Celý čas počas prestávkovania som počul nejaké detské výskoty, tak som sa potešil, že sem chodia ľudia (dovtedy som človeka nestretol, len plno zvere), napr. že je rodinka na výlete na Ostrý vrch a kotúľajú sa dole kopcom. Keď to vyzeralo na dážď, pobalil som sa, a zistil som, že výskot sa približuje a už to vyzeralo na nejaký tábor – nejakí možno tínedžeri, ktorí tu plnia nejaké klasické táborové úlohy. A bol to tábor! Do Kubrice prechádzalo popred mňa asi päťsto (!) detí (no, mohlo ich byť tak okolo 80) a pár dospelých, ktorí sa tam dovtedy hrali a už od rána boli vonku. Deti nejavili žiadne známky vyčerpania, spievali si, kráčali svižne akoby práve vstali a najlepšie bolo, že tých tínedžerov tam bolo zopár a väčšinou to boli úplne malí drobci. Také malé hrášky s kmitajúcimi nožičkami. Vinuli sa ako had po celej cestičke v strede, ale vybral som radšej fotku bez nich.

-) Švagor mi raz hovoril, aby som nikdy nebral psa na ruky, keď už nechce na túre chodiť (malý jazvečík), lebo ak vládze dospelý človek, pes vládze určite. A ja si myslím, že to platí aj o deťoch – teda kým vládze dospelý, dieťa vládze určite. Majú nejaký hormón nezničiteľnosti.