Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cestička Čertoryjami
Cestička Čertoryjami Zatvoriť

Túra Okolo priehrady Lučina

V západnej časti Slovenska, alebo skôr za západnou hranicou Slovenska, od nepamäti zdieľa naša krajina krásnu pahorkovitú krajinu spoločne s Moravou. Zdieľanie je asi vrodené, vlastne to berme, že je to tak od čias Veľkomoravskej ríše. A to si musíme povedať už sú poriadne dejiny. Všeobecne je to tradovaná oblasť ako Slovensko-moravské – alebo – Moravsko-slovenské pomedzie. Je to nádherný kraj dlhých jemných pahorkových výstupov a zostupov, takisto kraj dobrých ľudí podobnej nátury, ako je tá naša.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+525 m stúpanie, -525 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – august 2017
Pohoria
Biele Karpaty / Bílé Karpaty (CHKO Biele Karpaty / Bílé Karpaty)
Trasa
Voda
Priehrada Lučina, rozhľadna Travičná (bufety)
Doprava
Strážnice (vlak, bus) - Radějov (bus, platené parkovisko pri priehrade Lučina)

Je pravda, že sa nájde aj nejaká ufrflaná čašníčka, bez toho by to ale nebolo ono. To je aj na našej strane. Ale to všetko človeku vynahradí stretnutie na túre so super lidičkami z druhej strany hranice.

Veľmi rád tadiaľ chodím. Prejdem okrajom Skalice, na začiatku historického mestečka Strážnice odbočím na Radejov a prídem do rekreačnej oblasti priehrady Lučina. Nie je to nejaká svetoznáma oblasť, ale kto tam zájde a poobzerá sa vôkol, tomu sa tam podľa môjho názoru zapáči. A tak sa budem snažiť prispieť k poznaniu krásneho kúska zeme.

Trasa

Radějov, VN Lučina – Pod Šumárníkem – Čertoryje – Kobyla – Výzkum – Kněždubský háj – Šumárník – Kuní hora – Travičná – Kuní hora – VN Lučina

Ako východiskový a zároveň parkovací bod túry je priehrada Lučina. Pred ňou je platené parkovisko – pripravte si 30,- českých korún, ale mnohokrát, hlavne mimo letnej sezóny, sa mi stalo, že som tam nemal nijaké možnosti zaplatiť. Nebolo komu. Ale euro na deň je celkom dobrý príspevok k peknej lokalite. A auto je ako-tak v bezpečí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Máme zaparkované, tradične sa nahodíme do turistického režimu – čo znamená, turistické topánky, ošatenie a podobne. Nejdeme na nejakú náročnú túru, kde treba odolné topánky, ale zvyk je železná košeľa. Takže batohy na chrbát, vodu do zásoby a poďme sa vybrať na túru okolo priehrady Lučina.

Smerovník nás naviguje na zelenú značku. Po nej treba po upravenej ceste ísť zhruba kilometer. Obchádza priehradu. V lete je tu plno kúpajúcich sa ľudí, užívajú si krásnu lokalitu po svojom. Ale takto to má byť. Túru som išiel viackrát, takže viem aké to tu býva opustené mimo letnej sezóny. Vlastne som rád, že si tu ľudia v lete vedia nájsť zábavu. Keďže som to išiel viackrát – dám fotky aj z iných časových období, len tak pre porovnanie. Lebo jeseňou zafarbená lokalita Čertoryjí je nádherná. No ale poďme – zelená nás ťahá ako osu ťahá kofola v pohári.

Po zhruba kilometri treba dávať pozor, zelená odbočuje do lesov strání Čertoryje. Na ceste je smerovník, je však momentálne zarastený v krovinách a ľahko sa dá prehliadnuť. To je ale dôležité skôr pre turistov, čo sem idú prvýkrát. Odbočíme prudko doprava, do pravého uhla a sme na zarastenom chodníku. Prechádzajúci človek by si myslel, že to bude stále, ale nehrozí. Po zhruba 500 metroch jemného stúpania sa dostaneme na lúky Čertoryje. Krásna a úžasná lokalita, či už na jar alebo na jeseň. Svoje čaro má aj v zime, myslím si, že ale v 30-stupňových horúčavách by som oželel tadiaľto isť. Zvládnuť sa to dá ale aj vtedy.

Okolo nás sa postupne objavujú solitérne stromy. Mladé, nové, košaté, medzi nimi sú ale aj odumreté pahýle starých stromov. Výhľady sa otvárajú smerom do moravskej krajiny a takisto na lokalitu Výskum, kadiaľ pôjdeme. A tak si pekne stúpame k slovensko-českej alebo aj moravskej hranici. Na jar môžeme obdivovať na farebných lúkach plno kvetov rozkvitnutých do nádherných farieb. Na jeseň zas nádherne sfarbené listy stromov, ktoré sa poberajú na zimný odpočinok.

Netreba ísť veľmi po značke. Za každým stromom sa objaví nová a nová scenéria. Chôdza cez Čertoryje sa vie predĺžiť poriadne a to človek ani nemusí mať fotoaparát zavesený na krku. Ale všetko sa raz skončí a dostali sme sa na východ ku hranici. Hranici lesa a aj štátu. Na smerovníku Bíla studňa sa napájame na červenú značku a poďho smerom doľava na vŕšok Kobyla. Doprava by sme sa dostali na krásny výhľadový kopec Žalostiná s rozhľadňou na jej vrchole, ale to nie je momentálne náš cieľ. Uvedenú lokalitu som opisoval v tomto článku - Vrbovce – Žalostiná – Stráň – Vrbovce.

