Februárové lúčenie s dňom na vrchole Strážova. Slnko tridsať minút za kopečkami a ja si plnými dúškami užívam neopakovateľnú pozápadovú zimnú atmosféru ktorú mám tak rád. Na oblohe farebné hrátky, svetla akoby ani neubúdalo, pomalinky prituhujúci mráz, ale hlavne horské ticho a kľud. Túto oázu pokoja mi narúša len podozrivý šuchot v neďalekých kríkoch, a tak dumám či nespavému mackovi spod Strážova nesedím na vyhliadkovom fleku :-)