Ruky v mokrých rukaviciach mi bodali milióny mikroskopických ihličiek a rozumnejšia polovica môjho ja velila na rýchly pochod do tepla salaša. No predsa len zastavujem a aspoň na chvíľu počúvam ticho prichádzajúceho súmraku a nechávam prsty mrznúť. "Veď salaš je tuto - ľaľa..." vravím si v duchu. No po minútke predsa víťazí moje rozumnejšie ja a už trielim k rozkúrenému šparhetu na štrúdľu s pivkom. :)