Začínali sme v obci Ochtiná, vystúpili na hrebeň, pozreli si jaskyňu a potom pokračovali lesmi do Plešivca. Odtiaľ sme vyšli na Plešiveckú planinu a druhú noc sme spali pri napájadle pod Vlčím štítom. Planina nás fascinovala, ale my sme sa hnali krajinou ďalej. Zišli sme do obce Slavec a navštívili Gombaseckú jaskyňu. Potom sme autobusom prefrčali do Domice, prespali za asistencie pohraničnej polície v besiedke hotela a navštívili tretiu jaskyňu v poradí, Domicu. Cez Kečovo sme sa dostali do pravej krasovej krajiny a okolo vyvieračky cez škrapové lúky a dedinu Silica sme pokračovali až do Jablonského sedla na Sorošku. Nikto z nás doteraz nezabudol na famóznu fazuľovú polievku s údeným mäskom a to vynikajúce pivko. Pod nami bola celá Rožňavská kotlina s krásnymi historickými stavbami, avšak nás nohy niesli ďalej a drevená búda na lesnej ceste kdesi za Lúčanským jazierkom bola naším ďalším už asi šiestym hotelom na našej ceste. Ráno sme zbehli do Zádielskej doliny a po dohovore s chatárom sme nechali batohy na chate a len tak naľahko zbehli dokúpiť potraviny a nápoje do Dvorníkov. Do dvoch zavarovačiek sme natĺkli vari 20 vajec a tešili sa na večernú praženicu s hríbmi, ktorých rástlo okolo trasy neuveriteľne veľa. Ako nič sme vybehli do Hačavského sedla a po žltej značke sme sa dostali na Osadník. A tam sme ju stretli. A vravím vám, vidím to ako dnes.

Sedela na zemi opretá o strom. Batoh mala US-ku, ušitú navidomoči ručne zo starej celty, položenú vedľa seba, poťahovala cigaretku a smiala sa na nás. Plátenné nohavice, zelená košieľka o dve čísla väčšia, šatka na krku a vojenská bunda prehodená cez batoh. Na nohách ošúchané kanady a na tvári úsmev, ktorý si nás okamžite získal. Keď sa postavila, aby nám podala ruku, a keď pri podaní správne trampsky zahákovala palec, bola už naša. Mohli sme na nej oči nechať. Krátke tmavšie blond vlasy, postava ako zo žurnálu a veselé tmavé očiská, ktoré každému hľadeli priamo do očí. Stála tam ako strom v púšti, ako živá voda v oáze a my sme naozaj všetci ožili. A keď nám povedala, že putuje z Košíc naším smerom, tak sme ju okamžite pozvali pokračovať s nami do cieľa dnešnej etapy a to na táborisko k prameňu Zimná voda, kúsok za kopcom Orlia studňa. Prijala to veľmi rada. Z Osadníka je to k prameňu už len kúsok, ale ten kúsok zmenil našu partiu piatich „drsniakov“ s hrubým chovaním i zvykmi na bandu silno roztúžených, tokajúcich kohútov, predvádzajúcich sa ako jelene v ruji. Postavili sme prístrešky, nanosili drevo na večerný oheň, navarili praženicu s hríbmi a čaj s rumom, vytiahli gitaru a všetky hviezdy z celej oblohy sa zbehli nad nami, aby videli, ako to dopadne. Alena, tak sa nám prestavila, sa nedala ponúkať. Najedla sa s nami, aj čajíku si dala a kolujúcej fľaši sa tiež nevyhýbala. Hrali a spievali sme ako nebeský chór, boli sme úžasne vtipní, chechtajúc sa rozprávali sme neuveriteľné historky a Alena si to naozaj užívala. Lenže všetko má svoj koniec a keď Alena rozbalila svoj batoh a pod najbližší strom rozhodila spacák v celte, utreli sme si fúzy a odobrali sme sa spať aj my. O čom sa nám snívalo, nemusím hádam ani hovoriť.

Keď sme sa zobudili, oheň už zasa horel, Alena si opekala na palici kus slaniny a vôňa nám krútila našimi, zo včerajška zvesenými nosmi. Zbalili sme sa a podaktorí si veru aj vyčistili zuby, naštartovali sme včerajšiu náladu a vyrazili smer Úhornianske sedlo. Mali sme pred sebou posledný deň a poslednú noc, veď už zajtra prídeme do Dediniek a tam nasadneme do rýchlika a bude koniec. Alena kráčala medzi nami, veselo trepala piate cez deviate a nám sa zdala najrozkošnejším stvorením na východ od nultého poludníka. Prišli sme do Úhornianskeho sedla, zbehli kúsok dolu po vodu a pokračovali na Skalisko. Okolo piatej sme sa dostali na akúsi bezmennú lúčku pri chodníku a tu sme sa zasa utáborili. A história sa opakovala. Len niektorí to už vzdali a zdalo sa, že Alena si vybrala dvoch favoritov. Každý sedel z jednej strany a Alena bola ako kráľovná. Lenže, ako sa hovorí, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. V tomto prípade tým tretím bola samotná Alena. Zasa smelo rozhodila spacák asi šesť metrov od nášho tábora, šupla sa doň a zavolala: „Dobrú noc!“ A bolo vymaľované. O chvíľu sme boli v spacákoch aj my, len dvaja roztúžení kohúti sedeli pri ohni, podávali si fľašu s rumom a navzájom si „lízali rany“.

Nadišiel posledný deň nášho vandru a my sme v akejsi ľútosti nad návratom do civilizácie stratili silu či chuť driapať sa kopcami a tak sme po príchode do sedla Súľová odmietli trasu cez Smrečinku a namiesto tristometrového stúpania lesom sme zvolili únik po asfaltke do Hnilca. Všetci sme boli z toho akosi namäkko, len Alena hýrila vtipom, vymieňala si s nami adresy a sväto-sväte sľúbila, že príde za nami na potlach a že celkom isto pôjde s nami o rok na celý vander. Osobáčik nás odviezol do Dediniek, a pretože sme mali ešte pár hodín času do príchodu rýchlika, sadli sme si do krčmy nad priehradou, aby sme si po čase zasa dali pár dobrých pív a rozlúčili sa s Alenou, ktorá chcela pokračovať ďalej. Opreli sme batohy o stenu na terase a dvaja sme išli po pivo. Alena sa odobrala na WC. Keď sme prišli s pivom na terasu, Alena mala na stole vedľa nás rozložené nejaké veci z batohu a niečo si tam robila. A vtom sa to stalo. Na terasu prišli dvaja esenbáci. Alena sa okamžite otočila chrbtom k nim a začala sa rýchle baliť. Policajti prišli k nášmu stolu, zasalutovali a všetkých nás legitimovali. Ale všimol som si, že jeden z nich stále bokom pozoroval Alenu, čo robí. Alena si nahodila US-ku na chrbát a akoby nič sa brala z terasy preč. „Počkajte, slečna, vy ste tu s týmito chlapcami?“ Už som chcel povedať, že samozrejme, že je s nami, keď som počul, ako Alena hovorí: „Nie, ja som tu so sestrou.“ Prekvapilo ma to, ako aj všetkých ostatných, ale radšej sme mlčali. Esenbák ju požiadal o občiansky preukaz a Alena zložila batoh, suverénne siahla do kapsičky na vrchu, chvíľu tam čosi hľadala a potom hovorí: „Asi ho má sestra.“ Esenbáci si vymenili pohľad a hovoria: „Tak to pôjdete s nami za sestrou a my sa na ten preukaz pozrieme.“ Zobrali Alenu medzi seba a odchádzali. Hľadeli sme na to ako teľce a vôbec nič sme nechápali. Alena sa trochu otočila, s nervozitou a strachom v očiach sa pozrela na nás a iba máličko zdvihla plecia. Rozumeli sme tomu gestu úplne jasne. Esenbáci odviedli Alenu do auta na parkovisko pod terasou, chvíľu s ňou vnútri hovorili a potom jeden vyšiel von, zapol vysielačku a kamsi hlásil: „Práve sme zadržali hľadanú mladistvú chovankyňu z detského nápravného zariadenia Alenu..., narodenú... atď., atď. Tvrdí, že sa celý čas úteku túlala ako vždy sama po horách a popiera, že by sa nechala niekým vydržiavať, alebo že by sa živila prostitúciou. Hneď ju vezieme späť do zariadenia.“ Sedeli sme ako obarení, neschopní slova či skutku. Srdce nám zvierala ľútosť a nemohúcnosť. Potom ktosi hovorí: „Zahodila tu akýsi papier.“ Na zemi ležal kúsok papiera s našimi adresami, ktorý Alena ešte stačila zahodiť, aby nás nedostala do prúseru, aby zabránila nášmu vyšetrovaniu a aby sme mohli bez problémov odcestovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Alenu sme už nikdy nestretli a nikdy o nej ani nepočuli. Ale niekedy, keď sedíme pri ohni, tak si spomenieme radi na ten trampský sen, na tú štrnásťročnú Amazonku, tú krásnu Dianu, ktorá nás všetkých dokázala poblázniť a ktorá nás v ťažkej chvíli nezradila. A tak som po rokoch vytiahol tento príbeh na svetlo, pre spomienku a preto, aby som dokázal, že sme na Alenu nezabudli.

Veď hovorím, vidím to ako dnes.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Autor ilustračnej fotografie: Palo "Axel" Gomboš