Pravdupovediac, tie uvodne dva odstavce ma znechutili precitat tie dalsie, ktore su istotne viac o teme ako tie uvodne akoze vtipne podane predsudky o Vychodniarov.

Parada. Posledne 2 roky som bol v Bukovskych vrchoch viackrat, ale zubry som nevidel. A to som siel po ceste za strazcom (sympatak, hodili sme dlhsiu rec cestou tam aj spat, ked prsalo) peso ten den 2x.

Podla starej mapy isiel priamo z Riabej skaly v minulosti turisticky chodnik. Ale asi spadol, pretoze trasu zmenili. Ako pise Danka, je to zrejme najzaujimavejsie miesto v pohori.

Chat je nad Starinou naozaj vela. Viacere su zasite kusok bokom. To ze sa zjavili stopy fekalii v priehrade ma teda neprekvapuje. Inac, co si pomyslite, ked v lese nad Ruskym zakopnete o prazdnu plastovu krabicu s napisom "bravcova mast"? (Recnicka otazka. Odpoved je jasna, prifukol ju tam vietor :-) .)

Tie pokrututy jesenne, co su na Janovom obrazku, som fotil nedavno na jesen. Asi hodinu som behal po luke a nasiel som 2, hoci to nie je jedna z najmensich rastlin. Ale o tyzden bola ta ista luka pokrutmi posiata, boli ich tam mraky. Pri kvetinach je nacasovanie fakt dolezite.

Ako účastník zájazdu („kamoš Jano“) si dovolím pridať zopár fotiek a poznámok. Bol som tam s pralesníkmi pracovne, „nečudil“ som niečo, ale v rámci toho istého projektu som hodnotil turistický potenciál pralesov Východných Karpát. Vďaka tomu som bol v ten rok v Poloninách viackrát, vrátane tohto tripu.
Prvá fotka: Prvý kontakt s bizóňmi nebol až pri Marošovom návrate z blúdenia, ako píše, ale hneď pri príchode nad Starinu. Keď sme teda prekonali vrátnicu a prešli nad Starinu, tak sa nám bizóňi zjavili takto sa pasúce na lúke. Zastavili sme autá a pár minút sme ich tam pozorovali a fotili. Bol to môj prvý a zatiaľ posledný kontakt s nimi, odvtedy som bol v tej lokalite hádam dvadsaťkrát, vždy tam spomalím, aby som nevyplašil, ale už nikdy som to šťastie nemal.
Druhú fotku som vyhrabal, asi som ju urobil ako dokumentačnú: „Skupina pralesníkov si delí mapovacie rajóny“. Vybral som ju však najmä pre povestnú bráničku v pozadí. A môžem potvrdiť, že tam bola ešte aj teraz v novembri 2023.
Na tretej fotke je autor článku MJ v teréne pár minút pred tým, ako sme sa rozišli. Ono to totiž bolo inak, ako si Maroš pamätá. Môj zámer bol stráviť s ním celý deň v teréne, pretože na Slovensku asi niet lepšieho sprievodcu po lesoch, ako je Marián. Auto sme nechali niekde na depe na ceste z Ruského nad Runinou a vyšli sme na hrebeň, ktorým sme prešli až na Riabu skalu, kde sme zišli pod hrebeň do pralesa. Keď však začalo liať, tak som sa rozhodol nepokračovať v samovražednej misii – ono totiž ten prales je na jednom velikánskom suťovisku obrovských balvanov, ktoré však - ako vidíte na fotke - vďaka vzrastlej vegetácii miestami do výšky hrude nie je vidieť, takže stúpate do neznáma, čo je dosť aktobatické už za sucha, nie to ešte v lejaku a navyše som členkár. Tak sme sa dohodli, že sa vrátim hore na hrebeň, zídem k autu, kde počkám Maroša, ktorý pokračoval v mapovaní smerom k autu, ale krížom cez lesy. Medzitým sa fakt lejak zmenil na silnú búrku a ten blesk, o ktorom Maroš píše, udrel neďaleko mňa do hrebienka nad Runinou. Bol som úplne premočený a tak som si v aute vykúril, vyzliekol som sa až do slípov a sušil si veci na sedadlách – to musel byť božský pohľad, tí čo ma poznáte viete, že som XXXXXL size nielen do výšky, ale aj do šírky. Ďalej to už poznáte, čakal som , čakal, ale som sa nedočkal.
Posledná fotka je z cesty domov. Pralesníci sa rozhodli, že sa zastavíme na lúke nad Hostovicami, kde mala byť nejaká vzácna zelina. Už večer predtým nemohli zaspať, ako sa tešili a tak som sa tešil aj ja. Prišli sme tam a rozprchli sa po zalajnenej lúke hľadať. Po polhodine ma to prešlo a vrátil som sa do auta. Prešla hodina, potom ďalšia a pralesníci stále štvornožky lozili medzi tými lajnami. Šľak ma išiel trafiť od nudy! Napokon, po dva a pol hodinách, niekto skríkol „Mám!“, tak sme tam všetci došprintovali a ... chápete to? Dve a pol hodiny tam zabili, aby našli hentakú bylinu, ktorá je úplne rovnaká, ako tisíce ostatných bylín okolo ... Som vzdelaním geológ a vtedy som si potvrdil, že ostanem pri geológii, je to predsa len dramatickejšie a dynamickejšie ako botanika.
A spomínam si ešte na na seminár v Stakčíne, ktorý bol súčasťou tohto tripu a na ktorom som miestnym autoritám – starostom, urbárnikom, ochranárom - prezentoval, ako by sa dali pralesy využiť v turizme. Jedným z mojich odporúčaní bolo založiť v regióne organizáciu destinačného manažmentu a vysvetlil som, čo to je. Keď sa potom ako prvý v diskusii prihlásil pán Jasík, účastníci zmĺkli v napätom očakávaní, čím múdrym prispeje. Veď už vtedy bol osobnosťou v ochrane prírody. Maroš vstal: „Iste, organizácia destinačného manažmenu by tu bola užitočná, ale ja navrhujem nebáť sa, ísť ešte ďalej a založiť organizáciu destilačného manažmentu!“ Trvalo pár sekúnd, kým auditórium precitlo, ale doteraz si pamätám, že táto jedna Marošova veta mala oveľa lepší ohlas, ako moja polhodinová prednáška ...:-)

Opäť skutočne skvelé čítanie a vtipné podanie rôznych zážitkov, vďaka.
Nuž bráničky boli vymyslené na to aby sa cez ne chodilo, to je jasné haha :-)
V lete 2021 som prechádzal hrebeňom týchto hôr a tie bukové lesy s množstvom javorov ma úplne dostali a verím že mimo značiek to musí byť ešte väčšia nádhera. Akurát že v nižších partiách už bolo vidieť stopy po ťažbe a nepôvodné lesy. Pri pohľade do Poľska som mal pocit že tam sú lesy zachovalejšie až do dolín.

Škoda že si neuviedol ako si tú dilemu s bráničkou vyriešil ty sám.

Opäť úžasný opisný štýl. Predpokladám, že cez kapurku prešli všetci obradným štýlom. Inak by to nemalo svoj význam.

Tak toto je parádny seriál!
V prvom diele som sa hlavne bavila a občas smutne povzdychla. V druhom som sa rada aspoň v duchu preniesla do krásnych Hučiakov a veľmi sa tešila z lokalít bradáčika a lomikameňa - nádherné druhy! V treťom som krochkala od blaha spomínajúc na oravské rašelinové lesy. Prvýkrát som sa hrozne bála, ale mali sme vynikajúceho sprievodcu a tak som si na čvach - čvach rýchlo zvykla. Sú to prekrásne biotopy.
V zatiaľ poslednom sa vyrojilo toľko spomienok, že som už musela napísať.
Mňa fascinuje mentalita Východniarov. Človeka to občas zaskočí, lebo je to z regálu "To nevymyslíš!" Ale s takou ochotou a srdečnosťou sa len tak ľahko nestretneš. Poloniny, Riaba skala... to je láska na ntú. Podobná búrka nás chytila na Pľaši - len rýchlo na okraj lesa do kríkov, plášť cez seba, zavrieť oči a hľadať slová nejakej motlitby.
A takú bráničku "na dôchodku" som stretla nedávno na Dobrej Vode v Štiavnických vrchoch.

Marián výborné Silvestrovské čítanie. :-)
No musela to byť drsná búrka a kedže to tam určite nepoznáš tak ako Nízke Tatry nastalo aj orientačné zatmenie. Spôsobené určite aj zrýchleným tempom úniku pred búrkou. Stane sa. Poznám.
Hlavne, že to dobre dopadlo, cieľ splnený a nebola potrebná ani v mysli kolegu započatá záchranná akcia. -)
Bránička je ozaj čarovná. Pár takýchto čúd som už videl aj ja.

Krásny kus textu, tak ako aj miesta ktoré ste navštívili. Až na mňa prišla chuť na pivo a zápražku :)

Ahoj.
Moc pěkný článek o kráse Bukovských vrších.
Jiří