaminovaný papierik a s niekoľkými vysvetlivkami vyšli popri 14 zastaveniach až ku osembokej kaplnke Svaté Anny (466 m n.m) z roku 1830. Sľubovaný výhľad od čias vydania nášho bedekra trošku zarástol, no vďaka niekoľkým priesekom sme sa pokochali aspoň povinným pohľadom na Trosky. Pod kopčekom sme potom poctivo vrátili papier so schematicky znázorneným kruhovým výhľadom z vrcholu a presunuli štvorkolesového tátoša o niekoľko kilometrov juhozápadne, k hradu Kost.

Kost

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako jeden z mála hradov nestojí na kopci, ale naopak v doline, dokonca priamo na „sútoku“ troch údolí – Plakánek, Prokopské a Při Černém rybníku. Zdá sa ale, že poloha to nie je najhoršia, keďže sa tento pôvodne gotický hrad z prelomu 14. a 15. storočia dožil až dnešných dní.

Plakánek

Keďže slnko veselo svietilo, ani dva prehliadkové okruhy nás neodlákali od pôvodného plánu prejsť sa údolím Plakánek. Podľa jednej z povestí dostalo meno kvôli bohatej dievčine, ktorá si tu pre chudobného šuhaja vyplakala oči. Pohľad na potôčik Klenice pretekajúci malebnými lúkami ohradenými skalnými stenami však vôbec nebol na zaplakanie, dokonca ani ďalej, keď riečku a lúku vystriedal rybník Obora, nad ktorým sa čneli vysoké skaly. Pri Roubence sa prírodná rezervácia Plakánek stáča doľava popri Veseckom potoku a aj jej charakter sa dosť podstatne mení. Údolie sa zužuje, stmavuje, zvlhčuje a miestami pripomína ten náš raj. Trochu neskôr nemožno prehliadnuť pieskovcové lomy, ktoré štedro sponzorovali neďaleký hrad Kost ešte v časoch, keď vznikal.

Cestu, ktorá mala viesť od jedného z kameňolomov takmer až do dedinky Podkost neďaleko hradu, sa nám úspešne podarilo nenájsť. Mapa našťastie ponúkala ešte jednu možnosť, ako sa vyhnúť šliapaniu po asfaltke. Na inkriminovanom mieste sme sa teda poriadne porozhliadli a zhodli sa, že ísť cestou v repovom poli vôbec nie je zlé. Dokonca sme našli aj chodník zakreslený v mape. Viedol v akomsi výrazne nepriechodne zarastenom žľabe popri „našom“ poli. Poľná cesta sa ukázala byť veľmi vhodne zvolená. Okrem krásnych pohľadov na Humprecht a Trosky ponúkala nespočetné množstvo sladkých čerešní v perfektnej oberacej výške pre krpatého človeka, takže sme sa zasa raz museli zmieriť s tým, že nemáme šancu pojesť všetko.

S ťažkým srdcom sme sa po hodnej chvíli vydali krížom cez pole k Semtínské lípě – pamätnému a chránenému stromu. Rástla tu od roku 1730 až do búrky v roku 2000, ktorá z tejto lipy malolistej s obvodom kmeňa 6,9 metra a výškou 32 metrov spravila len majestátne torzo, pri ktorom sa každodenne zastaví nemálo ľudí. Odtiaľ už nie je ďaleko k hradu Kost, kde sme si vyzdvihli autíčko a presunuli sa na Krásnou vyhlídku.

Příhrazské skály

Na Krásné vyhlídce v srdci Příhrazských skal možno zaparkovať nielen auto, ale aj unaveného človeka a posilniť sa niečím z ponuky tamojšej reštaurácie alebo bufetu. Dopriali sme si teda kratšiu obednú (a hlavne pivnú) prestávku a plní nových síl vykročili v ústrety ďalším skalám a hradom.

Turistická červeno-modrá diaľnica vedúca k Drábskym světničkám rozhodne nie je to najkrajšie, čo Český ráj ponúka. Široká cesta, veľa ľudí, málo výhľadov. Neustále odbočovanie na neďaleké skaly sa tentokrát oplatilo. Okrem výhľadov sme totiž našli zrušenú žltú turistickú značku vedúcu veľmi peknými a celkom exponovanými úsekmi, o ktorej vie len málo ľudí. Po konzultácii 26 ročnej mapy s mierkou 1: 100 000 sme aj bez lupy pochopili, že tento chodník vedie presne tam, kam chceme ísť, paralelne s „diaľnicou“. Prepletali sme sa teda kľukatým úzkym chodníkom ponad skalné zrázy s malebnými výhľadmi okrem iného aj na Svijany, ktorých nepasterizované pivo bolo u nás na dennom poriadku.

Naša žltá sa vynorila priamo pri Studeném průchodě, zaujímavej 125 metrov dlhej skalnej chodbe s veľmi trefným názvom. Teplota vo vnútri totiž len málokedy vystúpi nad 10°C, preto tu možno nájsť jedinečné druhy machov a lišajníkov. Pri pohľade hore sme si predstavovali, ako to tu vyzeralo v roku 1886, kedy bola na okolitých skalách delostrelecká batéria, ktorá strážila cestu medzi mestami Mnichovo Hradistě a Turnov.

Drábské světničky

Turistická značka, tentoraz už nezrušená, nás po pol kilometri doviedla k samostatnej skupine siedmich skalných pieskovcových blokov s nadmorskou výškou 380 metrov zvanou Drábské světničky. Kedysi v prvej tretine 15. storočia tu stával drevený hrádok s niektorými miestnosťami viac či menej vyhĺbenými do mäkkého pieskovca. Po bitke pri Lipanoch (roku 1434) ostal opustený a schátral. Až neskôr ho ako úkryt začali využívať ľudia prenasledovaní z rôznych dôvodov a počas druhej svetovej vojny poskytol zázemie partizánom z radov horolezcov.

Dnes už z pôvodného hradu zostalo len veľmi málo. Drevené mosty, schody a balkóny si zobral čas a jeho zub sa zarýva aj do 18 dosiaľ zachovaných izbičiek a 6 chodieb. Turisti chodiaci tými istými cestičkami po mäkkom pieskovci majú na chátraní pozostatkov hradu tiež svoj nemalý podiel. Kedysi, nie je to dokonca ani tak dávno, bol vstup do hradu platený. Náš staručký bedeker dokonca opatruje vstupenky na Drábské světničky z neznámeho roku za 10 Kč. Túto etapu histórie hradu dnes pripomína už len zatvorená drevená búdka – bývalá pokladňa – tvoriaca novodobú vstupnú bránu. Za ňou sú skaly sprístupnené pomocou kamenných schodov, rebríkov, mostíkov a chodbičiek. Úplný raj pre ľudí bojacich sa výšok. Tí ostatní si tu môžu do sýtosti vychutnať zaujímavé pohľady, miesta a strhujúce výhľady a tí, ktorí si nezabudli štipku fantázie, si môžu predstavovať, ako to tu vyzeralo, keď boli izbičky ešte izbičkami.

Od Drábských světniček je to len čosi vyše kilometra k ďalšiemu bývalému stredovekému hrádku Klamorna. Pri tajomstvom dýchajúcich zvyškoch Píčova statku odbočuje krátka cestička na skalný ostroh, kde možno rozoznať zvyšky hlbokej priekopy, základy niekoľkých väčších stavieb, cisternu a štyri izbičky vytesané v skale s kamennými stolmi uprostred a s letopočtom 1434. Sem už nezablúdi toľko ľudí, ako na Drábské světničky. Izbičky nie sú ani zďaleka tak sprístupnené (nie sú sprístupnené vôbec) a kto ich chce navštíviť, musí sa pripraviť na menší preskok ponad hĺbkou zívajúcu priepasť. Všetci sme sa zhodli, že takúto radosť k životu nepotrebujeme a radšej sme skúmali okolie z bezpečia neoddelených skál.

Cestu späť sme výnimočne neuzavreli okruhom a vrátili sme sa tade, kade sme prišli, len s tým rozdielom, že namiesto zrušenej žltej značky sme použili modro-červenú „diaľnicu“ a uistili sme sa v tom, že tej žltej je škoda.

Mužský

Autíčkom sme sa posunuli o kúsok ďalej, pod vrchol Mužský (464 m n.m.), čadičový vrch v strede pieskovcovej plošiny chránenej hradmi Valečov a Drábské světničky a hrádkami na Hynště a Hrodech. Aj vďaka tomu, že kameňachtiví ľudia pomalý odhryzovali z jeho vrcholu, bol výstup hore len pohodlnou prechádzkou s odmenou v podobe 360° rozhľadu na okolitú krajinu. Úplne hore je okrem výhľadu aj pomník padlým vo vojne v roku 1866. Zostup sme zvolili klasicky okruhovo a dobre sme spravili. Aj na tak krátkom úseku sa dajú nájsť výborné čerešne.

Sobotka, Humprecht

Po príjemnom celodennom chodení to už podvečer chcelo trošku zmeny. Naše ďalšie kroky viedli do malebného mestečka Sobotka, kde sme sa po večeri na námestí vybrali preskúmať neďaleký zámok Humprecht postavený Jánom Humprechtom Černínom z Chudenic v rokoch 1666 – 1672. Múzeum a galériu, ktoré sú vo vnútri dnes, sme znova nenavštívili. Zato sme sa príjemne prešli okolitým lesným parkom a cestou späť poobdivovali krásne tradičné hrazdené domy.

Deň už sa premieňal na noc, preto nám znova neostávalo nič iné, len vybrať mapu a pohľadať cieľ pre ďalší deň.

Mapy

Kost
Příhrazské skály

Ostatné zdroje: Turistický průvodce ČSSR – Český ráj a Podkrkonoší. Praha: Olympia, 1982

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek