Pozdravujem Tomáša a jeho kamaráta a prajem im rýchle uzdravenie a spamätanie sa z tohto nepríjemného zážitku. Ako bývalému strážcovi Správy TANAPu, ktorý si v horách odslúžil 15 rokov, mi ale nedá nevšimnúť si dvojaký meter pri posudzovaní celej udalosti na HIKINGu v porovnaní s komentármi v iných médiách. Tam sa zvykne písať, že dotyčný porušil neviem čo a chodil mimo vyznačené chodníky, ak ide o niekoho neznámeho. A že tam nemal čo hľadať - viď tá nešťastná
udalosť Bielorusky pod Sinou. Ak ale dotyčného človeka poznáme, už sa na celú vec pozeráme inými očami, už je rétorika celkom iná, spomenie sa, že ide o skúseného človeka, ktorý tam bol x- krát a že za to vlastne ani nemôže. Ale nemám nič proti HIKINGu a ani proti Tomášovi, aby to tak nebodaj nevyznelo - bože chráň. Tým chcem povedať iba to, že sa tým zastiera skutočný problém, že medveďov je na Slovensku už naozaj príliš veľa, že sa už končí akákoľvek sranda a že s tým treba naozaj niečo robiť, lebo to dopadne veľmi zle. Ľudia na Liptove sa naozaj, ale naozaj už boja chodiť do hory a v tom spočíva hlavný problém s medveďmi. Ja som začal pracovať ako lesník v Nízkych Tatrách v roku 1984, žil som v horárni Kapustisko poniže Magurky 17 km od Partizánskej Ľupče, bol som zvyknutý túlať sa po horách dňom aj nocou a ani by mi nenapadlo báť sa nejakého medveďa. Mál som zopár blízkych stretov, ale bola to skôr výnimka a medveď vždy ustrašene ušiel. Bolo to ale zrejme preto, že vtedy bol ich stav primeraný a medvede sa človeka báli, lebo ich človek lovil. Na Správe TANAPu som tým, že som veľa vládal a veľa chodil, veľmi rýchlo zistil, že nie je pravda, čo tvrdí oficiálna propaganda, ale že medvede zmenili svoje správanie a že sa to raz celé skončí veľmi zle. Vtedy som tam bol považovaný za rebela a preto súčasnú situáciu považujem za určitú satisfakciu, keď ŠOPka doslova cituje to, čo som predpovedal už od samého začiatku môjho pôsobenia v ochrane prírody pred 15 rokmi. Dokonca som predpovedal aj to, čo bolo vtedy nemysliteľné, že sa raz dožijeme aj toho, že medveď raz niekoho zabije, čo som si samozrejme nikdy neželal. Na to ale nebolo treba žiadne veľké skúsenosti, len veľa chodiť a mať elementárnu logiku. Veď ak v bohato zarodenom "čučoredí" nenájdete ani jedno medvedie lajno, tak tam asi nie sú a na vine asi nebudú zberači čučoriedok, ktorí by ich pri tom mali plašiť. A ak tie lajná nájdete na okraji hory a sú plné ovsa a kukurice, tak si asi domyslíte, že načo by sa trápili s čučoriedkami, keď sa bez námahy môžu najesť niečoho sýtejšieho. Jednoducho tie zvery majú svoj rozum a my ako ľudia ich podceňujeme. Problém spočíva v tom, že ich je už naozaj moc a končí sa všetka sranda. Mám 33 ročnú dcéru, ktorú som zvykol brávať so sebou na túlačky po TANAPe, ale po tom ako ju s kamarátom ponaháňal medveď v Doline Vyvieranie v Demänovskej doline, pričom sa zachránili vyškriabaním sa na strom, so mnou už odmieta ísť do hory mimo veľmi frekventovaných chodníkov. Dá sa povedať, že sa panicky bojí medveďov. Ja som sa podobne ako Erik Baláž medveďov nikdy nebál a až doteraz som si myslel, že by som prípadný stret vždy nejako ustál. Po tom incidente pod Sinou, kde zahynula tá Bieloruska, si už ale nie som až taký istý. To už podľa mňa nebol normálny medveď, podľa mňa to bol už predátor, ktorý by ju bol roztrhal, keby tam nebol prišiel záchranár z HZS. A tu sa už končí všetka sranda, už prestali platiť všetky doterajšie poučky, že sa medveď človeka bojí a že ho chce útokom iba postrašiť. Ja som mal stretov s medveďmi pomerne veľa, ale v mysli mi asi navždy ostane "zážitok" z novembra 2020, kedy som sa túlal v masíve Krakovej hole a trošku pri tom poblúdil. Nakoniec som zostúpil dole lavínovým žľabom potme za svitu čelovky do dolinky Hlboké, bočnej dolinky Jánskej doliny. No a tam som sa stretol v uzučkom dolinovom "véčku" zoči voči medvedici s mladými. Ja som smeroval dole, oni zasa hore. Vtedy som sa lúčil so životom, pričom som si uvedomoval, že nikto vrátane manželky nevie, kde práve som, že tu nie je signál a že ak ma medvedica "zramuje", že zrejme do rána zamrznem, lebo bola polovica novembra a riadna kosa. Ešte som rozmýšľal, či vypnúť čelovku, alebo ju nechať svietiť ? Nakoniec som ju nevypol s tým, že ak dôjde k útoku, tesne pred smrťou sa na tú medvedicu aspoň pozriem. Odvrátil som hlavu, svietil iným smerom a čakal, čo bude so zježenými všetkými chlpmi na tele. No a čuduj sa svete, ona ma obišla a nechala tak. Iba som počul rachot, ako keby sa cez mladinu valil tank a mrmlanie a fučanie. No a o chvíľu na to menší šramot a fučanie medvieďat. Tým chcem povedať iba to, že pri strete s medveďom nikto nevie, ako to nakoniec dopadne. Všetko je v rukách božích... Preto nemá zmysel hodnotiť, či niekto bol alebo nebol skúsený, je to iba vecou šťastia. Jedno je ale isté, že je to už celospoločenský problém, ktorého sa chytili naši politici. Myslím si, že je to jedna z príčin, prečo voľby dopadli tak ako dopadli. Medveď bežiaci cez Liptovský Mikuláš určite ovplyvnil aj prezidentské voľby a ak budú niektorí naši enviro poslanci v europarlamente pokračovať stále v tej istej rétorike, tak prehráme aj eurovoľby. Pohybujem sa v lesoch a horách Liptova od roku 1984 a verte mi, že s medveďmi je tu už naozaj veľmi veľký problém. A nie sú za tým žiadne vnadiská a nezabezpečené kontajnery, aj keď v tomto majú ochranári pravdu. Je ich ale na tú malú plochu jednoducho príliš veľa, lebo nemajú prirodzeného nepriateľa. A ak naši politici nepochopia, že ten neustále proklamovaný samovývoj je jednoducho nezmysel, tak si ľudia zvolia hocikoho, kto im sľúbi, že s tým urobí poriadok.

