Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vriace fórum

Diskusná téma K článku: Hauerlandom z Kremnice do Handlovej

Diskusná téma K článku: Hauerlandom z Kremnice do Handlovej

Dejiny nie sú len písmená v knihách, sú aj odtlačkom činností ľudí v krajine. Niekedy sú naše stopy jasne viditeľné, inokedy skryté a vidí ich len znalec. Sú výsledkom náhodnej činnosti alebo, častejšie, cielenej viacgeneračnej práce. Občas len tušíme, prečo bolo niečo vytvorené, niekedy ani to nie. Niektoré miesta sú málo zasiahnuté, iné zas navždy zmenili ráz miesta. Na Slovensku k druhým patria banské oblasti.

Franz

ako vyzerala cesta z Kremnice do Handlovej na konci 19. storocia

Príbeh etnografa Karla Rhamma uverejnený v nemeckom časopise v r. 1886 popisuje jeho cestu z Kremnice do Handlovej a Handlovú a jej zvláštne starobylé zvyky.
Kremnitz (slov. Kremnica, maď. Körmöcsbanya,) je pri pohľade z výšky vlakovej stanice nádherná. Staré banské mestečko leží dole v kotline, ktorej dno sa však dvíha na sever smerom k obci Berg (Kremnicke Bane) na zadnej strane pozvoľne klesá, takže hradská cesta tu vedie plynulo rovno bez zákrut.Na vrsku, sa týči stará katedrála s niekoľkými radmi hradieb, často posledným útočiskom občanov v časoch vojen. Horná časť mesta, staršia, je bližšie ku katedrále a rínku (námestiu) je to hustá zastavba , zatiaľ čo spodná časť je príjemnejšia sú tam domy so záhradami. Ostatné strany kotliny stúpajú dosť strmo po haldách sutiny a škvary či strmých lúk. Akokoľvek mesto vyzerá malebne, dojem, ktorý vo vnútri vyvoláva, je akosi pustý a opustený. Len na trhu a v nedeľu rínok ožíva vysokými, pôvabnými postavami roľníkov v ich pestrofarebnom oblečení z okolia ale aj väčšej dialky. Podľa jazyka, hlavne s okolitých nemeckých dedín. Hoci má mesto okolo 10 000 obyvateľov, nič tu nie je okrem krčiem, a mestského hostinca.
Budova, ktorá takmer uzatvárala vnútorný dvor , mala jedno poschodie, a vyzerala ako budovy v Segedíne a iných mestách, kde som bol za rovnakých podmienok vo veľmi dobrých rukách .Široká a priestranná bola aj priľahlá záhrada, aby kuchyňa poskytla všetko možné, ale celé to pôsobilo rovnako neupraveným dojmom ako samotné mesto, nato som sa dozvedel, že pani domáca po smrti manžela stratila chuť podnikať. Osobne som mal tiež tú smolu, že moje narodeniny pripadli na dni môjho pobytu a zvyk chcieť osláviť narodeniny pri popoludňajšej kávičke bolo určite skromné a ľahko splniteľné želanie. Vyjadril som svoju prosbu čašníkovi, no z kuchyne sa ozvalo, že zo zásady sa do večera na sporáku nezapáli. Opustil som teda nehostinný hostinec a začal som ho hľadať v rámci centra mesta.
Všade som márne klopal všetko zatvorené, nakoniec ma nasmeroval starší pán do odľahlej uličky, kde mal byť „Kaffeehaus“. Našiel som nenápadný a podozrivo vyzerajúci domček bez ceduľky či inej značky kávy, ale vykročil som dúfajúc v moju vec, ma okrem staršej ježibaby privítala aj mlada slečna. Mali tu vsetko, ale jedine co nemali bola kava, ktoru som chcel, a preto som sa rýchlo otocil a svoje narodeniny som ukončil bez kávy.
S nemeckými občanmi mesta som neprišiel do styku, ale snáď nemám dôvod ľutovať, keďže, ako mi s istou nedbanlivosťou poznamenali Slováci, Nemci v Kremnici, hoci nemeckí jazykom, zvykmi, resp. pocitom, sú tam ale treba považovať za neslušné byť oslovované ako Nemec. Odkedy ich politika násilnej maďarizácie, „ako mi povedal jeden uprimný Maďar „zbavuje všetkých prostriedkov na udržanie si materinského jazyka„ beznádejne uvrhla do otroctva. V skorších dobách to bolo inak, vtedy, keď si nemeckí „hostia“, vybaveni kráľovskou listinou, vládli sami a tvrdošijne odopierali všetkým cudzincom osadu.
Moja nádej, že nájdem v mestskom archíve dôkazy o zvláštnych sociálnych pomeroch tzv. rodinných hospodárstvach v susedných obciach, z ktorých niektoré spadali do pôsobnosti mesta, sa nenaplnila, Žiadne zmienky nenasiel ani Krischko, dnes hlavný účtovník, ktorý po svojich šestnástich rokoch činnosti archivára Pri prezeraní archívov dokumentárnych štúdií o dejinách Kremnice nespomenul, že by na niečo súvisiace narazil. Preto som bol odkázaný výlučne na živú tradíciu, ktorú som chcel podrobne študovať v Krickerhäu ako mieste svojho výskumu. Od začiatku mojej cesty som si to mestečko predstavoval ako svoj skutočný cieľ. Krickerhäu bolo miesto, ktoré by som pomenoval ako miesto s podivnými zvykmi - rodinnými hospodárstvami. Krickerhäu, ktoré sa považuje za mesto a ma viac ako 3000 obyvateľov, v skutočnosti však nie je ničím iným ako obyčajnou roľníckou dedinou. Je mimoriadne vhodné na výskum, pretože mesto je dosť veľké na to, aby sa v ňom samostatne rozvíjali vlastné tradicie, nikdy sa nevenovalo baníctvu, a preto mal byť zbavené akéhokoľvek podozrení z nenáležitého vplyvu baníkov a baníckych tradícií. Napokon toto „mesto“ bolo väčším sídlom v ktorom sa dal predpokladať istý mestský komfort, predovšetkým to bolo bydlisko poštmajstra Wohlanda, ktorého mi odporučil dlhoročný priateľ G.. Wohlanda, ktorý mi láskavo poskytne všetky informácie, Wohlanda, ktorému som sa už prihlásil na dlhší pobyt. „Choďte k poštmajstrovi Wohlandovi povedal priateľ G. „tam budete v dobrých rukách.