Pracovne sme našu expedíciu nazvali „Trojštítie“ a vybrali sme sa od Skalnatého plesa (1751 m n. m.) cez Huncovský štít (2353 m n. m.) na Kežmarský štít (2556,4 m n. m) a cestou späť sme odbočili ešte na Malý Kežmarský štít (2514,2 m n. m.), obvykle označovaný za predvrchol Kežmarského štítu, ale jeho 900 m vysoká severná stena (mimochodom najvyššia v Tatrách) z neho robí horolezecký pojem prvej kategórie.

Trasa

Skalnaté pleso – Huncovská vyhliadka – Huncovský štít – Huncovská štrbina – Huncovské sedlo – Kežmarská priehyba– Kežmarský štít – Vyšná Kežmarská štrbina – Malý Kežmarský štít a späť cez Skalnatú dolinu

V stredu sme sa zobudili do krásneho rána, len pár obláčikov zahaľovalo Lomnický štít a tak sme s dobrou náladou vyrazili na raňajky a po raňajkách k spodnej stanici lanovky v Tatranskej Lomnici. Teraz si určite viacerí poviete, že turisti a vozia sa lanovkou. Ale treba si šetriť sily a čas. Určite ich ešte budeme potrebovať vo vyšších partiách.

S pribúdajúcim slnkom hmla vo vyšších polohách hustne a kým dole je 15 °C, Lomnický štít hlási 2 °C. Kupujeme si lístky na lanovku a vyvezieme sa na Skalnaté pleso. Povyše medzistanice „Štart“ sa naše kabínky strácajú v hustej hmle, ale optimizmus nás neprechádza. Na Skalnatom plese strávime v hustej hmle asi pol hodinku a už rozmýšľame o zmene plánov, keď sa hmla začína rozchádzať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Krátko po 9-tej hodine vyrážame. Kráčame najskôr po červenej značke cez Huncovskú vyhliadku Tatranskou magistrálou smerom k Veľkej Svišťovke. Andrášiho sprievodca radí: „V mieste, kde chodník zabočí vpravo a začne traverzovať JV úbočie Huncovského štítu, ho opustíme a ľubovoľným smerom po suťovisku dosiahneme vrchol.“ Poslúchneme sprievodcu a kráčame po balvanoch smerom nahor. Hotová diaľnica. Hmla v pravidelných intervaloch prichádza a znovu sa rozpúšťa a my sa kocháme pohľadmi na Lomnický štít, Lomnické sedlo a Slavkovský štít. Verím, že v hustej hmle sa dá aj tu zablúdiť. Ďalej sprievodca píše, že „chôdza po balvanoch je nepríjemná, preto je trochu výhodnejšie využiť trávnatý pás uprostred svahu“. Mne osobne balvany vyhovujú viac ako tráva. Ale pri zostupe by som ich veľmi rád vymenil za mäkkučkú trávičku. Po asi dvoch hodinách sme na vrchole. Stretávame ešte kolegu inštruktora VhT, ktorý zostupuje z Kežmarského štítu a krúti hlavou, že odkiaľ sa nás toľko berie. Bolo nás ako v pesničke Lasicu a Satinského – presne jedenásť.

Na Huncovskom štíte si dáme skorý obed a už len ôsmi pokračujeme na Kežmarský štít. Po znateľnom chodníku klesneme si 50 výškových metrov a v Huncovskom sedle začneme znovu stúpať. Skaly sú dosekané od mačiek, takže sa nemusíme báť straty orientácie. Tak ako Huncovský štít, aj výstup na Kežmarský sa javí zatiaľ ako „choďák“. Po asi pol hodinke chôdze však prichádzame na sutinové úbočie a musíme dávať pozor, aby sme nepustili skalku na hlavu kolegov, kráčajúcich za nami, a k nohám pridať miestami aj ruky.

Po hodinke sme vo výške 2556,4 m, ako je napísané na skrinke pre vrcholovú knihu a tešíme sa z druhého vrcholu. Na rad prichádza obligátne vrcholové fotografovanie, zápis do vrcholovej knihy, tekutá vrcholovka a skúsenejší inštruktori nám popisujú vrcholy, ktoré vidíme. Vidno dokonca aj Babiu horu v Oravských Beskydoch a pod ňou Oravskú priehradu.

Treba sa nám však poberať na posledný vrchol – Malý Kežmarský štít. Batohy nechávame vo Vyšnej Kežmarskej štrbine a naľahko pokračujeme ďalej. Odvážnejší si ešte zbehnú pozrieť koniec Nemeckého rebríka a my ostatní sa kocháme výhľadmi na neprístupné Belianske Tatry, pred ktorými sa týči Jahňací štít, na ktorom sa o pár mesiacov ukončí Hikingová narodeninová akcia "10 rokov - 10 stretnutí na vrcholoch". Za Beliankami vystrkujú rožky aj Tri koruny nad Dunajcom v Pieninách.

Do Huncovského sedla klesáme rovnakou trasou, ako sme vystupovali a od sedla sa vydáme napravo do Skalnatej doliny. To však ešte nevieme, aký nekonečný zostup nás čaká. Nabudúce by som volil radšej zostup na Tatranskú magistrálu od Veľkej Svišťovky. Zostup sa začína prudkým suťoviskom, neskôr prechádzame po skalnatom rebre a pri každom skalnatom stupni si myslíme, že už sme dole. Opak je však pravdou. Keď už máme na dohľad lúku, na ktorej sa pasie rodinka kamzíkov, narážame v žľabe na asi 20 metrov dlhé snehové pole. Snažíme sa ho obísť po skalnom rebre, no dvaja členovia partie sa vyberú priamo snehovým poľom. A nasleduje to, čomu sme sa chceli vyhnúť. Jeden z odvážlivcov padá a šmýka sa asi 10 metrov po snehu, ktorý končí kameňmi. Našťastie všetko dobre dopadne a poslednú dvojicu zostupujúcich už navigujeme na bezpečnú obchádzku.

Posledné metre od lúky s kamzíkmi sú depresívne. Vidíme cieľ – stanicu s lanovkou, ale zostup nám ešte bude pár desiatok minút trvať. Nohy prepletajú už zo zotrvačnosti a nezabudnem si ešte kopnúť do poslednej skaly, ktorá vytŕča zo zeme na chodníku. Určite to všetci poznáte. Pospomínam všetkých svätých, ale vidina vychladeného zlatého moku v bufete zaháňa všetku bolesť.

Veľké je však sklamanie, keď prichádzame k bufetu, ktorý má prevádzkovú dobu len do 16.00 h. Naša smola, prišli sme necelú pol hodinku po záverečnej. Tu sa zase raz prejavil slovenský podnikateľský duch. Posledná jazda lanovky z Tatranskej Lomnice nahor je o 18.00 h a oni bufet zatvoria o dve hodiny skôr? Nemáme chuť hľadať niečo iné na občerstvenie a radšej sa necháme zviezť lanovkou dole a utešujeme sa tým, že sme aspoň ušetrili. Nečudujem sa českým turistom, že si radšej občerstvenie nosia v batohoch.

Záver

Túru na tri štíty sme už v kempe pri pivku zhodnotili na jednotku a naordinovali sme si oddychový večer pri semifinálovom futbalovom zápase majstrovstiev Európy.

Poznámka:

Autor, ako aj všetci účastníci sú buď inštruktori vysokohorskej turistiky (VhT), cvičitelia VhT alebo získali na kurze základy VhT.