Keď už som do toho medvedieho problému zabŕdol, rád by som sa ešte vyjadril k tým počtom medveďov na Slovensku., lebo v éteri lietajú rôzne čísla vrátane tých od ochranárov a nikto sa v tom už nevyzná. Podľa mňa je totálne nemožné takéto niečo zistiť. V čase monitoringu som mal ako strážca na starosti úsek "Bystrá - Kamenistá" vrátane priľahlého podhoria až po Váh. Ak vás to zaujíma, otvorte si mapu a pozrite si hranice môjho strážneho úseku: Od ATC Račkova dolina choďte po hrebeni ponad Úzku a Račkovu dolinu na Nižnú Bystrú a potom ďalej na Bystrú. Potom po štátnej hranici až na Poľskú Tomanovú a následne dole po Hlinskom hrebeni až dole do Tichej doliny k odpočívadlu (čiže aj dolina Hlina) a odtiaľ po Podbanské. No a k tomu si urobte šikmé čiary podhorím a zahrňte celé toto územie až po Váh. Ja som teda mal na starosti nielen hory ale aj rozsiahle územie v podhorí (nelegálne výruby, skládky a pod.). Monitoring medveďov bol vykonávaný tak nejako len tak popri rôznej inej práci, ktorej bolo dosť. No a keďže bývalá Správa TANAPu pred zlúčením so ŠL, keď by ste odhodili tie potemkinovské kulisy, zistili by ste, že to nie je žiaden Yellowstone ale v skutočnosti dosť malá a "biednučká" organizácia, kde bolo cca okolo 35 zamestnancov vrátane sekretárky. No a z toho tuším 13 strážcov na celé Tatry, Chočské vrchy a Šípsku Fatru až po Kraľovany a rozsiahle podhorie až po úpätie Nízkych Tatier. Nechcem, aby to vyznelo ako nejaké zhadzovanie kolegov, klaniam sa ich odbornosti a entuziazmu, ale ak raz nemáte na niečo vytvorené podmienky, tak výsledkom akéhokoľvek monitoringu zákonite musí byť niečo také ako "Bulharská konštanta". Spomínal som, že tam bolo sotva na výplaty a inakšie skoro na nič. Do hôr sme jazdili na svojich vlastných črepoch (ja Fiat Punto a potom neskôr Thalia). Aj keď som mal vysoko nadštandardnú kondičku, terénne auto jednoducho chýbalo a robili sme zbytočné pešie km navyše, čo nás vysiľovalo a zdržiavalo. Navyše sme mali striktne prikázané dodržiavať pracovnú dobu a nadčasy a prípadné prenocovanie boli iba so súhlasom riaditeľa. Je to pochopiteľné, veď ak horko ťažko naškriabete na výplaty a cesťáky, na nadčasy a nočné príplatky sa už nezvýši. No a zoberte si takú Kamenistú dolinu. Výstup trvá podľa mapy z Podbanského 4:45 a zostup 3:00. Tak ako chcete popri tom ešte aj monitorovať ? A to je pri tom čas iba po Pyšné sedlo....Navyše každý asi vie, že maco je skôr nočné zviera, že tam treba byť buď zavčasu ráno alebo neskoro večer. Cez deň, keď zaľahne, neuvidíte vôbec nič. Na svojom úseku som mal aj celý tok rieky Belej od Podbanského po Váh a poviem vám, že je to také tatranské Orinoko. Spleť ramien a riadna džungľa, miestami na šírku odhadom aj 200 - 300 m. Celé som si to na dvakrát prešiel v rámci monitoringu vydry a skončil som úplne vysilený a dotrhaný v Dovalove. Ako asi by ste tam chceli monitorovať medvede bez nejakého dronu ? A sú tam, pobytové stopy som tam našiel. A čo také lesy v plochej krajine podhoria okolo Lipt. Kokavy ? Myslím si, že tu majú miestni poľovníci určite relevantnejšie čísla. Je ich viac, striedajú sa na posedoch a chodia na terénnych autách a nie pešo ako my. Dosť ale pochybujem, že by niekto z nich prekutal odľahlé zákutia môjho úseku v záveroch dolín. Nikdy som tam nikoho nestretol. A bolo to pritom tak členité a rozsiahle územie, že som nemal nijakú šancu dôkladne ho pochodiť ani ja. Trošku pomohli fotopasce, ale ja sám som mal pridelenú iba jednu jedinú a to je na také územie málo. Zbierali sme aj srsť na výskum DNA na tzv. "medvedích stromoch", na ktorých si medvede značkujú svoje teritórium. To by bola asi najlepšia a najpreukázateľnejšia metóda, ale to by ste museli zobrať strašne veľa vzoriek z celého toho popísaného územia, vrátane napr. "Orinoka", pardon Belej, ale napr. aj z Hradskej hory pri Lipt. Hrádku. No a to by chcelo veľa ľudí a hodne peňazí. Kto by to všetko zaplatil ? Možnosť reálneho spočítania medveďov v mojich očiach totálne spochybnil iný monitoring medveďov, ktorý sa na správe robil v spolupráci s Poliakmi. Postupne uspali niekoľko medveďov a nasadili im obojok s vysielačkou, ktorý sa po splnení misie sám odpojil. Keď som videl, aké ohromné územie počas sezóny stihli prejsť, tak mi spadla sánka. Spomínam si, že niektorý z nich okrem Slovenska stihol zájsť aj na Moravu, do Maďarska ako aj Poľska, aby nakoniec opäť zaľahol vo svojich rodných Tatrách. Vtedy som si asi definitívne uvedomil, že dávne poučky už neplatia a že všetko už je ináč. Neviem, prečo sa o tom viac nepíše ? Čo s takýmito pútnikmi, koľkokrát a kde budú opätovne započítané ? Jediná možnosť, ako takéto niečo vylúčiť, je tá DNA, ale kto to bude robiť a hlavne platiť ?

Niekedy sú momenty, keď nečakáš nič a príde to. Stret s medveďom som ešte nemala, i keď mi mnohí vravia, že ma obdivujú, že sa nebojím chodiť do hory. Neviem, čo by som robila, lebo je to individuálne a nik nevie, kedy medveďa môže stretnúť. Treba mať vždy mať na pamäti ostražitosť.

Ked idem sama, robím "hluk" cez územie, kde by mohol byt medved. Hluk podla územia: buchnem chvílami turistickými paličkami o seba, nosím ich do hory aj kvoli tomu. Ked je príroda divočejšia, spievam si. Po horách, divokých slovenských a v nedávnej minulosti i rumunských, bulharských, apod. chodím zhruba 50 rokov. Medveda som videla, cítila, počula, stret nebol. Pred vstupom do hory si nastavím vnútri v sebe rešpekt voči domovu zvierat, som tam na návšteve. Viem, každý to má ináč, napr. sprej na medvede a lekárnička-výborná rada. Preto čítam tieto príspevky, ktoré nám pomožu sa orientovat, kde nechodit, kde dávat velký pozor. Dokumentácia k tomu-fotky, pozriem do mapy, na terén apod. Možno je teraz viac medvedov? Neviem, na Slovensku už nežijem, ale stále chodím do slovenskej prírody pri mojich častých návštevách rodiska.

My sme pred tyzdnom isli medzi kaplnkami v sedlach Rovne nad Lieskovcom a nad Klubinou, priamo na turistickom chodniku s medvedimi stopami - pravdepodobne medvedica s mladym, lebo jedny stopy boli mensie. Teda si uz vobec nemyslim, ze medved chodnik iba pretne na jednom mieste a ide si po svojom. Tiez vyuziva chodniky, ak je to jednoduchsi teren, teraz mozno kvoli mlademu. Robili sme riadny hluk po cely cas. Nastastie sme maca nestretli. Je to revir medveda, to sme vedeli, ale tie stopy na tak dlhom useku chodnika, kde sa bezne chodi, ma prekvapili.

Pozerám, že ilustračne foto sú od Danky Tomašikovej. Nie len ona tam bola, ale ešte mnoho ďalších turistov.

No neboli na turistickej značke, podobne ako tí v Mikuláši...:-) :-(

Chalanom prajem skoré uzdravenie.
MartinSklene,
nerobí sa z toho senzácia, len poranený je jeden z nás, poznáme sa, človeka to zasiahne viac, osobnejšie. A počítať s medveďmi v prírode musíme, ale nik nevie, ako sa zachováme, keď príde na lámanie chleba.
Takže každý by bol milerád bez takejto skúsenosti. Hryzné rany sa hoja veľmi komplikovane a bagatelizácia rozhodne nie je na mieste.
Viacerí by sme gate zapierali...

Šak ja též prajem uzdravené, a ostatným úprimnú sústrast a nech im je zem lahká. Mosím takto veopred, lebo šak potom už kemu budem prát, keď nebude kemu.

Prajem obom skoré uzdravenie

Rád by som dostal info o priebehu hojenia zašitej rán po uhryznutí medveďom.

Vymenili sme fotky v clanku. Nedopatrenim sme uverejnili snimky ineho skalneho utvaru. Za chybu sa ospravedlnujeme.

Účastníci prednášky p. Kalaša na Hiking zraze si možno spomenú, že aj on zažil krízové situácie v členitom skalnatom teréne, prirátajme k tomu tú nešťastnú Bielorusku Na jame, tie skalnaté terény sú rizikové a zvlášť na jar, aspoň ja sa tým riadim už dávnejšie. Inak vnadisko je asi 500m na juh.
Chalani nemali sprej proti medveďom? Lekárničku? Bez nej už celé roky nevytiahnem päty z domu.

Tomáš, želám vám obom skoré uzdravenie a ešte veľa kilometrov v horách.

Inak v tomto období je medvedua ruja, aj preto môže byť zvýšená aktivita aj nervozita chlpáčov.

Páni, skoré uzdravenie. Ste dobrí, ako ste to zvládli.