“ Tieto slová mi odvtedy zneli v hlave, podnietili moju fantáziu a vykreslili mi jedného z tých útulných gazdov, akého si človek vie vybaviť. Tam kde stretáva s komfort mesta, ale bez vysokých cien a rušenia vidieckeho pokoja. Počas mojej cesty sa mi teda Krickerhäu javil ako oáza, v ktorej sa zotavím z útrap slovenských púští. Len buď trpezlivý, kým prídeš do Krickerhäu, cestou som sa utešoval. Budes tam mať svoju peknú izbičku s pohovkou a dobrou posteľou, priateľ Wohland bude pripravený podporiť tvoju prácu kompetentnými radami a činmi. Ale fata morgana sa rozplývala, čím viac som sa blížil k miestu svojej túžby. Je možné, že v odľahlých miestach, ako je Gaidel, (Kľačno), Deutsch-Proben (Nitrianske Pravno), boli ľudia tak slabo informovaní, že nevedeli nič o poštárovi Wohlandovi. Ale v samotnej Kremnici, vzdialenou len tri hodiny, sa moje otázky týkajúce sa pošty stretli len s potrasením hlavou a neveriacimi tvárami, ktoré sotva poznali meno Wohland. Keď som otočil svoju otázku iným smerom a zistil som, že hľadám nocľah, jeden z nich povedal: „No, lesník má postele“, druhý: „Možno by si mohol zostať aj u Žida“; po tretie: „Učiteľ má tiež posteľ!" Čo viac chcete? O Wohlandovi však ani slovo, začal sa pre mňa stávať mýtickou osobou. Teraz ma však ťažili na srdci povinnosti voči Wohlandovi ktoremu som sa slubil. A keď má len psiu noru so slameným matracom, povedal som si že ako svedomitý človek tam musí aspoň týždeň vydržať. Začínal som preklínať som svojho priateľa, banského inžiniera G., aj priateľa Wohlanda a celý Krickerhäu. Dobrodružstvo však raz muselo prísť a tak sa aj stalo.
Nie v najlepšej nálade, krátko poobede jedného pekného dňa som vyrazil do zasľúbeného mesta. Keď som vystúpal na haldy z bane, ktoré tvoria túto stranu , nachádzal som sa na pomerne otvorenej plošine, nad ktorou sa bližšie aj ďalej týčia zalesnené vŕšky a hrebene na východ pred Neusohlom (Banska Bystrica) . Asi za 1½ hodiny schádzam k malému potôčiku, pozdĺž ktorého vedie dedina Kuneschhäu (Kunešov). Aj tu sú dvojposchodové viacgeneračne domy ako v Gaidli , väčšinou pokryté slamou, hrebeň upevnený v dánsko-švédsko-poľskom štýle. V Kuneschhäu som sa dlho nezdržal. Po krátkom zastavení ma vyhnali z krčmy, ktorú som navštívil, lebo som si nechcel vychutnať ich úžasnú pálenku, vlastne zriedený lieh, ktorý mi ponúkali za pár grajciarov. Pre nich ako farmárov nepochopiteľné, že som si nemohol dať pretože som mal naponáhlo. Opäť som stál na náhornej plošine a pokračoval som v ceste cez polia. Potom cesta viedla do vysokého lesa, kde sa cesty rozdelili a ja som si vybral tú nesprávnu. Po pol hodine stúpania som bol na konci zlej cesty na ktorej rozsiahly výrub mohutných stromov, ktoré padali vedľa seba a na seba mi na každom kroku stáli v ceste. Našťastie som stretol slovenských pastierov, ktorí mi opäť ukázali smer. Potom nasledovalo dosť strmé klesanie na druhej strane hrebeňa lesa, až sa napokon krajina otvorila a ukázali sa najvyššie položené polia a lúky nad Krickerhäu. Teraz bolo treba opäť múdro postupovať, aby som sa neobjavil na nesprávnom konci dve hodiny trvajuceho mesta v priečnej doline. Pretože sa cesty stále rozdeľovali a mesto ako aj cibuľová kupola jeho kostola zostalo takmer do konca ukrytý v nerovnostiach neustále klesajúceho terénu. Podarilo sa mi však podľa pokynov sedliaka zavinutého v dlhej halene z ovčieho súkna prist rovno do stredu obce, ktorý, ako sa v Uhorsku sluší, označuje kostol a krčma . Keďže už bol večer a nebolo času nazvyš, spýtal som sa niekoľkých spolu stojacich žien na Wohlandov dom, o ktorom som počul, že je na dolnom konci dediny. Túra začala opäť popri vysokých poschodových slamou pokrytých striech tzv. viacgeneračných domov, teraz pozdĺž potoka, ktorý divoká voda len nedávno naplavila množstvo kameňov. Teraz som v úžase stál pred majestátnym hospodárskym dvorom, ktorého priečelie zaberala dlhá, vysoká mohutná obytná budova. Bol to cieľ mojej cesty, dom poštmajstra Wohlanda

