keď vidíš tú krásu. Pri stúpaní do sedla Ďurkovej som sa stále vrtela, zastavovala, vychutnávala si pohľady, pozdila, lebo tie pohľady boli krásne, lebo neviem, kedy sa opäť také podaria. Cez Mestskú horu v ľavo, ako na dlani Salatín, kde sme boli deň pred týmto, za ním kúsok v opare Malá Fatra, nezameniteľný Stoh a Rozsutec, v pravo Choč. Aj ďalej bolo dovidieť, rozoznať, čo ale foťáčik nezvládol. No cez oči duša spievala.