A prečo práve sem? Úplne prvýkrát som postrehla zmienku o NP Gesäuse v tomto článku na hikingu, ktorý popisoval výstup na najvyšší bod pohoria Hochtor (2369 m). Keď som potom po určitej dobe brázdila prstom po mape, ktoré rakúske kopčeky sú v dobrej dojazdovej vzdialenosti od Bratislavy, tak som opäť natrafila na Gesäuse. K tomu mi stačilo nájsť úchvatné fotky a nebolo mi viac treba. Rok som držala v hlave presný plán, ktorý som mala vymyslený akurát tak na víkend. Som rada, že sa ho podarilo zrealizovať.

Trasa

Kummerbrücke – Wasserfallweg – Hesshütte – Hochtor – Hesshütte – Sulzkarhund – Sulzkar – Hartelsgraben – Kummerbrücke (časť trasy je viditeľná na tejto mape)

1. deň

Z Bratislavy odchádzame v sobotu s úderom šiestej hodiny rannej. Pár minút k dobru, ktoré sme mali pred šiestou strácame kvôli návratu po moje topánky, ktoré ostali v predsieni. Matúš hromží, že o tých 10 minút mohol dlhšie spať. Ale však to doženie tradične v aute na sedadle spolujazdca. Cestou naprieč Rakúskom nás sprevádza hmla a nízka oblačnosť, sem-tam mrholí. Okolo Semmeringu zasvieti na chvíľu slnko, avšak čoskoro sme opäť v sivej tme. Až pred Triebenom nás opäť osvietia príjemné lúče a začínam sa tešiť, že rakúskym meteorológom vyšla predpoveď. Cez malé lyžiarske stredisko Kaiserau sa prehupneme do Admontu, administratívneho centra NP Gesäuse. Na chvíľu sme opäť v hmle, ale to neprekáža, keďže vieme, aká nádhera nás čaká hore. Ešte pár kilometrov popri raji vodákov, rieke Enns, a môžeme odparkovať auto na parkovisku pri Kummerbrücke. Tu začína trasa, ktorou sa vyberieme hore – Wasserfallweg.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasou Wasserfalweg na Hesshütte

Wasserfalweg má naozaj výstižné pomenovanie, keďže vedie okolo veľkého vodopádu lemovaného kolmými vápencovými stenami. Na krátkej vzdialenosti prekonáva trasa výrazné prevýšenie. Od auta, ktoré nechávame vo výške 572 m, musíme nastúpať k chate do výšky 1699 m na vzdialenosti cca 4 km. Vyrážame niečo pred desiatou. Ide sa mi prekvapivo dobre, hoci od Matúša počúvam, že týmto mojim tempom ten Hochtor dnes nedáme. Pri vodopáde sa chodník stáča vpravo pod stenu a serpentínami sa naberajú ďalšie metre. Prichádza prvý rebrík, ďalšie serpentíny a opäť zaistená časť. Tentoraz je dlhšia. Podľa www.bergsteigen.at je Wasserfallweg dokonca A/B ferrata. Úseky zaistené kovovými lanami sa striedajú s rebríkmi. Istiť sa však netreba, priemerne zdatný turista by tu nemal mať problém.

Prichádza krátke odpočinkové miesto nazvané Emesruhe. Žeby sa spoluzakladateľ hikingu Emeš dostal aj sem? Ešte pár lán a rebríkov a to najstrmšie stúpanie je za nami. Osviežujeme telo aj ducha krátkou obednou pauzou. Trasa aj ďalej stúpa, ale už nie tak prudko. Čoskoro vychádzame na peknej čistinke, ktorá nás víta úžasnými jesennými farbami žltých smrekovcov opadavých s prvými výhľadmi na Hochtor. Som v siedmom nebi, presne takúto jesennú atmosféru som potrebovala! Noríme sa opäť do lesa, sem-tam nás sprevádza sneh, ktorý sa nestihol roztopiť po prvom tohtosezónnom snežení. Pri odbočke na Planspitze pozeráme smerovník, k chate píšu ešte hodinu. Je to však menej, niečo cez 200 m prevýšenia. Za chvíľu sa pred nami zjaví v diaľke sedlo a v ňom chata. Ešte trošku námahy a stojíme pred ňou okolo jednej poobede.

Hesshütte (1699 m)

Stoly pred chatou sú plné ľudí, ktorí si vychutnávajú príjemne teplé slnečné lúče pri pivku. Hneď sa skladáme a tiež si dávame po jednom. Pozeráme na skalnú stenu za nami, ktorou vedie chodník na Hochtor a dumáme nad mapou, či to teda stíhame ešte dnes, keďže okolo šiestej už býva tma. Chatár nás uistí, že sa to dá otočiť za 4 hodiny, 2 a pol hore, 1 a pol dole, a tak sa okolo druhej predsa len vyberáme na trasu. Ešte predtým si však vyplatíme náš nocľah v lágri a zhodíme tam pár drobností.

Výstup na Hochtor trasou Josefinensteig

Výstup na najvyšší vrch NP Gesäuse trasou Josefinensteig je určený pre skúsených turistov. Najprv ideme mierne kosodrevinou, no čoskoro nastupuje opäť stupáčik. Najskôr pohodovým terénom širokými skalnými terasami, už tu sa však občas vyskytne nejaké podporné kovové lano. Čím sme vyššie, tým náročnosti aj lán pribúda. Keďže je neskoré poobedie, tak stúpame v tieni, avšak nám to neprekáža, lebo o to krajšie máme nasvietené kopce okolo nás. A že je čo fotiť! Najmä pohľad na sedlo Sulzkarhund a kopce okolo neho je parádny. Usmievam sa od ucha k uchu, tak som maximálne spokojná. Avšak nemôžeme sa príliš zdržiavať, čas sa kráti a máme ešte dlhú cestu k vrcholu. Tempo sa kvôli terénu spomaľuje. Míňame turistov smerujúcich dole. Jeden nám aj naznačí, že času je už málo. Avšak tým, že máme nocľah na chate, sme relatívne pokojní.

Vrchol a zostup

Vydriapeme sa na hrebeň, kde zisťujeme, že vrchol je síce na dohľad, avšak nie na skok. Polhodinka preliezania a traverzovania hrebeňa, občas nepríjemnými miestami, kým sa ocitneme pri vrcholovom kríži za 2.20 hodiny od chaty. Avšak sme tu! Na najvyššom bode Národného parku Gesäuse vo výške 2369 m! Z vrcholu odchádza posledná skupinka turistov a ostávame tu sami. Škoda, že si tu nemôžeme dopriať viac času, aj polhodinka, ktorú tu strávime, je však perfektná. Výhľady máme skvostné – na sever je dole pod nami 1700 m padák dole do údolia rieky Enns, za údolím sa týči Grosser Buchstein (2224 m). Na západe sa črtá množstvo kopčekov a údolí, úplne v diaľke rozoznávam Hoher Dachstein, severozápadným smerom zasa Totes Gebirge. Na východe vidieť časť našej výstupovej trasy, hneď nad chatou sa týčiaci Hochzinödl (2191 m), v diaľke pohorie Hochswab. No fakt, neskutočná krása. Pre toto zbožňujem hory, ktoré sú asi na jeseň najkrajšie. Padá vrcholová pusa, vrcholové pivko, vrcholový check-in sa síce nepodaril, ale tradičná spoločná fotka áno.

Po spomínanej polhodinke musíme, žiaľ, vrchol opustiť. Za hodinu zapadne slnko, a rada by som bola mimo najťažších pasáží. Avšak postupujeme pomaly. Príroda sa krásne sfarbuje do červena, zlatá hodinka je v plnom prúde. Je ťažké nevšímať si krásu okolo seba a sústrediť sa na zostup. Ten nám nakoniec trvá takmer dve hodiny, pričom poslednú polhodinu ideme v úplnej tme. Ešteže sú čelovky naša povinná výbava.

Večer na Hesshütte

Na chate sme okolo siedmej večer. Tá praská vo švíkoch. Je to totiž posledný víkend, ktorý je otvorená. Nasledujúci piatok ju budú zatvárať na zimu, pričom majú zaujímavú zatváraciu tradíciu – v ten piatok sa bude dopíjať všetko tekuté, čo na chate ostalo. Chata je plná aj kvôli peknej jeseni, ktorá prilákala množstvo ľudí na poslednú turistiku. Nebyť rezervácie vopred, tak sa na nocľah asi nezmestíme. Inak, chatár ma teda potešil – pri rezervácii tvrdil, že hore je tak 20 - 30 čísiel snehu, nech berieme mačky a cepíny, ale nakoniec bol sneh len miestami a „zbrane“ neboli potrebné. Táto chata tiež bola po dlhej dobe prvá, kde sme s angličtinou nepochodili. A tak sme lovili posledné čriepky nemčiny, aby sme si vedeli ako tak pokecať. Po výbornej polievke z jeleňa a pivku zaspávame poriadne unavení po dlhom a náročnom dni.

Bilancia: 2100 m stúpania, 11 prejdených km

2. deň

Ráno vstávame opäť do krásneho počasia. Chata je ešte v tieni, zato výstupová trasa na Hochtor je teraz zaliata slnkom. Vôbec sa mi nechce veriť, že sme tade niekade vyliezli hore. Veľká časť osadenstva chaty mieri na vrchol až dnes, deliac si náročnosť na dva dni. My sa však nechceme vracať rovnakou trasou, preto sme Hochtor šťastne stihli už včera. Dnes mierime do sedla Sulzkarhund, aby sme sa prehupli do malebného údolia Sulzkar. Teraz budeme už len klesať. Pohľady na okolité vrchy sú opäť krásne, najmä v sedle by sme dokázali vegetiť dlho, žiadna civilizácia totiž nie je na dohľad. Chceme sa však rozumne vrátiť domov, a tak sa zostupu nevyhneme. Míňame salaše na Sulzkaralm a postupne vchádzame do rokliny Hartelsgraben. Aj tu nás sprevádza čarovná farebná jeseň a k tomu množstvo menších či väčších vodopádov. Krásna trasa. Len keby moje kolená pri zostupoch tak netrpeli! Okolo jednej sme dole pri hlavnej ceste. Ešte odlovíme dve parádne kešky a už nám ostáva len 3 km návrat po hlavnej ceste k autu.

Bilancia: 1400 m klesania, 14 prejdených km

Túra sa uskutočnila v dňoch 20. - 21. 10. 2012.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek