Spomalovala som, az som uplne zastala. Ocarena prirodnym divadlom. Vsetci uz vosli do "zostupoveho" lesa, ostala som na luke sama. Nechcelo sa mi dole, do tepla chaty vykurenej krbom. Nebolo by odveci, po celodennom chodeni v mrholeni, snezeni, hmle by dobre padlo sucho. Ale. Nedalo sa. Nic ma dole nepohanalo, vedela som, ked vojdem do lesa uz vyhlady a tu krasu nad dolinou, pohlady dodaleka neuvidim, uz len strminou do dediny pojdem. A tak som ostala. Sledovala premeny sfarbenych stromov silou jesene, prichadzajucimi a odchadzajucimi mracnami, preryvajucim sa slnkom skrz medzierok v nich. Az ked od Ploskej cierne mracno naznancilo, uz by si mohla ist, pomalicky, ako sa len pomalicky dalo som suhlasila. Nedobrovolne.