tibko, nabudúce sa poisti, keď ťa raz budú zvážať vrtuľníkom:-)

No, priznám sa, že ja až taký odvážny nie som, zvyknem sa radšej báť ako riskovať. Tu to bolo síce tak na hrane ale v podstate bezpečné. Až kým som sa nezošuchol na prachu a kamienkoch nižšie, na miesto, kam som už nechcel. Ale zistil som, že tam je lepší výhľad, chcelo to len natiahnuť jednu nohu nabok a "uzemniť" trčiace konáre opodiaľ. No neriskli by ste to, keby ste tam už boli? Tak som natiahol a uzemnil. Vtedy sa mi začala šmýkať tá druhá noha aj celý ja a už to bezpečné nebolo.
Zdola to podľa mňa vyzeralo viac hlúpo ako nebezpečne. Bál som sa, aby niekto nezavolal záchranárov (uviaznutému samovrahovi na skale) a ja si ju budem musieť potom zacvakať.

škoda, že niekto neodfotil teba pri tom akrobatickom kúsku, no oceňujem tvoju odvahu!!!:-)

:) veru kvôli zaujímavému záberu človek niekedy aj zariskovať musí.Dôležité však je,aby všetko dobre dopadlo-tak ako v Tvojom prípade.

Táto fotografia vznikala ako panoráma na takom istom svahu, ako je na fotografii, oproti nad jazierkom. Tá časť mimo slnečného svetla. Bola to sranda. Svah je takmer stena, vlastne som ležal a jednou nohou som držal pri zemi nejaké konáre, ktoré zavadzali vo výhľade. Druhou nohou som sa snažil zapierať o zem, ale pomaly sa mi šmýkala a púšťal som dole spŕšku hliny a kamenia. Jednou rukou, úplne ako orangutan, som sa vykrútený pridŕžal kra za mnou, lebo inak by som letel dolu, keďže noha odchádzala. No a druhou rukou som sa to snažil nacvakať, rýchlo a ostro, ako Ole Einar, lebo aj ten záchytný krík nejako poľavoval. (To druhé sa mi nepodarilo, nafotil som to rýchlo, ale keby som miesto fotenia strieľal, na pevnú ruku by som sa spoľahnúť nemohol.)