Ku Kobyle je to len kúsok, ale aj ten si treba vychutnať. Nádherné pre výhľad otvorené stráne Kobyly priam kričia po zastavení sa a obdivovaní nádhernej krajiny Bielych Karpát. Lúky tu vedia šepotať krásne tóny do kroku a človek sa nevie vynadívať. Ale to sme na miernom vrchole. Je tu odpočinkové miesto s lavicami a stolom. Priam volá po vybalení zlepencov z batoha. Tak prečo nie?

Po krátkom odpočinku sa dáme znova doľava smerom k lokalite Výskum. Striedajú sa tu úseky lesné a aj pasienkové, sem-tam sa otvorí výhľad smerom na severovýchod ku Kuželovu. Vraj je tam krásny veterný mlyn, ale ešte som tam nikdy nezašiel.

Cestička a chodník je pomerne ľahký a praje svižnému kroku. V podstate po lokalitu Výskum je to pohodlná trasa. Prechádza svahom Kobyly a nám sa otvárajú výhľady na prejdenú predchádzajúcu časť túry. Na Čertoryje. Za lokalitou Výzkum sa nám chodník stočí k západu a po príjemnej ceste najprv okrajom lesa a potom lesom sa dostaneme na križovatku Kněždubský háj. Zaujímavý tajomný názov. Celý kraj je vlastne posiaty rôznymi náznakmi slovienskej histórie. A to je zaujímavé.

Z križovatky „Kněždubský háj“ sa dá po žltej zbehnúť k Lučine, keď sa človek chce ešte okúpať alebo najesť, tak teraz je šanca. Ešte vybehnem na vrch Šumárnik, kde je hradisko. Pohodlné maličké stúpanie popri rekreačných chatách sa zmení na pohodlné stúpanie lúkami Šumárnika, až som po chvíli na ďalšom tajomnom mieste našich spoločných dejín. Na informačnej tabuli čítam – história hradiska siaha až do keltských čias. Sú tu napodobeniny drevených valov, samozrejme z našej doby. Všetko je ale ošarpané. Dá sa vyliezť na strážnu vežu, z ktorej je výhľad smerom k dedinke Kněždub. Len opatrne. Dosky sa pod mojou váhou netvária veľmi optimisticky, stonajú pri každom prenesení váhy. Ich čas pomaly ale isto končí. Takisto ako čas rezbárskych prác v okolí. Zaujímavé drevené sochy našich predkov sú dosť ošarpané, niektoré sú zvalené na zemi a vlhko len urýchľuje ich čas pominuteľnosti. Ale stále sú pekné a zaujímavé.

Ideme ďalej. Stačí nám zbehnúť dolu do sedla pod Šumárnikom a potom k priehrade. Mňa však ešte zaujala rozhľadňa v diali na Travičnej hore. Teda rozhľadňa Travičná. Máme čas, tak prečo sa nepozrieť. Chodník lesom je príjemný. Pretneme cestu na Travičnú Lhotu a jemným stúpaním popri akomsi Salaši sa dostaneme po chvíli k rozhľadni (otváracie hodiny).

Je umiestnená na telekomunikačnej veži a tým pádom musím pripustiť, že je to veľmi vzdušná rozhľadňa. Schody sa vinú okolo hlavnej veže, konštrukcia zo železa len istí celú stavbu. Moja zvedavosť je veľká a tak zaplatím 25,- českých korún a poďho hore. Je to strmé, vzdušné a vysoké. Mrežované schodisko podo mnou stále viac upozorňuje na čoraz väčšiu hĺbku. Veža sa chveje, ale všetko sa dá zvládnuť. Po točiacom výstupe sa dostávam na vrcholovú vyhliadkovú plošinu a dolu cez mreže sa radšej ani nepozerám. Obzerám si okolitú krásnu krajinu moravsko-slovenského pomedzia. Vlastne sa mi otvára celá túra, ktorú popisujem. Dolu sa nepozerám!!! Hĺbka riadna.

Porobím pár záberov a odhodlávam sa na krok na výstupové schody. Nič príjemné. Človek trpiaci fóbiou z výšok by sem nemal vystúpiť. Zvládnuť sa to samozrejme dá, ale na vlastné nebezpečie, ako sa píše dolu. A tak klesám, pri zostupe stále obdivujem krajinu v okolí. Pripadám si ako vták vo vzduchu. Päť minút a som dolu. Zvládol som to, je to v poriadku.

S trošku rozochvenými nohami z výstupu a pobytu na rozhľadni sa pripájam k Janke. Hodím do seba tatranku a poberieme sa naspäť smerom do sedla pod Šumárnikom a následne žltou k priehrade Lučina.

Záver

Tak som si prešiel ďalšiu krásnu časť Bielych Karpát, čo dodať? Ach jaj, zabudol som, po ceste naspäť sa treba zastaviť v obci Petrov pri bielych vínnych pivničkách s názvom Petrovské plže. Ochutnávka vína bola v čase mojej návštevy zadarmo, nejaké moravské vínečko sa aj prikúpilo na ochutnávku domov. Je tam krásne. V neďalekej reštaurácii mi ešte zavoňala tradičná česká kulajda - no nedaj si. A mohli sme isť spokojne domov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie