Svet Jesenná prechádzka cez Tirolerkogel
Letná turistická sezóna už dýcha z posledného, no treba z nej ešte vymačkať posledné kvapky, kým sneh a ľad na istý čas pochovajú turistické chodníky. V duchu tejto myšlienky vznikol nápad vychutnať si farebnú jeseň v nádhernej prírode Türnitzských Álp. I keď som skôr založený na typické vysokohorské túry so skalnatými chodníkmi a exponovanými miestami, zvolil som pre zmenu (a pre pokročilú ročnú dobu a nedostatok času a financií) ako hovorí nadpis - prechádzku cez lesy a lúky Dolného Rakúska.
Trasa
Annaberg – horská chata Annaberger Haus – Tirolerkogel – záchranná stanica Österleinbrunnhütte – traverz hory Karnerhofspitz – Türnitz
Plány
Počas pracovného týždňa sa mi podarilo naštudovať si fakty o zamýšľanom výlete, lokalitu, možnosti verejnej dopravy (nejde o túru, kde človek vyrazí od auta a vráti sa k autu, ale o tom neskôr) a nahuckať na tento môj nápad ďalších troch ľudí. Predpoveď na víkend nám hrala do karát, a tak dúfajúc, že sa to výrazne nezmení, ostávalo už len počkať na nedeľu. Keďže z Bratislavy sa dedinka Türnitz, náš východiskový bod, nachádza takmer 200 km, vyrážali sme o 6.30 h. Plán bol prísť do Türnitzu medzi 8.30 - 9.00 h, pretože o 9.10 h mal odchod nás vytipovaný autobus do 15 km vzdialenej dedinky Annaberg, z ktorej sme štartovali túru. Vysvetlím - keďže nejde o túru typu A-A (vyraziť z bodu A s návratom do bodu A), ale o A-B, zvolil som variantu odparkovať auto, nasadnúť na autobus, odviezť sa niekam a odtiaľ sa cez hory vrátiť späť k autu. Je to lepšie, ako pasovať sa celú túru na autobus, kde stačí menšia nečakaná zmena plánu a o komplikácie je postarané. Uznávam, že niekto má takýto adrenalín rád, ale nepatrím k nim. Navyše spoj naspäť k autu išiel dosť neskoro, čo nám nevyhovovalo.
Na chatu
Úvodný asi polhodinový úsek bol, ako to už klasicky býva, nezáživný. Štrková cesta viedla po vrstevnici tmavým lesom, kde slnko ešte v ten deň nestihlo nazrieť, takže tam bolo nepríjemne chladno a prítmie. Našťastie po slabej polhodinke sa začalo na konci tunela črtať svetlo a ako sme sa k nemu blížili, rástla aj naša nálada. Ocitli sme sa na veľkej poľane s pekným posedením a krížom i so zubatým jesenným slniečkom. A keďže od našich skorých raňajok ubehlo už pár chvíľ, nebolo treba sa hádať, že tu dáme desiatu. Posilnení salámou a troškou slivovice sme určili správny smer pre naše pokračovanie a plní elánu sme rezkým tempom vyrazili ďalej.
Tentoraz už nie po vrstevnici, ale slušným a nekončiacim stúpaním stále po štrkovej ceste. Keďže stúpanie bolo pomerné intenzívne, rýchlo sme nastúpali potrebnú výšku na to, aby sa nám otvorili výhľady do diaľky. Tieto spolu s krásne sfarbenými stromami zmierňovali psychické a fyzické trápenie, ktoré sme každý pri stúpaní prežívali. Onedlho sme pri dvoch malebných chatkách opustili štrkovú cestu a vydali sa po značke kolmo lúkou hore. Tento najstrmší úsek trasy sme zvládli bez ujmy najmä vďaka tomu, že nebol dlhý a dopredu nás hnala vidina čapovaného piva/radlera a miestnych gurmánskych špecialít v Annaberger Haus na Tirolerkogli. Celú cestu sme stretávali typických rakúskych turistických dôchodcov a vyslovene sme kazili vekový priemer. Počas našich 2 až 3 väčších prestávok nás ich slušné množstvo obehlo, a preto sme mali obavy, koľko miesta na chate, resp. na terase pred chatou pre nás ešte ostane. Obavy boli zbytočné a lahodne sme sa usadili na okraji terasy s krásnym výhľadom na jesenné okolie. To, že je už október, sme pocítili najmä keď zavial vetrík a zubaté slnečné lúče nás už nestačili hriať. Nahodili sme bundy a plnými dúškami sme si užívali zaslúženú odmenu - pivo, zemiakové gule plnené škvarkami s kyslou kapustou a ako prílohu krásne výhľady.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Do Türnitzu
Bolo načase sa pohnúť, a tak sme sa presunuli k pár metrov vzdialenému vrcholovému krížu, urobili povinné fotografie a vydali sme sa po trávnatom hrebeni smerom na Türnitz. Tešili sme sa z veľmi príjemného, zväčša klesajúceho terénu, až sme sa ocitli pri rázcestníku, kde sa chodník delil na zimnú a letnú variantu. Táto križovatka ma trochu zaskočila, nakoľko som o nej nemal vedomosť, napriek mojej svedomitej príprave na túru. Sedliacky rozum však kázal zimnú nechať na ďalšiu návštevu v zimnom období, a tak sme prekročili kravskú ohrádku (ako potom ešte mnohokrát) a vydali sa letnou variantou. Chodník viedol dole lúkou a pre istotou sme si mojou lámanou nemčinou u dvoch (asi) miestnych pocestných potvrdili správnosť smeru do Türnitzu. Rozľahlá lúka sa zmenila na les a chodník nabral na strmosti. Našťastie smerom dole.
Po ľavej strane sme kopírovali strmý zráz a keď miestami naša zvedavosť zvíťazila nad pocitom bezpečia, zišli sme opatrným krokom pár metrov z chodníka a čumeli na dno priepasti pod nami. Pestrofarebný les sa po chvíli akoby šibnutím prútika zmenil na strašidelný a tmavý ihličnatý les bez štipky farby a slnka. Chodník bol strmý a klzký, preto sme sa po asi desiatich minútach veľmi potešili, keď sme sa ocitli v slnečnom sedle pri opustenej chate horskej služby - Österleinbrunnhütte. Tu sme si dopriali asi 20-minútový oddych na slniečku v polohorizontánej polohe opretí o plotík chaty s plechovkou radlera v ruke.
Po načerpaní energie sme sa vydali tentoraz už mierne stúpajúcim chodníčkom v ústrety Karnerhofspitz. Je to menej podstatný trávnatý kopec na našej trase, ktorého vrchol chodník našťastie obchádza a tým šetrí naše sily. Lesné úseky sa striedajú s lúčnymi, otvárajú sa pohľady na dominantné kopce tejto oblasti ako Schneeberg, Heukuppe, Hochschwab a iné, ktoré nepoznáme. Niektoré z nich máme už na pomyselnom zozname cieľov odškrtnuté, niektoré na nás ešte len čakajú. Konečne sme na poslednom rázcestí, kde sa treba rozhodnúť medzi dvoma smermi. Buď pokračovať na Eibl - niečo cez tisíc metrov vysoký kopec nad Türnitzom s chatou Teichhütte a bobovou dráhou. Na tú tentokrát nejak nedošlo, ale verím, že sa raz vrátime.
Z vrcholu sa zostupuje dolu do Türnitzu práve popri bobovej dráhe. Druhá možnosť, ktorú sme vzhľadom na polohu auta zvolili, je zísť pomerne rýchlo do údolia a popri niekoľkých statkoch a šťavnatých pasienkoch prísť do Türnitzu. Avšak Rakušania tiež nie sú dokonalí a chvíľami sme naše rozhodnutie ísť tadiaľto ľutovali. Evidentne v lese nedávno prebiehala (a možno ešte prebieha) ťažba dreva a chodník sa sem-tam strácal v blatových poliach, ktoré sa nedali nijak obísť. A čo by to bolo za blato, keby som doňho nekydol, však? Takže zababraní, ako sa po pobyte v prírode patrí, sme sa po príchode do civilizácie obúchali na asfaltke od blata a obdivujúc rakúske domčeky sme uličkami Türnitzu prešli k autu. Našťastie bolo tam, kde sme ho ráno nechali. Ešte som osadenstvu nakázal poslednýkrát sa otrepať od blata koľko sa dá, nech to v aute nie je ako v traktore, a odfrčali sme naspäť na naše milované Slovensko.
Zhrnutie
Suma sumárum túra nám dala to, čo sme očakávali. Nenáročný pochod, krásny jesenný les, zopár pekných výhľadov, dobré čapované pivko a papanie na vrchole. A k tomu všetkému vyšlo aj ideálne počasie. Celý prechod ležérnym tempom od autobusu po auto trval približne 6 hodín, vrátane niekoľkých kratších aj dlhších prestávok. Nič sa výrazne nevymykalo z nášho plánu a myslím, že spokojnosť bola všeobecná. Z mapky si teda odškrtávame ďalší rakúsky kopček a opäť začíname plánovať ďalší únik z reality do tejto krásnej krajiny.