Ade.e , 3 reakcie

Ako vidim, nielen mna zaujali tie muriky z Hauerlandu. Uz len najst nejaku zmysluplnu trasu a vyrazit. No to Peklo ma velmi nelaka, i ked musim uznat, ze je to jedinecny nazov. :)

Podobne myslienky aj mne napadaju, ked chodim lokalitami, kde pred davnymi casmi, miestni nieco vybudovali a ono to tam stale je, i ked viac ci menej zabudnute. Hlavne na mojich oblubenych opustenych samotach, kde je mi vyslovene smutno. Ale zivot je taky.

Btw, ta mapa ani mne nesla otvorit, ale tvoju trasu som si pozrel inak.

Vladimir.

Pozrel som na trasu tiež. Mapu otvára zaujímavo, trasa je len bodkou na bielej ploche. Treba neskutočne zväčšiť, aby to bolo normálne. Neviem, kde chyba je.

MisoB

Chyba bola v tom, že jedna fotka mala súradnice 0.0 0.0.(čo je uprostred Guinejského zálivu)... a mapa sa snaží zazoomovať tak, aby bolo "všetko" viditeľné.

Anna.lenkeyová

Chválim myšlienku aj objaviteľskú túru v banskej oblasti. Článok je pekný, podrobne opisuješ, ako si putoval. Aj Tvoje úvahy sú k podstate veci. Pochádzam z banskej lokality a toto prostredie je mi blízke. V noci, ja banícke dieťa zo starej kolónie, som počúvala vagóniky, ako buchocú v bani a myslela na otca, čo asi práve robí. Ďakujem za zaujímavý príspevok.

Martin knor

Ten uvod nepoznam. Vypada fakt zaujimavo, urcite sa tam raz vyberiem. Zvysok mi je povedomy. Pred rokmi som siel okruh zo Slaskej, hore dolinou, nato na Vysoku a do Janovej Lehoty, navrat asfaltkou. Kdesi v okoli Havranej skaly bola hustinka a v snehu do nej viedlo neskutocne vela medvedich stop. V tej oblasti by som teda spat nechcel :-?.

Inac, nieco sa pokazilo s mapami. Nezobrazuje mi to Tvoju trasu.

Tomka , 2

Vlado paráda! Tvoj článok ma veľmi potešil. Ten Bernardov má úžasné genius loci! Bolo to vidieť aj na štábe Televíkendu. Chodia po celom Slovensku, všeličo videli, ale toto ich prinajmenšom prekvapilo.
Janova Lehota a Peklo sa mi tiež veľmi páčili. Skontaktovala som sa so starostkou a chcela by som tam ešte ísť, aby sme si pozreli tie nemecké domy aj z vnútra a oboznámili sa s históriou obce. Potom možno bude aj článok.

Vladimir.

Tomka, ak by si niečo také mala zorganizované, daj vedieť. Až by hviezdy boli naklonené, rád by som sa pripojil. Aj mňa by to zaujímalo.

Tomka

Dobre Vladko, v januári začnem na tom pracovať.:)

DoxaD

Vladko, veľmi sa mi článok páči, aj jeho filozofický duch. Danka mala túru na Bernardov aj v Televíkende 10.11.23.
Je fajn, keď na túrach zabŕdneme aj do histórie a precítime krajinu ako celok. Viac si ju potom vážime.

Pridaj reakciu

Pridaním diskusného príspevku súhlasíte s podmienkami použitia hiking.sk.

Vriace fórum

Komentár

Pavel Forgáč k článku: Prekliate pivo Jasné cocktu poznám a mám aj nejakú doma momentálne :). Podobná našej kofole, akurát má viac bylinkovú chuť. Mám rád aj Solu a Schwepper, ktoré predávajú v Slov …

+ 27 ďalších príspevkov